30. 11. 2008

Fujito III

posledná jednorázovka z tejto série... varovanie ako vždy...


Nadšene sal sladkú krv. Opäť si mohol vychutnať ten príjemný pocit. Cítil ako sa v jeho náručí trasie. Ako ho pevne drží a odmieta uveriť tomu, že sa mu pokúsil ublížiť.
Prebudil sa s tesákmi. Boli také ostré, že si takmer poranil pery, keď sa pokúšal zavrieť ústa. Slastne sa ponaťahoval na posteli, ešte stále cítil jeho blízkosť. Ako len mohol zabudnúť na tú úžasnú chuť? Čeľusť mu však sklapla na prázdno. Na zuboch nemal ani stopu po krvi. Nemohol si nič také vziať, lebo ešte nebol úplne premenený na upíra. Stávalo sa to len občas, keď mal intenzívnejšie sny o svojom partnerovi. O jeho priazni mohol len snívať. Bol ešte príliš mladý. Nemohol si dovoliť dostať ho do problémov a zničiť mu život, len kvôli svojím túžbam. Môj Takeo. Vo svojej novej podobe je ešte rozkošnejší ako predtým. Nemôžem sa dočkať začiatku vyučovania.
Mal rád spôsob, akým sa naňho díval, jeho hlas, úsmev. Akákoľvek pozornosť, ktorú mu venoval preňho znamenala iskierku nádeje. Nechcel čakať už ani chvíľu. Potreboval jeho dotyky, aj keď si uvedomoval, že by mu to skôr ublížilo. Nechcel, aby kvôli nemu prišiel o svoje postavenie. Ostatní ľudia by si nepochybne mysleli, že chce len využiť svojho študenta. Nepochopili by ich dlhodobý vzťah, ktorý sa začal ešte skôr než jeho nové telo vôbec zrodilo.
Vyžíval sa v predstavách, ktoré boli omnoho zaujímavejšie než skutočnosť. Vedel, že ešte prejde dosť času, kým bude môcť otvorene prejaviť svoje city.
Chuť na partnera sa okamžite prejavila aj na jeho nálade. Spomenul si, že keď prvý raz pocítil prijal krv z jeho hrdla, už nikdy sa toho nedokázal úplne zriecť. Niekoľko rokov sa vďaka tomu držal na uzde a nezanechával za sebou žiadne obete. Pripadalo mu zvláštne, že si to všetko pamätá len vtedy, keď sa veľmi snaží vybaviť si každý detail. Tie spomienky tam stále boli, ale on sám ich ignoroval.
Z príjemného snenia ho vytrhol čudný zvuk. Pomaly si šíril až do jeho izby. Na posteli zaregistroval váhu cudzieho tela. Niečo neviditeľné sa k nemu náhle pritislo. Prudko sebou trhol a pokúšal sa zo seba dostať to nepríjemné bremeno. Veľmi rýchlo sa však prestal brániť. Cítil známu vôňu a všetky jeho inštinkty mu nahovárali, že je v bezpečí. Podriadil sa objatiu tej bytosti.
„Takeo,“ zašepkal jeho meno. To mu navrávalo srdce a nechal sa ním viesť.
„Áno, som rád, že si uhádol moje meno. Prišiel som za tebou, lebo máme vážny problém. Neviditeľnosť nie je síce veľmi pohodlná, ale nemôžem sa len tak zjaviť v tvojej izbe,“ snažil sa ho trochu schladiť. Cítil, že sa začína až príliš skoro uvelebil v jeho náručí. Bolo to preňho nebezpečné. Bál sa svojej vlastnej túžby. Nechcel sa toho chlapca dotknúť. Nemal záujem sa opäť zaplietať do vzťahu s tým nebezpečným upírom. Začal sa prebúdzať oveľa skôr, ako to predpokladal. Myslel si, že v jeho tele sa ešte nemôže prebudiť taká silná túžba po krvi. Tentoraz sa však zmýlil. Fujito sa už teraz na krátky čas stával upírom.
„Som rád, že si prišiel. Potrebujem ťa. Potrebujem byť s tebou. Prosím, neodmietaj ma,“ pokúšal sa úplne ovládnuť svoje túžby. Upíra vo svojom vnútri držal dokonale na uzde. Tesáky sa stiahli do úzadia. Nechcel, aby si myslel, že po ňom túži len kvôli krvi.
„Nie, mýliš sa. Neprišiel som sem kvôli minulosti. Náš vzťah sa skončil. To si musíš uvedomiť. Napriek tomu ostanem s tebou. Budem na teba dávať pozor, ale nič viac. Viem, že tvoji nepriatelia sa už dozvedeli, že si sa vrátil. Nemôžeš tu ostať úplne bez ochrany. To je všetko, čo ti môžem ponúknuť,“ pomaly mu ukázal svoju podobu. Neviditeľnosť z neho spadla. Pustil chlapca a pomaly ustúpil z postele.
„Prečo sa na mňa hneváš? Sľubujem, že urobím všetko, čo budeš chcieť, ale neželám si, aby si hovoril také veci...“ bolo vidieť, že ho tie slová dosť zasiahli. Chladnokrvný upír podliehal ľudským pocitom. Takeo tomu takmer nemohol uveriť. Stále to bol on, aj keď už mal svoju dušu a stal sa dieťaťom.
„Nepotrebujem tvoje sľuby. Chránim len to dieťa, ktorým si sa stal. Viem, že už začínaš byť hladný... Musíš sa nasýtiť, aby si nikomu neublížil. Okrem toho potrebuješ silu, aby si im dokázal čeliť,“ Takeo si povolil košeľu a opatrne odhalil svoj krk. Musel sa vrátiť na posteľ, aby to bolo aspoň trochu pohodlné.
Fujito nedokázal odtrhnúť zrak od toho citlivého miesta. Pulz sa mu zrýchlil a tesáky sa opäť zjavili.
„Nebude ťa to bolieť?“ opýtal sa znepokojene. Pomaly sa posúval k nemu. Nedokázal tomu pocitu odolať.
„Vezmi si to, čo potrebuješ...“ odvetil potichu. Chcel to trochu urýchliť. Netušil, či vôbec dokáže zniesť jeho blízkosť. Áno, predtým ho pobozkal, lebo ho považoval za bezbranného chlapca. Chcel ho ochrániť pred upírom, ktorý sa usadil v jeho vnútri.
Fujito opatrne priložil pery na partnerov krk. Jemne ho bozkával a mierne ho zvlhčil jazykom.
„Ty si tiež upír... Prečo...“ ešte stále tomu celkom neporozumel.
„Ty si ten, ktorý ma stvoril. Môžeš sa zo mňa napiť. Neboj sa. Ja nekonzumujem ľudskú krv, ale verím, že ti to aj tak bude chutiť... Vždy si to mal rád,“ pevne privrel oči. Pocítil silnú bolesť. Ostré tesáky sa znovu dotkli jeho kože a donútili ho prežívať to neskutočné utrpenie.
Fujito si to všimol. Bolo mu jasné, že je to preňho dosť nepríjemné. Vnímal slabé odozvy jeho bolesti. Odsal len trochu krvi a chcel sa ho pustiť, ale Takeo mu to nedovolil. Pridržal mu hlavu a nútil ho piť. Chlapec napokon chvíľu pokračoval. Nesmierne mu to chutilo. Predstavovalo to preňho spojenie s osobou, ktorú miloval. Teraz si to už dokázal pripustiť. Nemal s tým žiadny problém. Nechcel mu však spôsobovať bolesť. Veľmi rýchlo využil chvíľu, keď jeho ruky povolili.
„To nemusíš robiť. Nechcem, aby si sa cítil zle,“ s obavami sledoval ako sa rana pomaly hojí.
Chcel ho pobozkať, ale obával sa ďalšieho odmietnutia.
„Ľahni si a spi. Ešte je príliš skoro...“ opatrne mu zotrel z tváre krv. Opäť sa ponoril do neviditeľnosti. Vzniesol sa k dverám. Ostal v bezpečnej vzdialenosti od malého upíra.
„Poď ku mne. Prosím, poď...“ urobil mu miesto vedľa seba.
Takeo neodpovedal na jeho volanie. Tváril sa, že neexistuje ako vždy, keď použil neviditeľnosť.
„Prečo ma trestáš? Má vôbec nejaký zmysel sa tomu brániť. Už ma nemáš rád? Nepáčim sa ti? Už viem takmer všetko, ale niektoré súvislosti mi unikajú...Ak som ťa niečím urazil, tak mi prepáč... Nechcel som...“ pocítil hnev zmiešaný so strachom. Bál sa, že už nie je dosť silný ani dosť príťažlivý. Možno sa jeho partner naučil žiť bez neho a už ho považuje len za príťaž. Z očí mu vyhŕkli slzy. Cítil ako prechádzajú po jeho lícach. Bol to priam nezastaviteľný príval. Pokúšal sa to zakryť, ale nedokázal premôcť svoje pocity.
„Fujito...“ zhlboka sa nadýchol, aby mohol opäť nadobudnúť svoju zvyčajnú podobu. Pohľad na plačúceho upíra v ňom vyvolával zmiešané pocity.
Opatrne ho pohladil po vlasoch. Neodolal volaniu tej nádhernej bytosti. Cítil chlapcove slzy. Bol nimi priam presiaknutý.
„Nezahrávaj sa so mnou,“ zamrmlal rozpačito. Pokúšal sa utrieť si pozostatky svojho smútku a rozhorčenia. Pevne ho uchopil okolo pása a vtiahol ho do svojej postele. Starostlivo ho prikryl a nežne sa venoval škvrne, ktorá ostala na jeho krku. Keď sa Takeo pokúsil vstať, na vlastnej koži pocítil silu toho roztomilého upíra. Mohol by ho veľmi ľahko odhodiť na opačnú stranu, ale nechcel vyvolávať zbytočný hluk. Nemal záujem nechať sa prichytiť v izbe svojho študenta.
„Budeš ma chrániť pekne v našej posteli. Nedopustím, aby si sa cítil nepohodlne,“ lišiacky sa uškrnul, keď si všimol, že sa mu namiesto hojenia podarilo na krku vyrobiť pár cucflekov.
„Tentoraz urobím výnimku, ale nečakaj, že sa to ešte bude niekedy opakovať. Nabudúce sa ti tak ľahko neukážem,“ jemne pohladil chlapca po vlasoch. Chcel sa s ním trochu pomaznať a zmierniť bolestivé pocity, ktoré ho ešte stále prenasledovali.
„Prečo mi tak chutí tvoja krv?“ opýtal sa previnilo. Keby mu to nespôsobovalo takú veľkú bolesť dokázal by si na takýto prísun potravy veľmi rýchlo zvyknúť.
„Potrebuješ ju, ako spojenie so mnou. Dáva ti silu a nenúti ťa hľadať ďalšie obete. Ty nesmieš loviť ani sa pliesť do záležitostí ostatných upírov. Zatiaľ si ešte stále len môj malý študent,“ prestal sa hrať z jeho vlasmi a opatrne sa prstom dotkol jeho krku. Prechádzal po tej jemnej pokožke. Fujito sa strhol a pokúsil sa jeho ruku zachytiť.
„Nie som malý, som starší ako ty,“ frflal menší upír. Takeo ho pevnejšie objal. Celkom sa preplietol s jeho telom. Cítil, že sa niečo blíži a chcel byť na to už vopred pripravený. Vstúpil spolu s ním do neviditeľnosti. Zdvihli sa s postele a ostali visieť nad ňou. Niečo zaútočilo na celú izbu. Všetky veci padali na zem, dom sa triasol. V tej rýchlosti stihli zazrieť len obrysy akéhosi čudného stvorenia.
„Viem, že ste tu... Tak sa ukážte, lebo to tá stará pekne schytá... Jej krv mi už bude nanič, ale môžem ju zabiť spôsobom, ktorý tak veľmi obľubuješ,“ upír sa na chvíľu zastavil a narovnal sa. Bol to muž s dlhými svetlými vlasmi, veľmi chudý, takmer mu vytŕčali kosti a kedysi peknú tvár mal dosť zosušenú. V rukách kŕčovito držal akúsi zvláštnu zbraň, pripomínala meč, ale bola až priveľmi tenká a ohybná. Plápolala ako plameň.
Fujito sa vydesene túlil k svojmu učiteľovi. Bál sa toho ohňa. Bol to dosť veľký problém, hlavne pre chlapca, ktorý v sebe len nedávno našiel upírsku časť. Tá dravá bytosť v ňom by možno uvítala boj, ale v súčasnom stave bol až príliš krehký. Prekvapilo ho, keď sa partner oddelil od neviditeľnosti, ktorá ho chránila. Netušil, že má takú moc a nepáčilo sa mu, že ho chcel vynechať z boja. Bál sa, že mu ten upír ublíži.
„Kazuhiko, teba som tu neočakával. Polož tú vec. Určite patrila nejakému lovcovi a to, že ju držíš musí byť pre teba nesmierne bolestivé,“ pokúsil sa to vyriešiť mierovou cestou. Nemal záujem hádať sa s upírom, ktorého poznal už celé roky. Vždy spolu dobre vychádzali a ako jeden z mála upírov plne podporoval jeho vzťah s Fujitom. Uľavilo sa mu, keď si uvedomil, že je to len on. Očakával oveľa desivejšiu návštevu.
„Takeo, prečo ho chrániš? Prečo sa od neho už nedokážeš odpútať. Len ťa podvádza ako vždy. Hrá sa na neviniatko a pritom pokojne zabíja našich!“ stisol zbraň ešte pevnejšie, aj keď ho poriadne pálili ruky.
„Obávam sa, že tentoraz sa mýliš. V tomto stave rozhodne nemôže nikoho zabiť. Len nedávno sa dozvedel, že patrí k nám... Dal som mu myseľ nastaviť tak, aby si na to pamätal, len keď mu to pripomeniem. Buď rozumný a vysvetli mi, čo sa vlastne stalo. Ubezpečujem ťa, že Fujito už dlho žiadnu vraždu nespáchal. Od jeho zrodenia som z neho nespustil oči. Nemal ani šancu niečo také urobil. Nedovolil by som mu to,“ pokúšal sa ho presvedčiť rozumnými argumentmi.
„Kenji, je preč. Videl som, ako ho uniesol. Prečo mi to urobil? Ja som sa s ním chcel zblížiť! Ja som ho chcel premeniť. Na to nemal právo!“ ďalej sa k nemu nebezpečne približoval.
„Kazuhiko, to nie je pravda. On to nemohol urobiť. Nech si videl čokoľvek bol to omyl,“ začínal tušiť, že niekto použil bývalé Fujitovo telo, aby mohol vykonať nejakú špinavosť. Už sa pár ráz stalo aj to, že sa jeho telo objavilo v nesprávnych rukách. Musel to potom riešiť veľmi radikálne a definitívne pretrhať všetky putá so svojím predchádzajúcim telom.
Pocítil silnú bolesť. Meč v Kazuhikových rukách sa pohol tak rýchlo, že to ani nestihol zaregistrovať. Zaťal sa do jeho boku. Takeo sa zapotácal a zreval od prudkej bolesti. Jeho telo začínalo horieť.
Fujito okamžite zoskočil na zem. Oči mu zlostne plápolali.
„Zabijem ťa, ty hlupák!“ zavrčal rozrušene. Holými rukami uchopil meč a jedným prudkým trhnutím ho vytiahol. Nemal inú možnosť. Vedel, že ak by čo len chvíľu váhal, telo jeho priateľa by mohlo zhorieť. Na rukách mu naskákali pľuzgiere, našťastie ho chránila ľudská časť jeho osobnosti. Zlomil meč na dve polovice a prudko odsotil útočníka.
„Pozri sa na mňa, ty idiot! Nikoho som neuniesol. Záleží mi len na ňom!“ okamžite zovrel trasúce sa telo do náručia.
„Vydrž, to bude dobré...“ pod rukami zacítil krv. Oheň bol zrejme magický a uspôsobený na zabitie upíra, preto ranu ešte viac rozdráždil. Fujito bol celý posiaty krvou. Rana sa začínala meniť na popol. Fujito inštinktívne vycítil, že to, čo sa deje, nie je vôbec dobré.
„Nie, nie...To nedovolím... vezmi si moju krv...vezmi si ju všetku, ak to pomôže!“ musel veľmi rýchlo konať.
„Pusť ma. Nemôžeš mi pomôcť... Zničí ťa to, ak ma...ne...“ Takeo nevládal rozprávať. Cítil ako sa mu diera v boku čoraz zväčšuje. Vedel, že ďalšie telo už nedostane. Už vyčerpal svoje možnosti.
Fujito si zahryzol do ruky a priložil mu ju k ústam. „Pi! Musíš rýchlo piť!“ vedel, že takému lákadlu žiaden upír neodolá a rozhodne ho nechcel pustiť. Vedel, že niečo podobné sa mu už stalo... Spokojne zastonal, keď sa ho zuby jeho priateľa dotkli. Začal sať, lebo mu to zmierňovalo bolesť a nedokázal to v sebe potlačiť.
Rana sa pomaly začala zaceľovať. Pokožka sa len veľmi pomaly obnovovala. Fujito cítil, že partner prestal piť. Musel trošku stisnúť ruku, aby ho opäť povzbudil. Upír sa pomaly postavil na nohy. Zahanbene si strčil ruky do vreciek.
„Čo sa týka vás, ani sa nepohnite!“ zreval Fujito.
„Vášho priateľa som neuniesol. Takeo vravel pravdu. Okrem toho nikoho iného nepotrebujem. Ak vám to ešte stále nie je jasné, tak vám pokojne poviem, že milujem, len jeho...“ bol rozhodnutý ho roztrhať na kúsky, ešte skôr než bude musieť opustiť svoje telo.
Bál sa, že to nezaberie.
„Nechcel som. Tá vec sa pohla úplne sama. Už som ju neudržal... Máte pravdu vlastne... Ak ste ochotný preňho, aj zomrieť naozaj ste to nemohli byť vy. Prepáčte mi to... Nevedel som, čo robím... Bál som sa... Bol som šialený od strachu, že ste ho zabili... Videl som vaše staré telo a úplne som stratil rozum... Nenapadlo mi, že ho už nemáte. Ani som nevedel, že ste...“ rozrušene si kľakol na kolená.
Fujito sa od neho znechutene odvrátil. Díval sa len na svojho partnera a nútil ho ďalej piť. Pritom však nenápadne dával pozor na nepriateľského upíra.
„Vaše ospravedlnenie mi nestačí,“ odvetil chladne.
„Musím vás varovať. Možno si už nespomínate, ale nikto z nášho rodu nepripustí, aby ste mali trvalý vzťah s mužom. Budú vás prenasledovať. Stále to nechápu a nechcú sa tomu prispôsobiť. Aj vy ste bol kedysi s nimi. Zabíjal ste tých, ktorí sa rozhodli postaviť proti tradícií. Preto som mal dôvod vás navštíviť...“ začínal chápať, že si zrejme na mnohé veci už nespomína.
„Tak preto, ma odmietaš... Bojíš sa, že nám ublížia...“ voľnou rukou pohladil po vlasoch svojho partnera.
„Už to nikomu nedovolím. Uvidíš, že veľmi rýchlo vyrastiem a postavím sa, každému kto by nás chcel otravovať,“ nežne sa mu prihováral. S úľavou sledoval ako sa rana zmenšuje... Bola už takmer neviditeľná. Jeho milenec však stále ešte pil. Telo ho trochu pálilo, ale ani na chvíľu sa od neho neodsunul.
Takeo napokon prestal piť. Trochu zakašľal a potom pevne privrel oči. Cítil sa stále veľmi zle. Fujito bol tiež trochu malátny. Väčšia strata krvi bola aj preňho dosť nepriaznivá.
„Takeo, už je to v poriadku... Už je dobre...“ opatrne ho objal.
„Nie, Fujito... Len si oddialil moju smrť, ale zastaviť to nemôžeš... ke.. keď budem zas mať nedostatok krvi... rana sa opäť otvorí... Mám.... tak najviac tri týždne...“ tvár sa mu skrivila od bolesti. Stále ju cítil a bola čoraz silnejšia.
„Niečo vymyslím... Nikam ťa nepustím a keď nebude iná možnosť...“ chytil ho za ruku.
„Chcem, aby si žil... želám si to. O mňa sa nestaraj,“ odvetil autoritatívne.
Prerušil ich strašný výkrik, ktorý zaznel z chodby.
„Musíme ho odtiaľto odniesť...“ Kazuhikiho pristúpil k nim. Cítil dym. Dokonca ho priam pálil v nose. Nechcel Fujitovi povedať, že sa práve prebral z tranzu. Nechcel, aby vedel, že ho zmanipulovali pomocou mágie.
„Nepribližujte sa!“ skríkol Fujito.
„Ešte sa to neskončilo. Dolné časti domu horia. Neposlali sem len mňa, ale aj niekoho iného. Oklamali ma a teraz to chcú dokončiť...“ dokázal vidieť očami iných a práve mal možnosť sledovať ako démonka zabila ženu, ktorá sa šla pozrieť, čo má znamenať ten krik.
„Máš pravdu. Kazuhiko. Tentoraz sa nemýliš,“ cez otvorené dvere dovnútra vstúpila staršia žena. Bola v tele Fujitovej starej mamy. Knísala sa, smiala sa a neustále vyplazovala jazyk.
„Pomaly to začína smrdieť a to som ju ešte len teraz zbavila života... Ale ty môžeš byť spokojný. Tu máš toho svojho fagana. Môžete zomrieť spolu! Som Harumi. Najal ma rod upírov, aby som sa vás zbavila,“ hodila im k nohám zviazané telo.
„Kazu, čo sa ti to stalo?“ mladý tmavovlasý chlapec sa nemotorne posadil.
„Neboj sa, Kenji, všetko bude v poriadku,“ upokojujúco ho k sebe privinul. Uvedomoval si, že je práve v tej chvíli veľmi odpudivý a vzbudzuje v ňom obavy.
„Ničomu nerozumiem, tá žena tvrdí, že si netvor...“
„Neskôr ti všetko vysvetlím, ale teraz nemáme čas... Musíš mi pomôcť,“ bol ochotný bojovať a nemienil sa vzdať. Malý Fujito mu len veľmi ťažko mohol pomôcť, ale Kenji bol už dospelý upír. Schopný bojovať a uniesť ťažké bremeno, aj keď to stále ešte poriadne nechápal.
Démonka sa smiala a poletovala okolo nich. „Ja sa ohňa nebojím. Som jeho súčasťou...“ odvetila spokojne. „Len sa pekne rozlúčte... už nemáte veľa času...“

***

Takeo sa prebral až po niekoľkých dňoch. Upadol do hlbokého spánku a vôbec si na tú noc nespomínal. Keď otvoril oči, opäť pocítil silné bolesti. Zvíjal sa na lôžku, akoby ho niekto mlátil.
Fujito sa k nemu sklonil a dal mu vypiť liek, ktorý ho mal opäť priviesť do umelého spánku. Nechcel, aby musel znášať také silné bolesti. Bol oblečený v čiernom, celé noci trénoval a naberal silu. Momentálne sa delil o úkryt s Kazuhikom a Kenjim. Obaja súhlasili, že ostanú s nimi a budú im pomáhať.
Kazuhiko sa rozhodol, že ich bude chrániť aj za cenu vlastného života. Hrozne ho mrzelo to, čo sa stalo a snažil sa nájsť nejaké riešenie. Kenji takisto súcitil s Takeom a pomáhal Fujitovi postarať sa oňho. Ich spolužitie bolo oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie. Skĺbili svoje schopnosti tak, aby ich nikto nemohol opäť prekvapiť.
„Neboj sa, o chvíľu opäť zaspíš. Ešte to musíš chvíľu vydržať. Vyliečiš sa, ja sa o teba postarám...“ nežne ho pobozkal na krk. Ľahol si k nemu a pevne ho držal, aby zmiernil akúkoľvek nepríjemnú bolesť. Rukou kontroloval miesto poranenia.
„Nechcem spať. To nie je život. Takto to nechcem...“ rozrušene mrmlal. Bojoval s účinkami lieku.
„Musíš, Takeo. Tá bolesť by ťa úplne vysilila. Potrebuješ odpočívať. Si veľmi ťažko zranený,“ opatrne ho pozakrýval. Desil sa ďalšieho rozpadávania rany. Neustále ju prezeral, aby sa ubezpečil, že sa nič nedeje.
„Potrebujem opäť chodiť. Musím niečo robiť,“ odtisol jeho ruku od svojho tela. Chcel sa napriek bolestiam postaviť na nohy. Liek neúčinkoval úplne, lebo sa ešte nechcel odobrať do krajiny snov.
„O niečom by som vedel,“ chlapec mu pomaly rozopol nohavice a stiahol ich. Chcel ho trochu potešiť.
„Nie, prestaň,“ bránil sa akýmkoľvek dotykom. „Povedal som, že kým nebudeš plnoletý, nedovolím ti...“ zašepkal Takeo.
„Ale to je zbytočné, som upír a už som raz bol dospelý....“
„Teraz nie si,“ pripomenul mu chladne.
„Ja sa tak už cítim a veľmi by som to chcel. Chýbaš mi,“ nežne ho pobozkal na pery. Takeo sa tomu nebránil.
„Vieš, že kvôli mne budeš mať opäť problémy. Už nás raz kvôli tomu zničili. Možno by si ma mal nechať ísť,“ pevne ho zovrel v náručí a prestal vnímať bolesť. Vedel, že už čoskoro zaspí. Viečka mu začínali oťažievať.
„Nie, nevzdám sa. Uvidíš, že nás nechajú na pokoji. Postarám sa, aby nás nikto nevyrušoval.“


***

Niekoľko mesiacov strávil v umelom spánku. Trvalo dosť dlho, kým sa im podarilo zastaviť rozširovanie zranenia. Fujito napokon dosiahol, aby sa úplne uzdravil. Urobil pre to všetko a nikdy sa nevzdával.
Takeo tlmene zastonal. Prebudili ho nežné bozky a možno až príliš horúce objatie.
„Dobré ráno,“ nahé telo sa k nemu povzbudivo pritislo a pripomenulo mu tú sladkú chuť života. Radostné pocity však zatienili tie najhrozivejšie nočné mory. Krik o pomoc... plač...prosíkanie a nárek... a on jeho odchádzajúca postava...
„Už viem, čo sa stalo... Viem, že som ťa sklamal, ale prosím ťa, aby si mi to všetko odpustil. Urobím všetko, pre to, aby som si získal tvoju dôveru,“ neočakával, že tými slovami ešte viac podráždi svojho priateľa.
Takeo ho pevne chytil za vlasy. Pritiahol si jeho tvár k hrudi „Vieš akým spôsobom môžeš zabiť upíra?“ opýtal sa drsne.
„Áno, už si na všetko spomínam. Viem, že...“ pokúšal sa niečo povedať.
„Tak to urob, lebo ak ma necháš žiť, postavím sa z tejto postele a navždy ťa opustím. Už ťa nepotrebujem. Nechcem, aby si na mňa siahal. Pomohol som ti, keď si bol v nebezpečenstve, ale to sa skončilo. Už sa o seba dokážeš postarať sám,“ na túto chvíľu čakal už dlho. Nerobilo mu problém prepáčiť mu drobné omyly, ale nedokázal sa vyrovnať s tou najdesivejšou spomienkou.
Fujitove oči sa priam zapálili bolesťou. Všetko ľudské z neho zrazu opadlo, akoby sa zbavil niečoho, čo už dávno nepotreboval. Odtiahol jeho ruku od svojich vlasov a pritisol ho k posteli. Normálny človek by sa pod takým tlakom začal dusiť.
„Tak to si na veľkom omyle. Ty ma neopustíš. Nikdy ti to nedovolím!“ vyceril tesáky, vystavoval ich na obdiv ako zbraň.
„Ty nemáš právo ma obmedzovať. Už nie si ten citlivý chlapec, ktorý potreboval moju spoločnosť. Máš svoj vlastný život a ja doňho nepatrím,“ ešte ho nedokázal zo seba dostať. Potreboval nabrať ešte trochu viac sily a opäť si zvyknúť na chôdzu.
„Mýliš sa, drahý. Vezmem ti každú spomienku, ktorá by nás mohla rozdeliť,“ zadíval sa do jeho očí. Partnerova myseľ mu okamžite začala klásť odpor. Fujito sa spokojne usmial. Obrana veľmi rýchlo poľavila. Dostal sa k spomienke, ktorú potreboval zablokovať. Výraz Takeovej tváre sa napokon ustálil, z jeho pohľadu zmizla akákoľvek nevraživosť a chlad. Tá spomienka mu očividne dosť ubližovala.
Fujito cítil, že sa začína pomaly upokojovať.
„Čo si to urobil? Rozprávali sme sa o niečom a ty si sa mi potom hrabal v hlave,“ podozrievavo poznamenal Takeo. Mal pocit, že sa pred chvíľou dohadovali o niečom dôležitom.
„To nič, všetko je v poriadku. Len som sa chcel ubezpečiť, že ti už nič nehrozí...“ schoval sa pod jeho prikrývku. Ústa si našli cestu k partnerovmu penisu. Takeo spokojne prijal jeho dotyky. Cítil, že niečo nie je v úplnom poriadku, ale keď zlá spomienka zmizla ostala len láska, ktorú k nemu vždy cítil.

koniec