Po dlhom čase je tu ďalšia kapitola. Pre istotu už teraz pripájam varovanie, že je tu slash. Veková hranica tak 12+
Derek sa zlomyseľne uškrnul. Bolo celkom príjemné vidieť Snapa takého rozrušeného a totálne znechuteného. Očividne sa cítil trápne pred svojimi kolegami. Zvyčajne bledá tvár nadobudla obzvlášť kyslý výraz.
„Grangerová, ak ma okamžite nepustíte, prídete o 200 bodov. Som predsa vyučujúci!“ rozčúlene zavrčal Snape.
„Hermiona, prosím ťa. To nám nesmieš urobiť. Nezískame školský pohár,“ zúrivo poznamenal Ron. Pevne ju uchopil za obe ruky a snažil sa ju odtiahnuť od profesora.
„To bude asi nejaká kliatba. Mali by ste ju odviesť do nemocničného krídla,“ uštipačne poznamenal Derek. Vsúkal si hada späť do rukáva. Dúfal, že to nie je nič vážne.
Profesor Snape vyčaroval vo vzduchu nosidlá a pripútal ju k nim. Jej telo ostalo pevne pripnuté a zabezpečené proti pádu.
„Ak s tým máte niečo spoločné Evans, verte mi, že sa postarám, aby ste v tejto škole nezotrvali dlhšie než bude potrebné,“ nemal ani poňatia, že sa rozpráva zo synom svojho pána.
Zamračene prešiel rukou po hadej hlave. Vedel, že by to nemal robiť, ale nedokázal odolať. Snapa nenávidel a chcel mu spôsobiť problémy, cítil ako v ňom narastá hnev. Netušil o svojom spojení s otcom, nevedel, že má prístup do jeho myšlienok a pocitov.
Tieto spomienky prechádzali mysľou sedemnásťročného chlapca, ako nepotrebné súčasti dosť ťažkých začiatkov. Postupne sa vyrovnal s tým, že Pán je jeho otcom a prijal túto skutočnosť. Ostatní to stále nevedeli, a tak mu to aj vyhovovalo.
Had ležal skrútený na jeho posteli, v poslednom čase poriadne narástol a Derek ho musel starostlivo skrývať.
„Pane, musím vám oznámiť, že váš otec chce, aby ste k nemu prišli na Vianoce,“ Gisnar neochotne pohol hlavou a vyplazil na svojho pána jazyk.
„To nemôže myslieť vážne. Na Rokforte by som ostal oveľa radšej. Otec nie je práve vhodný typ na prípravu vianočnej večere,“ nespokojne odvetil Riddle.
„Trvá na tom, chce vám oznámiť niečo dôležité. Okrem toho aj vaša matka by vás chcela vidieť,“ slúžil aj ako spôsob komunikácie medzi rodičmi a ním. Bolo to oveľa výhodnejšie, ako hociktorý magický spôsob.
„V poriadku, tak tam pôjdem, ale rozhodne tým nie som nadšený,“ privrel oči a vychutnával si chvíľu nerušeného oddychu. Vedel, že v dome jeho otca si užije viac pozornosti, než by bolo vhodné. Čoskoro sa ponoril do spánku, ktorý mal byť vyslobodením z každodenných povinností.
Na perách pocítil jemný dotyk. Bol takmer nepatrný, ako nejaká vysnená predstava.
Niekto sa prisal na jeho pery a opatrne sa pokúšal dostať pod tričko. Nemal na sebe habit. Počas víkendu ho nemal na sebe už len z toho dôvodu, že pred otcom nesmel nosiť také oblečenie. Občas mal chuť si vziať aj niečo iné.
„Nie,“ zo spánku zamrmlal Derek. Najprv si myslel, že sa mu to len sníva, ale tie dotyky boli až príliš skutočné. Had sa tichučko odplazil s postele. Schúlil sa do klbka.
„Draco,“ šokovane zamrmlal Derek. Konečne sa mu podarilo otvoriť oči. Prvé čo uvidel bola tvár toho Slizoličana, ktorého musel v sídle svojho otca vždy zniesť a správať sa k nemu slušne. Chcel ho od seba odtlačiť, ale vôbec to nedokázal urobiť.
Draco ho prestal bozkávať a prisunul ho k sebe tak blízko, aby mohol na ňom sedieť.
„Otec ti to neskôr vysvetlí, ale ja by som bol radšej, keby si sa to dozvedel odo mňa. Si môj snúbenec a už viac si neželám, aby si sa vláčil s Weasleyovou. Po skončení školy sa vezmeme...“ chladne odvetil Malfoy.
„Čo to táraš, Malfoy? Ty si musel asi úplne zošalieť,“ nevraživo si ho premeral.
„Viem, že Weasleyová už chce s tebou vliezť do postele, to by nebolo vôbec vhodné. Nechcem, aby ste spolu niečo mali,“ pevne ho chytil za vlasy a opäť mu venoval pomerne vášnivý bozk. Ich jazyky sa stretli a Derek napokon sám objal svojho snúbenca. Nevedel, prečo to robí, ale nemohol sa tomu ubrániť. Cítil, že k sebe patria.
Draco ho prestal silno zvierať za vlasy a opatrne ho pohladil po chrbte. Bolo to príjemné bozkávať sa s ním.
„Už radšej vypadni, Malfoy. To, že sa mi páčia tvoje bozky, neznamená, že chcem s tebou niečo mať,“ definitívne ho od seba odstrčil.
„Dobre, chápem, že nechceš, aby nás spolu niekto videl. Nie si nato pripravený a pokiaľ chodíme do školy, nikto to nemusí vedieť. Uvidíme sa u Temného pána,“ pomaly vstal a vybral sa smerom k dverám.
„Počkaj. Ako si sa sem vlastne dostal?“ musel sa ho na to spýtať. Nebolo totiž možné dostať sa do jeho spálne, pokiaľ nepoznal heslo.
„Mám tu priateľov, o ktorých nevieš,“ odvetil stručne.
***
Na druhý deň...
„Harry, prečo si stále taký smutný ?“ Ginny sa pokúšala z neho niečo vytiahnuť, ale vôbec sa jej nepodarilo upútať pozornosť. Sedeli spolu v klubovni spolu s Ronom a Hermionou. Občas ho volala jeho starým menom. Hlavne vtedy, keď na ňu vôbec nereagoval.
„Pamätáš sa, ako si chcela dostať Snapa? Ešte do dnes sa ťa kvôli tomu bojí,“ Ron mierne štuchol do svojej spolužiačky, ktorá už tradične hľadela do kníh. (Poznámka autora: poviedka sa nepridržiava siedmeho dielu, ani udalostí, ktoré sa v ňom odohrali)
„Tak to mi radšej ani nespomínaj, Ronald. Ešte stále som celá červená, keď musím ísť na elixíry,“ zamračene prehodila stránku v knihe.
(Poznámka autora: Severus Snape taktiež žije)
„Je dobré, že sa ťa bojí, aspoň ťa na chodbách stále netýra tak ako ostatných. Už máš od Slizkého profesora asi nadobro pokoj. Radšej sa venujme plánu na Vianoce. Mamka zas upletie svetre. Nato sa pripravte. Všetci ste samozrejme pozvaní,“ spokojne poznamenal Ron.
„Ja nemôžem. Musím sa zastaviť doma... Vlastne by som rád prišiel, keby bola pozvaná aj moja mama ,“ rýchlo odvetil Derek.
„Mohla by samozrejme prísť s tebou, ale mysleli sme, že je v zajatí u Temného pána,“ prekvapene poznamenala Ginny.
„Matka už nie je v zajatí, ale nechce, aby sa okolo nej motali novinári. Vlastne nikdy nebola u Voldemorta, len sme tak trochu klamali, aby mala pokoj,“ otcove plány sa mu prestávali páčiť, tak sa rozhodol trochu pozmeniť svoj program. Nemienil to otcovi nijak uľahčiť.
