Mladá žena ležala na kamennom oltári. Oči mala pevne privreté, vyzerala pokojne, akoby práve zaspala. Čierne šaty mala trochu špinavé od blata, a za nechtami sa nachádzali krvavé stopy po nedávnom boji. Rana na hlave bola stále dosť viditeľná. Pramienok zaschnutej krvi zdobil čelo. Ruky mala pevne zviazané a jej telo ostalo v akejsi neprirodzenej polohe.
Tmavé steny podzemnej hrobky zdôrazňovali pochmúrnu atmosféru.
„Čo s tebou urobím? Bolo by až príliš jednoduché, zbaviť sa ťa,“ Imhotep pomaly pristúpil bližšie k svojej zajatkyni. Neodpovedala mu, ani to neočakával vzhľadom na dosť nebezpečné zranenie, ktoré ju postihlo. Natiahol ruku a rýchlo rukou siahol na to miesto, odkiaľ zrejme stále pulzovala bolesť.
„Neviem nič o svete, v ktorom som sa prebral. Ty rozumieš mojej reči, ale si jeho dcéra. Možno práve kvôli tomu, by som ťa mal nechať žiť, aby mohol prežívať nekonečné muky...“ poznal starodávnu techniku liečenia rán, aj keď sám ju veľmi nevyužíval. Cítil ako sa to miesto pomaly zaceľuje. Napokon ostala len hladká pokožka, bez akýchkoľvek stôp.
Prudko odtiahol ruku. Evelin otvorila oči, chcela sa posadiť, ale zo zviazanými rukami to šlo dosť ťažko. Napokon sa jej podarilo udržať rovnováhu.
„Čo si urobil s otcom, ty vrah!“ prudko zoskočila z oltára a pokúsila sa dostať, čo najďalej od neho. Niečo ju však schmatlo a vrátilo späť k nemu. Zatackala sa a dopadla priamo do jeho náručia.
„Skôr by ťa mal trápiť tvoj vlastný osud...On je v bezpečí, ale ty si tu so mnou,“ stisol ju tak pevne, že ledva vládala rozprávať. Vnímal zrýchlený tlkot jej srdca. Uvedomoval si krehkosť a zraniteľnosť ľudskej schránky. Stačilo by tak málo, aby prestala fungovať. Povolil zovretie a držal ju už oveľa opatrnejším spôsobom.
„Ak by si ma chcel zabiť, už by si to urobil,“ odvrkla nahnevane. Chcela nájsť spôsob, akoby mu mohla uniknúť... Tie staré príbehy zrazu ožili a on bol s ňou. Tak blízko, že sa mohla dotknúť...
„Smrť nie je tým najhorším trestom. Ty budeš žiť,“ vždy bol trpezlivý a správal sa k ženám s úctou. Od istého času im však nedokázal dôverovať. Ak by šlo o niekoho iného, neváhal by uspokojiť svoj hnev a túžbu po ničení. Tá tvár mu však nedovolila ísť ďalej a vykonať akýkoľvek zlý skutok. Nemohol ublížiť niekomu z dušou nepoznačenou nenávisťou.
„Nechaj ma odísť, Imhotep... nemusíš s nimi bojovať,“ vyslovila jeho meno, aby sa ubezpečila, že to všetko je naozaj pravda a nie nejaká ilúzia spôsobená alkoholovým opojením. Musela uznať, že je veľmi pekný, ale takisto aj nesmierne nebezpečný. Stále ho nedokázala považovať za živú bytosť... Bol pre ňu len kresbou, ktorú ako malá obdivovala.
„Nie, nikto si nezaslúži zľutovanie. Ani ty, aj keď nie si z rodu zradcov...“ pevne ju uchopil za rameno a donútil ju ustúpiť späť k oltáru. Vyložil ju späť na to miesto a donútil opäť si ľahnúť. Triasla sa, nemala toľko odvahy, ako jej stará mama. Bála sa, aj keď to nechcela dať najavo.
„Chcem sa odtiaľto dostať a ty mi pomôžeš. Potrebujem ešte jednu obeť, ktorá sa dotkla pozostatkov. Tvoj otec mi v žiadnom prípade nestačil,“ už tak dlho sa nedotkol žiadne ženy, necítil sa byť spojený so žiadnou živou bytosťou. Naklonil sa bližšie k nej a pobozkal ju. Bol to len letmý dotyk pier, pomerne nenásilný, ale aj tak to v nej prebudilo zlosť. Odtisla ho od seba a silno ho oboma rukami udrela po tvári. Uchopil ju za krk a tesnejšie primkol k chladnému kameňu. Naplnila ho zúrivosť dávnych vekov. Nebol ochotný dovoliť, aby mu ľudia spôsobovali bolesť. Už nikdy viac mu nikto nespôsobí utrpenie a obzvlášť nie obyčajná žena.
„Imhotep, nie,“ pokúšala sa odtisnúť ruku, ktorá jej bránila dýchať. Nechcela zomrieť, nemala záujem stať sa jeho ďalšou obeťou. Opatrne mu prešla rukou po tvári. Úder zanechal boľavý znak na lícach.
„Už nikdy sa nepokúšaj, mi spôsobiť bolesť. Neopovažuj sa niečo také viac urobiť,“ odtiahol svoju ruku z jej hrdla. Nevedel si vysvetliť, čo mu vlastne zabránilo celé to ukončiť. Považoval to za dočasné poblúznenie zmyslov. Možno to bol dôsledok dlhej osamelosti. To, ako sa k nemu začala správať mu vzalo akúkoľvek chuť niečo proti nej urobiť. Keď bola k nemu milá, nenechával sa natoľko pohltiť hnevom.
„U nás nie je zvykom, aby sa ľudia bozkávali na prvom stretnutí. My sa predsa vôbec nepoznáme. Vlastne ja už viem, kto si poznám tvoj príbeh...Otec mi všetko povedal, ale myslela som, že je to len rozprávka,“ dodala rozrušene. Podľa toho príbehu chcel zabiť jej starú mamu a takmer sa mu to aj podarilo. Možno táto skutočnosť v nej vyvolala potrebu zmeniť svoje správanie k nemu.
„Pusti ju! Okamžite!“ ich rozhovor prerušil výkrik nejakého muža. Na tvári mal namaľované znaky, ktoré Eve veľmi dobre poznala. Takí ľudia často chodili za jej otcom a občas sa držali aj dlhšie v ich dome. Do hrobky vstupovali ďalší, bolo ich dosť veľa, akoby sa tam kvôli nemu zoskupila celá armáda. Medžájovia rozhodne neostali pozadu a ich bojové schopnosti nadobudli nové rozmery.
Evelin zazrela Merdetha, jedného z vnukov otcovho priateľa Ardetha. Musela však rýchlo skloniť hlavu, aby sa vyhla padajúcim kameňom Pocítila prudkú bolesť, akoby niečo zasiahlo jej telo. Po tvári stiekla čerstvá krv. Medzi bojujúcimi, ktorý sa snažili poraziť Imhotepa, bol aj jej brat Joe. Keď bojujúci náhodou zasiahli Imhotepa bolesť sa ešte väčšmi znásobila. Ruky mala celé od krvi a cítila sa hrozne, akoby bola zasiahnutá smrteľným zranením. Namiesto jedného Jamesa videla až dvoch. Obaja k nej bežali a niečo vraveli, ale nepočula vôbec nič. Klesla späť na oltár a ostala nehybne ležať.
„Evelin!“ skríkol zdesene. Videl, že krváca, ale nemohol sa k nej dostať kvôli mágii, ktorá mu zabraňovala urobiť akýkoľvek pohyb. Imhotep bol rozhodne vo všetkých smeroch zdatným súperom.
„Zastav ich, zastav ich...“ s námahou sa opäť zdvihla a uprela mútny pohľad na svojho brata.
Joe nechápavo zavrtel hlavou, vôbec tomu nerozumel. Snáď nechce brániť toho netvora? Takisto nedával veľkú nádej tomu, žeby ho poslúchli. Medžájovia mali len jedinú úlohu a tou bolo vrátiť Imhotepa do hrobu za každú cenu. Boli vychovávaní kvôli boju a ich podmienky sa čoraz väčšmi sťažovali.
Piesok pod ich nohami sa začal nebezpečne hmýriť. Akési podozrivé zvuky vychádzali aj z puklín na stenách. Zovšadiaľ sa vyrojili mäsožravé chrobáky.
Evelin cítila ako ju niekto zdvihol. Všetko okolo nej sa rozkrútilo, musela zavrieť oči. Rana, ktorá jej spôsobila bolesť opäť zmizla, ale napriek tomu bola veľmi zoslabnutá.
***
Svetlovlasá žena rozčúlene zabúchala na dvere malého domu.
Sestra sľúbila, že ju bude čakať na letisku, ledva odtiaľ vymotala a vynaložila veľké úsilie, aby sa dostala k ich domu. Nebolo vôbec ľahké zorientovať sa v cudzej krajine. Nedokázala pochopiť, ako na ňu mohli zabudnúť, veď jej predsa sľúbili, že bude môcť bývať u svojej nevlastnej sestry.
„No konečne, našli ste už...“ vo dverách sa po dlhom klopaní napokon zjavil Alex. Opieral sa o palicu a okolo hlavy mal obtočený poriadne hrubý obväz.
„Otec, to som ja. Veď sme sa predsa dohodli, že tu budem bývať. Eve ti nič nepovedala?“ pevne uchopila svoj kufrík na kolieskach a očakávala, že jej samozrejme dovolí vstúpiť do ich domu.
„Nie, ja sa vždy všetko dozviem ako posledný a ako vidíš, nie som práve v najlepšom stave,“ vtiahol ju dovnútra a poriadne zamkol dvere. Elizabeth bola dcérou jeho mladej milenky, ktorá spôsobila dosť veľký rozvrat v rodine. Uznal ju za svoju, ale nikdy nežili spolu. Nemal ju príliš v láske, hlavne kvôli tomu, že to ona podporovala jeho syna, aby prestal predstierať, že má priateľku a radšej predstavil rodine svojho skutočného partnera. Istým spôsobom sa nevedel zmieriť s tým, že ona mu požičala peniaze a pomohla mu zariadiť si život bez jeho pomoci. Keď sa aj Evelin postavila na jej stranu, mal pocit, že stráca svoju rodinu.
„Čo sa ti stalo a kde je sú moji súrodenci? Viem, že Joe prišiel tiež sem, tak dúfam, že sa medzi vami nedošlo k nedorozumeniu,“ vyčítavo sa zahľadela na svojho otca.
„Nie sú tu, ale to nie je moja vina! Cíť sa tu ako doma a hlavne ma nevyrušuj, musím pracovať. Kniha sa nedokončí sama,“ zavrčal podráždene. Chystal sa ísť do svojej pracovne a nevyjsť odtiaľ, kým nedostane aspoň nejakú správu o Evelin.
„Ocko, nehnevaj sa. Ja som to tak nemyslela,“ zmierlivo odvetila Elizabeth. Naozaj ho nechcela uraziť. Mala len trochu obavy o to, ako teraz funguje ich vzájomné spolužitie.
***
„Neskutočné, niečo také sa stáva možno len raz za tisíc rokov,“ zaviedol svoju zajatkyňu do jedného z tajných úkrytov, ktoré ešte ostali nepoznačené časom. Našiel tieto miesta podľa mimoriadne silného magického vyžarovania. Evelin šla s ním bez akýchkoľvek námietok. Nemala vôbec chuť opäť sa zmietať v strašných bolestiach. Považoval to za prejav dobrej vôle a rozviazal jej ruky.
„Cítila som tvoju bolesť a to zranenie...“ rukou si prešla po hlave, bolo preč, ale to vôbec nedávalo zmysel.
„Vyliečil som tú ranu na hlave, ale ani mágia nie je úplne všemocná. Zrejme malo spôsobiť smrť, a preto sa ti vrátilo, keď zaútočili. Medzi nami vzniklo spojenie... Cítil som tvoju dušu a pokus o jej odchod z tohto sveta...Neviem ako dlho bude trvať toho spojenie, ale ak ma opäť zabijú, ty tiež nebudeš viac žiť,“ ľudské telo si žiadalo trochu odpočinku. Okrem toho mal na tele menšie poranenia. Nebol až taký nezraniteľný ako predtým, predchádzajúce boje zanechali stopy a mágia v tomto svete nemala až takú veľkú silu ako predtým. Cítil veľa rušivých vplyvov.
„Nie, to predsa...“ rukami objala svoje kolená. Nechcela zomrieť nebola na to pripravená.
„Aké je to tam?“ opýtala sa bez rozmýšľania. Poznala medžájov a vedela, že po ňom pôjdu za každú cenu a ak sa k tomu pridá aj jej rodina, sami podpíšu ortieľ jej smrti.
„To nie je miesto. Je to pocit akýsi stav, ktorý nikto nevysvetlí. Ostal som na pol ceste, nikdy som nemohol odpočívať v pokoji... Neodhalil som to tajomstvo...“
svet, ktorý sa pred ním otvoril ho dosť prekvapil. Už nič nebolo také ako predtým. Krátke záblesky života považoval skôr za trest horší než definitívna smrť.
„Oni to vedia? Je im jasné, že ak sa im podarí nad tebou zvíťaziť zasiahne to aj mňa?“ potrebovala poznať odpoveď aj na túto otázku. Bolo to pre ňu veľmi dôležité. Bola hladná a smädná a cítila sa veľmi zle... Nočné ticho v nej vyvolávalo strach. Ešte nikdy nebola v takejto situácii. Neočakávala, že strávi noc v blízkosti oživenej múmie. Vôbec netušila aké má plány, zatiaľ sa nezmienil o tom, čo chce vlastne dosiahnuť.
„Áno,“ stručne odvetil Imhotep. Nemal záujem o dlhé rozhovory. Začínal zvažovať či bolo vôbec vhodné vracať sa po takom dlhom čase. Jediný dôvod kvôli, ktorému by rád okúsil život, bolo vidieť trpieť svoju bývalú lásku. To však bolo nemožné vzhľadom nato, že nemal ani poňatia kde skončilo jej telo.
