„Otec, to nemôžeš urobiť. Nič hrozné sa predsa nestalo. Chlapci tu ostanú. Nenechám ich predsa späť vonku. Nezabúdaj, že si mi daroval časť tohto domu. Môžem si sem pozvať, koho len budem chcieť!“ chcela, aby sa ich vzájomné vzťahy konečne zlepšili. Nemala záujem ich neustále presviedčať, aby sa opäť začali správať ako rodina. Nechcela si medzi nimi vybrať a podporovať len jednu stranu. Rozumela ich ťažkostiam, ale začínala mať plné zuby tých večných rozporov.
„Evelin, pochop, že...“ nervózne zložil zbraň. Samozrejme, že mal veľmi rád svojho syna, ale bolo dosť ťažké sa vyrovnať s tým, že jeho partnerom bude vždy muž. Nebolo to preňho ľahké, preto radšej ich stretnutia zámerne odďaľoval.
„Ja viem, čo si myslíš, ale teraz nie je vhodné to rozoberať. Chlapci sú nepochybne unavení a ja tiež. Dúfam, že nám nebudeš brániť, aby sme spolu mohli stráviť pekný večer,“ pokynula im, aby šli s ňou do domu.
Joe mlčky prešiel okolo svojho otca. Šiel za sestrou a vôbec ho nebral na vedomie. Bol rovnako tvrdohlavý ako on a rozhodne nemienil urobiť prvý krok k zmiereniu.
„Pán O´Connel, som James Horwick. Možno si o mne budete myslieť, to najhoršie, ale ja som vám naozaj nechcel spôsobiť starosti...Som rád, že vás spoznávam,“ neočakával vôbec inú reakciu. Jeho rodina s ním úplne prerušila všetky kontakty. Keď sa im priznal, že sa mu vôbec nepáčia dievčatá, musel sa čím skôr zbaliť a odísť. Nevyhodili ho, ale to akým spôsobom s ním jednali ho utvrdilo v tom, že sa musí postaviť na vlastné nohy a hľadať si šťastie ďaleko od nich.
„Ja tiež, chlapče. Viem, že to tak nevyzerá, ale nič proti vám nemám,“ napätí výraz na jeho tvári sa uvoľnil. Dovolil mu prejsť a na chvíľu sa prestal tváriť, akoby sa práve chystal niekoho zavraždiť.
Vstúpili do pekne zariadeného domu, ktorý ani zďaleka nepripomínal egyptskú kultúru. Alex nemal záujem zo svojho domu robiť mauzóleum ako iní spisovatelia, ktorý si podľa svojich kníh dokonca vybudovali domy, aby to vyzeralo, akoby svoj príbeh naozaj prežívali.
Jednoduché zariadenie bolo spolu zladené a to považoval za oveľa podstatnejšie. Dom mal tri poschodia, ktoré boli spolu poprepájané dosť strmým schodiskom. Tri biele mačky okupovali toto prostredie... Alex si bez nich nevedel predstaviť život. Vedel, že sú ochrankyňami, ktorých sa zlé mocnosti veľmi obávajú.
Cez úzku chodbu, ktorá bola trochu neupravená a ešte stále prebiehala jej rekonštrukcia, prešli pomerne rýchlo. Zamierili do kuchyne, ktorá bola pre nich svetlým bodom.
„Ako sa volal ten strážnik, ktorého zabili. Dúfam, že nie Zack Norris?“ Evelin trochu zaostala, aby mala možnosť pozhovárať sa s otcom. Chcela si byť istá, že jej priateľom sa nič nestalo.
„Nie, údajne je to nejaký Maurice. Priezvisko si nepamätám bolo hrozne dlhé. Mimochodom, čo máš vlastne spoločné s tým Zackom? Hádam to nie je tvoj priateľ?“ nervózne zmraštil obočie. Mrzelo by ho, keby mala pred ním tajnosti a nepredstavila mu svojho priateľa.
„Nie v takom zmysle, ako si myslíš ty. Je zábavný a vždy ma dokáže rozveseliť, ale takisto je aj ženatý a mám dve deti,“ odvetila pobavene.
„Tak dobre, ja už radšej pôjdem spať. Už som večeral a zajtra ma čaká dosť veľa práce. Dobrú noc,“ vyšiel z miestnosti. Myslel na fotografie posvätných nádob, ktoré sa mu dostali do rúk. Mal silné podozrenie, že starodávne nebezpečenstvo sa opäť dalo do pohybu.
Ten strážnik ich chcel niekomu predať a teraz je mŕtvy. Keby som si nebol istý, že Imhotep navždy zmizol, myslel by som si, že to urobil on. Musím to zajtra preveriť. Nemôžem predsa Eve nechať samú v múzeu.
Evelin pomáhala Jamesovi vyťahovať veci z tašiek. Spoločne ich triedili a dohadovali sa, čo dobré by mohli pripraviť. Pre nich sa deň ešte len začal. Napriek únave boli ochotný spolu posedieť trochu dlhšie.
Joe si zložil z hlavy klobúk a neochotne si sadol za kuchynský stôl. On partnerovi nikdy v kuchyni nepomáhal. Oveľa radšej sa nechal obsluhovať.
„Nemali sme sem chodiť drahý, vidíš ako sa zatváril... to sme radšej mohli ostať v hoteli,“ nechcel spôsobovať zbytočné hádky.
„Podľa mňa to vzal v celku dosť dobre, len mu musíš dať viac času, aby sa trochu spamätal. Uvidíš, že to zvládne. Je to správny chlap,“ ubezpečoval ho James. Na chvíľu prestal vybaľovať potraviny, zľahka objal svojho priateľa vtisol mu jemný bozk na pery. Joel sa usmial a laškovne ho pohladil po tvári.
„My varíme, ty umývaš riad, jasné,“ dodal James.
Jeho priateľ musel len odovzdane prikývnuť. Nič iné mu totiž nezostávalo. Ešte dlho do noci sa spolu rozprávali.... Dokonca si aj trochu vypili a zatancovali, ale všetko robili v takmer úplnej tichosti, aby neprebudili pána domu...
***
Evelin nahlas zazívala. Už ani neviem, koľko sme toho vypili. Dúfam, že otec si nič nevšimol.
Hlava ju poriadne bolela. Mala pocit, akoby do nej niečo neustále udieralo. Ráno ledva vládala vstať a ísť do práce. Zamierila do zadnej miestnosti, v ktorej sa nachádzali zatiaľ nepoužiteľné časti novej expozície.
Očakávala, že múmia, ktorú mali čoskoro vystaviť v časti venovanej skôr menej významným predmetom, bude aj naďalej položená na tom istom mieste, kde ju predtým zanechala.
„To hádam nie. Kam ju vzali?“ hľadela miesto, kde ešte včera odpočívali tie staré kosti. Vedľa prepravnej debny ležalo akési telo, ale vôbec nepripomínalo múmiu. Podišla bližšie, akoby si chcela byť istá, že sa jedná o skutočnú mŕtvolu.
„To je predsa ten zberateľ, ktorý tu bol minulý týždeň. Nie, to nie je možné...on predsa nemôže byť...“ hľadela na krvavú stopu, ktorá sa tiahla od prepravnej debny. Z muža ostala len kostra, žiadne mäso a len minimálne množstvo krvi bolo rozmiestnené okolo neho. V rukách zvieral akýsi papierik, na ktorom sa jasne črtalo starodávne písmo. Stihla si všimnúť, že ide o nejaké zaklínadlo. Aspoň tak znel začiatok... Na tele pocítila nečakaný dotyk. Chcela kričať, ale nejaká ruka jej surovo zapchala ústa.
„Zomrieš, prišiel tvoj čas, ešte potrebujem jednu obeť,“ zvláštna reč, ktorú poznala len vďaka otcovi zaznela blízko jej ucha. Pomaly odtiahol ruku a obrátil ju k sebe. Zaujímala ho tvár svojej obete. Chcel vedieť z čoho načerpá silu.
„Zmiznite odtiaľto, mne sa nebudete vyhrážať!“ nazlostene mu odpovedala v jeho rodnom jazyku. Videla, že mu na tvári chýbajú ešte nejaké nedokončené miesta, na ktorých nebola zdravá pokožka. Mala hrozný strach, ale zároveň pociťovala aj niečo iné, oveľa silnejšie ako akékoľvek obavy.
„Ty? Ako je to možné? Čas sa zastavil. Prečo stále vyzeráš takto, ako v ten deň...Je tu s tebou aj Rick O´Connel?“ spomenul si na chvíľu, keď dostal jeden z tých najhorších úderov, ale zároveň si uvedomil, že ten muž, ktorý možno nemal takú veľkú moc ako on, získal niečo oveľa cennejšie. Evelin ho šla zachrániť, nebála sa o svoj život a ani na sekundu nezaváhala. Neuvedomil si, že vzala zo stola jeden z mečov, ktorý bol takisto súčasťou novej zásielky. Stále ešte nerozumela tomu, čo to má znamenať, ale nemienila sa nechať zabiť. Bola rozhodnutá s ním bojovať, pokiaľ to bude nutné.
„To bol môj starý otec, už dávno zomrel,“ pevne uchopila meč a pokúsila sa ho zastrašiť poriadnym zásahom. Ruka ju však prestala poslúchať. Ostala, akoby zamrznutá uprostred pohybu.
„Tak prešlo viac času, než som čakal. Unikol mi...“ Imhotep opatrne vzal meč. Pritom si dal záležať, aby sa nedotkol jej rúk. Vedel, že sa niekto blíži k dverám, preto sa nechcel dlho zdržiavať.
„Kto ste a čo vlastne chcete?“ pripomínal jej osobu z otcových kresieb, len si nemohla presne spomenúť, na ktorých presne sa nachádzal.
„Ty to nevieš? Nič ti nepovedali?“ pomocou svojej moci ju zdvihol. Cítila zvláštne napätie. Prechádzalo jej telom ako elektrický prúd, aj keď nemalo také ničivé účinky. Chcel to urobiť. Túžil po úplnom znovuzrodení svojho tela, ale stále váhal. Nie preto, žeby mal strach, alebo mu chýbala odvaha. Nemohol zabudnúť na tú chvíľu, keď bol odsúdený na zánik a len sa bezmocne prizeral ako tá druhá žena zachránila svojho manžela. Už vedel, že má pred sebou inú osobu, ale nepovažoval sa za hodného, aby ju mohol odsúdiť. Ona neukradla jeho vnútornosti. Nemal dostatočné oprávnenie, neotvorila predsa skrinku ani si neprivlastnila to, čo jej nepatrilo. Možno to nebola náhoda a on ju stretol kvôli niečomu inému. Nikdy nebol úplne bezcitný a kvôli láske dokázal spáchať aj hrozivé činy, ktoré ostatným pripadali ako šialenstvo. Skôr než sa stihol rozhodnúť, dvere sa otvorili.
„Pomóc, pomôžte mi!“ vykríkla zdesene. Pokúšala sa dostať späť na pevnú zem. Spomenula si, už vedela, koho má pred sebou... Staré príbehy ožili v jej myšlienkach.
„Imhotep, okamžite nechaj na pokoji moju dcéru!“ ani sa neobťažoval použiť jeho rodný jazyk. Bol rád, že má v rukách svoju zbraň, aj keď si nebol istý, či to pomôže.
„Ja sa ťa nebojím. Si len starý a bezmocný človek. Tvoj otec ma porazil, nie ty, Alexander,“ tentoraz bol pripravený sa nasýtiť. Ten muž preňho nič neznamenal. Ozval sa výstrel, ale jemu to vôbec neublížilo. Len to posilnilo jeho zlosť. Prestal sústrediť svoju pozornosť na Evelin. Kúzlo pominulo a ona sa opäť ocitla na zemi. Márne hľadala niečo, čím by ho mohla zastaviť.
„Nie, nechaj ho!“ pokúsila sa ho udrieť, ale nemalo to žiadny účinok. Odsotil ju od seba, spadla a udrela si hlavu do stolíka. Ostala bezvládne ležať na zemi.
Do miestnosti však vošli ďalší dvaja ľudia, ktorých zaujal hrozný krik a nezvyčajný buchot.
„Pán O´Connel, čo sa tu stalo?“ James sa sklonil k staršiemu mužovi, ktorý ledva vládal prehovoriť. Bol poriadne doráňaný.
„Otec, kde je Eve? Počul som ju kričať,“ zdesene prechádzal po uzatvorenej miestnosti. Nebolo možné, aby odtiaľ niekto unikol. Bolo to predsa až na štvrtom poschodí.
„Imhotep ju odtiaľto vzal. On to urobil....Imhotep má tvoju sestru...On nás nenávidí, chce sa pomstiť...Musíte ho zastaviť...“ odvetil s veľkými ťažkosťami.
Tak ďalšie miestečko na komentíky....
