„Nie som pripravená zomrieť!“ pevne objala svoje telo, akoby sa bála, že z neho nechtiac vyletí. Niekoľko hodín sedela na mieste, vôbec sa nepohla. Bála sa čo len prudšie nadýchnuť, aby na seba neupútala pozornosť. Nechcela, aby ich našli. Po prvý raz v živote si priala byť čo najďalej od svojej rodiny.
„Nikdy v živote asi nebudeš pripravená,“ stručne poznamenal Imhotep. Uvažoval nad tým, že svoju dušu opäť pošle do podsvetia. Vedel, že bude trpieť, ale už netúžil po ďalšom boji. Jeho nepriateľ dávno zomrel. Nemal na svete nič, čo by ho zaujímalo.
„Nechcem sa nechať tak ľahko poraziť. Odídeme preč odtiaľto, nemusia nás nájsť...“ bola ochotná bojovať s nepriazňou osudu. Nechcela riskovať, že príde o život len kvôli ich večným hrám.
„Možno by existovala vec, ktorá by naše puto dokázala pretrhnúť. Kedysi dávno som počul legendu o mieste bez ničoho. O mieste, kde sa nachádza predmet, ktorý ma vyslobodí zo spomienok a pretrhne všetky putá z minulosťou. Potom ma už nebudú môcť prenasledovať. Ty budeš voľná a ja konečne nájdem pokoj,“ v myšlienkach hľadal ďalšie dôležité fakty, ktoré potreboval poznať. To všetko nieslo v sebe veľa rizík. Vedel, že mu len tak ľahko nedovolia vziať si jedno z ich posvätných tajomstiev.
„Som ochotná ti pomôcť, aby sa to podarilo,“ nemala inú možnosť. Niečo robiť bolo lepšie, ako len tak sedieť a trápiť sa nad možnou smrťou.
„Dokážeš utiecť od svojej rodiny? Môžeš sa postaviť na stranu netvora? Ak tam chceš ísť so mnou, musíš mi dôverovať. Moja duša to miesto nikdy nenájde, musí to urobiť človek,“ vyzývavo sa na ňu zahľadel. Veľmi ho zaujímalo, ako odpovie na túto otázku. On tiež zradil a zato bol potrestaný ešte horšou zradou.
„Pochopili by to, keby vedeli, čo sa deje. Nevyčítali by mi, že sa neponáhľam do náručia smrti,“ opatrne vstala a podišla bližšie k nemu. Potrebovala si všetko hneď od začiatku vyjasniť.
Imhotep okolo nej vytvoril jeden zo svojich vírov. Otáčali sa vtom napätom kruhu... Občas nedobrovoľne o seba zavadili.
„Zavri oči.. Skús putovať v myšlienkach, až k miestu, ktoré by ti mohlo vrátiť život.. Skús to...To miesto môžeš nájsť jedine v sebe...“
„Nemôžem... vôbec nič necítim. Len tvoju prítomnosť,“ odvetila nespokojne. Pokúsila sa zabudnúť na nepríjemné krútenie. Chcela si radšej myslieť, že lieta... Sústredila svoje myšlienky...
Prechádzala tmou. Neustále myslela na mihotajúce sa prízraky, ktoré boli tak blízko nej. Tie prízraky sa náhle spojili a vytvorili zvláštne mrazivé svetlo. Vír sa zastavil. Náhle všetko potemnelo.
Videla tváre svojich blízkych. Opäť ich našli a tým spečatili ich osud. Múmia bola opäť zahnaná do záhrobia pomocou knihy mŕtvych. Tie slová však boli rozsudkom aj pre ňu.
„Ona je mŕtva!“ vykríkol nejaký hlas.
Koniec
