Fujito V. Utrpenie pred bránami

Fujito, záverečná časť...


Koniec celej série

Ležal na červenou gauči. Rukami si pridržiaval pohár s krvou. Hltavo pil. Malý rozkošný upír. Tak ho začali nazývať, keď sa im dostal do rúk. Vzali mu všetko a mysleli si, že bude slepo poslúchať ich príkazy. On však len čakal. Nesmrteľní sa musia naučiť trpezlivosti. Inak by nedokázali zvládnuť to nekonečné množstvo času, ktoré je ostatným odopierané.
Červená tekutina mu do tváre prinavrátila zdravú farbu. Takmer viac než polroka bol oddelený od svojich partnerov.
Hrozne mu chýbali a nedokázal sa vzdať toho neodbytného pocitu. Oddelili ho od nich, aj keď si to nikdy neprial. Bál sa toho, čo sa z neho stalo. Nespoznával samého seba. Príliš rýchlo podľahol nátlaku.
Chcel opäť vidieť Kenjiho, Takea aj Kazuhika. Všetkých ich objať a povedať im, ako veľmi si váži každú chvíľu, ktorú mohol stráviť v ich blízkosti. Miloval ich. Potreboval ich tak, ako nikdy predtým. Chcel, aby opäť našli toho chlapca, ktorým kedysi bol. Tú bytosť plnú citov.
Fujito prišiel o ľudskú časť svojej osobnosti. Musel pravidelne piť, aby získal viac sily. Najviac ho však trápilo to, čo sa stalo z jeho telom a dušou. Ak vôbec nejakú dušu mal. Začínal si myslieť, že snáď stvrdla na kameň. Už s ním nič nedokázalo pohnúť. Ani bolesť, ani vyhrážky, dokonca ani muži, s ktorými spával sa nedokázali k nemu naozaj priblížiť. Všetky dni v tom centre boli rovnaké. Klienti, oslavy, plnenie špeciálnych požiadaviek, nikdy nekončiace sexuálne hry. Mal pocit, akoby ho zavreli do klietky, z ktorej niet úniku. Už niekoľkokrát plánoval útek, ale nemalo zmysel vychádzať von, keď sa proti nim postavila celá upírska komunita.
Všetkým vyhovovalo, že ho pekne držia pod zámkou. Dokonca aj jeho nepriatelia sa s ním pravidelne prichádzali pohrať. Nikto by ich nepomohol. Niekto by opäť prezradil ich polohu a zničil ich nádherný svet. Strážili ich ako tých najhorších zločincov. Každý pokus o vzburu znamenal bolestivý trest pre osoby, ktoré miloval. Položil pohár na malý stolík a pohodlnejšie sa oprel.
Na kolene pocítil ruku. Majetnícky sa ho dotkol klient, na ktorého sa ani nepozrel. Nevšímal si ho o nič viac, ako pavučinu, ktorá bola na strope. Dokonca ani tvár toho muža ho nezaujímala. Nechal sa pobozkať. Pootvoril pery a vpustil ho dovnútra. Vyzliekol si oblečenie, pomohol mužovi zbaviť sa oblečenia. Klient si ho posadil na kolená. Nedočkavo sa o neho obtieral.
Na gauč sa vyšplhal ďalší obyvateľ Weru. Muž si zrejme objednal ešte jedného. Zrejme ho poslali do apartmánu na poslednú chvíľu. Fujito sa odtiahol od klienta. Muž nesúhlasne zamrmlal a donútil ho pokračovať v bozkávaní. Fujito sa trochu nadvihol, našiel jeho penis a takmer automaticky ho trel. Necítil žiadne uspokojenie, sám seba považoval za chladný stroj, ktorý všetko znesie... Potreboval nejaký impulz. Aspoň malú nádej, že všetko bude napokon v poriadku.
„Fujito,“ Kenji si sadol k nim a začal sa obom poriadne venovať. Bozkával ich a dotýkal sa ich tiel.
„Kenji...“ zamrmlal medzi vzdychmi. Klient Fujita položil na vankúše a prenikol do jeho tela a začal sa v ňom pohybovať. Fujito sa dokonale prispôsobil jeho rytmu. Myseľ sa však vôbec neuvoľnila. Momentálne sa sústredil na svoju lásku. Svojho milovaného. Kenji ho láskyplne držal za ruku.
Muž sa v ňom začal pohybovať čoraz rýchlejšie. Fujito potláčal slastné stony. V jeho tele sa rozliala cudzia túžba. Vôbec sa tomu nebránil. Chcel, aby sa to stalo. Začínal si uvedomovať, že sa mu páči len tak si užívať. Napriek tomu v sebe cítil prázdnotu. Potreboval viac lásky a nehy. Chcel byť len s nimi a nenávidel všetkých, ktorí mu vtom bránili. Muž z neho nešetrne vykĺzol.
„Výborne, zlatíčko,“ hodil na stôl peniaze.
Potom sa obrátil k druhému upírovi. Kenji smutne pustil Fujitovu ruku. Chcel aspoň na chvíľu vidieť svoju lásku. Preto prišiel o trochu skôr. Takýto život sa mu vôbec nepáčil. Túžil po starých časoch, keď spolu žili v byte. Bolo mu smutno a nedokázal si na túto situáciu zvyknúť.
„Ty pôjdeš so mnou,“ muž si rýchlo zapol nohavice.
„Dobre, ale najprv skúsime niečo iné,“ Kenji ho zrazil k zemi.
Prstom začal dráždiť mužovu dierku. Klient na chvíľu prestal, akoby sa náhle zľakol, ale veľmi rýchlo podľahol naliehaniu ďalšieho rozkošného upíra.
Kenji sa spokojne uškrnul. Vedel, čo chce urobiť a plne s tým súhlasil. Obišiel ich zozadu. Vyceril tesáky a nečakane sa zabodol do jeho krku. Muž zreval a pokúšal sa vyslobodiť, ale Kenji ho nepustil a Fujito ho pevnejšie objal. Vytiahol prst z jeho otvoru a pevne pritisol celé mužovo telo k svojmu. V ich apartmánoch neboli žiadne kamery, klienti si to tak nepriali a okrem toho všetci si mysleli, že Fujito je úplne ovládaný pomocou obojka, ktorý mu nasadili na krk. Netušili, že sa jeden spoj na ich dokonalom prístroji pokazil a nebezpečný upír má opäť svoje reakcie úplne pod kontrolou. Našiel si spôsob ako kontaktovať Kenjiho, aj keď nie priamo, ale prostredníctvom iného upíra. Vyslal správu, ktorou oslabil účinok obojku. Obaja boli voľní.
„Takeo a Kazu... vieš, kde ich máme hľadať?“ opýtal sa Fujito.

***

Fujito objal svojho partnera. Bozkával ho. Stískal v náručí. Nedokázal sa nasýtiť jeho dotykov.
„Zlatko, čo to máš na tvári? Ublížil ti niekto?“ všimol si pár modrín, ktoré mal na tvári a krku. Chcel potrestať každého, kto sa odvážil niečo také urobiť.
„Nie, to nič nie je. Chcem odtiaľto odísť. Vezmeme ostatných a zmizneme. Nemôžeme ich tam nechať. Neznášam ich. Nenávidím ich všetkých,“ Takeo sa opatrne pridržiaval svojho partnera. Nedokázal poriadne chodiť. Fujito ho nadšene stískal.
„Máš pravdu, neodídeme, len tak naprázdno. Vypustíme všetkých,“ súhlasil Kazu. Držal za ruku Kenjiho a tváril sa dosť urazene.

***
Po dvoch dňoch...

„Tá noc bola nádherná, najkrajšia v celkom našom živote,“ Takeo pevne držal za ruku svoje lásky. Všetci ležali na posteli. Tisli sa k sebe, akoby sa stále nemohli nabažiť vzájomných dotykov.
Fujito a Kenji medzi seba vzali aj Kazuhika. Chvíľu sa síce tváril, že k nim do postele nevlezie, ale napokon neodolal podmanivým pohľadom svojich partnerov.
„Hlavná vec, že nám už všetci dajú pokoj. Celá budova spadla to ich snáď odnaučí strkať nos do našich vecí,“ spokojne poznamenal Kazu. Túlil sa k nim a smial sa. Nemohol prestať. Stále mal pred očami výraz ostatných upírov. Keď zistili, že sú slobodní a ich obojky boli porušené všetko tam zdemolovali.
„Teraz chcem byť na vrchu ja. Však mi to dovolíš, Kazu?“ zašepkal mu do ucha Fujito. Pri pohľade na Takea a Kenjiho sa v ňom hneď vzbúrila všetka vycicaná krv. Dokonca aj ich sexuálny život sa vrátil do starých koľají.
„Možno, keď ešte viac vyrastieš,“ doberal si ho Kazu. V posteli okamžite nastal poriadny chaos. Fujito vyliezol na Kazuhika a snažil sa ho presvedčiť. Pritom šliapol na svojich partnerov. Posteľ sa pod nimi triasla. Povolila a všetci sa zosypali na zem. To im však nebránilo vystrájať celú noc. Slastné vzdychy sa miešali s výkrikmi. Kým sa navzájom dostatočne postriedali bolo už ráno. Zaspali pritisnutí k sebe.

Fujito IV. Nedobrovoľný spoločník

O tri roky neskôr....
Pokračovanie tejto série...

Varovanie: sex!

***

„Opäť si spomenie. Cítim, ako sa to derie na povrch. Už to nemôžem zastaviť,“ Fujito potichu nariekal pri kuchynskom dreze. Bol o tri roky starší. Podarilo sa mu trochu vyrásť, ale stále pôsobil dosť krehko. Krv, ktorú musel darovať partnerovi nedokázal tak ľahko nahradiť. Musel zabíjať, takmer každú noc po sebe zanechával krvavú stopu. To ustráchané dieťa však stále ostávalo časťou jeho osobnosti. Najnepríjemnejšou udalosťou bolo pochovanie starého tela. Musel ho nájsť a úplne zničil. Nepriatelia využili proti nemu staré schopnosti rodného tela. Už vedel sám rozlišovať, čo sa stalo a čo bolo len výplodom jeho fantázie. Spomenul si na rozličné postupy uzatvárania mysle a ovplyvňovania duše. Pochopil, že niekto ho nastavil tak, aby o všetkom vedel, ale zároveň aj nie. Len ak Takeo použil určité slová, dokázal dopracovať k pravde. Začínal mať vážne podozrenie, že práve on to tak zariadil. Neurobil to však zo súcitu. Skôr chcel zariadiť, aby sa k nemu už nikdy nepokúšal priblížiť. Fujito to už vedel. Neprekážalo mu, že sa o niečo také pokúsil.
Bál sa čoraz viac. Hlavne, keď si uvedomil, že zásah do partnerovho vedomia nebol trvalý. Nechcel, aby sa naňho opäť díval tým hrozným spôsobom. Nemohol mu nič vysvetliť. Nikdy o tom viac nemienil hovoriť.
Kenji si obliekol zásteru a práve odušu umýval riad. Napriek tomu, že všetky poháre a taniere boli čisté, nedokázal sa vzdať toho zvyku. Páčilo sa mu tie nepatrné ľudské činnosti. Občas pobiehal po dome a horúčkovito upratoval. Krátil si čas a zmierňoval vnútornú nervozitu. Stále musel toho veľa vyskúšať. Kazuhiko doňho priam vlieval veľké množstvo informácii. Takisto bol poriadne paranoidný a bez hlbšieho prieskumu ho ani nepustil von. Obával sa, že ešte nebude vedieť všetko zvládať.
„Raz sa to prevalí. Kazu ti vravel, že to nie je jednoduché. Spomienky tak ľahko nevymažeš. Obzvlášť nie inému upírovi. Stále sa to k nemu vracia. Len mu tým ešte viac ubližuješ,“ pokúšal sa ho upokojiť, ale napokon to vzdať. Fujito sa nedal len tak ľahko utíšiť. Kenji ho pomaly objal. Rukami ho pohládzal po celom tele.
Potom si nežne vzal jeho pery. Fujito spokojne zastonal. Kenji bol tiež súčasťou ich vzťahu. Postupom času sa s nimi zblížil aj Kazu. Rozhodli sa, že si budú navzájom pomáhať vo všetkých oblastiach. Naučili sa jeden druhého milovať. Chránili sa navzájom a nikto sa neodvážil ich otravovať. V pároch by boli veľmi zraniteľní, ale spolu dokázali toho využiť oveľa viac.
„Neboj sa, láska. On ťa neopustí. Bude nám spolu dobre,“ pošepkal mu do ucha. Nedočkavo rozopol jeho školskú uniformu. Chcel sa, čo najskôr dostať k nahej pokožke svojho priateľa.
„Kenji!“ vyhŕkol vzrušene. Začínal tušiť, že do školy sa zas nedostane.
„Vezmem ťa do postele k Takeovi. Hneď prestane premýšľať o hlúpostiach. Hlavne, keď sa naňho vrhneme...“ okúzľujúco sa usmial a nedočkavo mu stiahol nohavice.
Fujito mu pomaly zobliekal zásteru. Pritískal sa k nemu. Cítil jeho vzrušenie. Rukou nenásytne uchopil partnerov penis. Nedočkavo roztiahol nohy. Chcel ho vpustiť hlboko do svojho chladného tela. Potreboval v sebe opäť rozprúdiť život. Zaviedol ho na to správne miesto.
„Fuji...“ slastne zastonal mladší upír. Cítil ako sa pomaly vnára do úzkeho priestoru. Fujito ho pritískal k sebe a bozkával každý kúsok jeho tela. Obrátil ho tak, aby sa mohol pohodlnejšie oprieť. Predsa len mu bolo ľúto, že zatiaľ nestihli dôjsť do postele.
„Áno, Takeo bude...bude... A kto ste vy?“ Fujito videl tri vysoké postavy, ktoré stáli pri kuchynskom stole a dívala sa na nich. Zdalo sa mu, akoby tam už boli celú večnosť.
Kenji sa od neho okamžite oddelil. Takisto vycítil, že niečo nie je v úplnom poriadku. Obaja sa obrátili k narušiteľom. Mali na sebe dlhé tmavé plášte s vyšitými obrazmi, ktoré v ňom okamžite oživili pár spomienok. Tie plápolajúce znaky, boli aj na obojku, ktorý mu kedysi nasadali... Tie znaky mu pripomenuli tú najsilnejšiu bolesť.
„...Sudcovia!“ vyhŕkol zdesene. Pevne uchopil Kenjiho. Podarilo sa mu ho dostať do Takeovej izby. Rýchlo zavrel dvere a zamkol ich. Vedel, že ich to nadlho nezadrží...
„Čo sa deje?“ Takeo namrzene zdvihol zrak od knihy.
„Prečo robíte taký hluk?“ Kazu sa nespokojne pomrvil na posteli. Ešte sa mu chcelo spať. Nemal vôbec chuť vstávať.
Cítil silnú vôňu. Bola až nepríjemne sladká. Kenji si rozpačito zakrýval intímne časti tela. Jeho penis ešte stále nepochopil, že k žiadnemu styku zrejme nedôjde.
„Oni si po nás prišli. Sú tu,“ Fujito zúfalo pobiehal po izbe. Pokúšal sa otvoriť okná, ale vôbec sa mu to nedarilo.
„Zapečatili dom. Sudcovia sú tu...“ mrmlal rozrušene. Úplne prepadol panike.
„Postarám sa o nich. Ale bude to dosť bolestivé...“ Kazu siahol pod posteľ. Z tajnej schránky vytiahol meč. Urýchlene si nasadil rukavice, aby ho dokázal udržať. Trvalo mu veľmi dlho, kým sa ho naučil ovládať.
„Oblečte sa! Rýchlo!“ Takeo vytiahol zo skrine nejaké veci. Okamžite poobliekal Kenjiho. Fujitovi pozapínal všetky gombíky. Obaja sa k nemu pritúlili.
„Nedovoľ im, aby ma zobrali preč. Chcem byť len s vami...“ zúfalo vyhŕkol Fujito.
„Kto sú vlastne tí sudcovia?“ opýtal sa Kenji.
„Prišli si po nás, lebo nerešpektujeme pravidlá našej komunity. Už som vám raz hovoril o tom, ako nenávidia lásku. Neznesú, že sme spolu a obzvlášť nemajú radi, keď sa niekto odváži spochybňovať ich rozhodnutia. Každý upír má vopred určenú úlohu. Niečo ako životné poslanie. Ak sa rozhodne voči tomu vzoprieť čaká ho trest... Sudcovia sú vykonávateľmi trestu...Ak sa k nám priblížia, nebudeme sa môcť dlho brániť... Priniesli si so sebou...“ Kazu pevnejšie stisol meč. Bál sa ich. Viac než čohokoľvek iného. Tá podmanivá vôňa bola sladšia než krv. Zbraň mu vypadla z rúk. Dvere sa prudko otvorili. Jeden zo sudcov ich ukážkovým spôsobom vylomil.
Ukázalo sa, že ich bolo oveľa viac. Ostatní len vyčkávali pod rúškom neviditeľnosti. Takeo svoju schopnosť použiť nemohol. Ešte stále bol príliš slabý na podobné záležitosti.
Fujito nedokázal vydať zo seba ani hláska. Bezmocne pozoroval, ako jeden zo sudcov siahol na omámeného Kazuhika. Jedným prudkým trhnutím ho zbavil nohavíc.
„Pustite ho!“ skríkol Takeo. Postavil sa proti nim. Sácali ho po miestnosti a pomaly mu strhávali oblečenie. Nenásytné ruky ho láskali na tých najintímnejších miestach. Takeo pomaly strácal pôdu pod nohami. Bozkávali ho a dráždili, ale zároveň mu uštedrovali údery, ktoré boli aj pre upíra veľmi bolestivé. Kenji a Fujito sa ich pokúšali zastaviť. Obaja veľmi trpeli, už len pri pohľade na takéto zaobchádzanie.
„Rozsudok bol vynesení. Vrátite sa do Weru,“ jeden zo sudcov pevne uchopil Fujita. Podarilo sa mu ho dostať ďalej od ostatných. Bez okolkov ho zhodil na posteľ. Sudcovia boli pre upírov tým najsilnejším sexuálnym lákadlom. Nemohli im odolať, nech sa snažili akokoľvek, nedokázali kontrolovať svoje telá. Túto schopnosť mala len veľmi úzka vrstva upírskeho spoločenstva. Ich schopnosť sa rozhodli využívať ako zbraň proti osobám, ktoré sa odvážili vzoprieť pravidlám. Ich sídlom bol luxusný komplex určený na poskytovanie sexuálnych služieb. Nazývali ho Weru. To miesto bolo zároveň aj väzením pre neposlušných upírov. Vyššie postavené bytosti, ktoré sa chceli len zabaviť často navštevovali toto miesto. Podľa záväzného zákona, nebolo možné jedného upíra odsúdiť na smrť dvakrát. Druhou možnosťou bol doživotný pobyt v tomto obrovskom sídle.
„Nikdy!“ Fujito sa celý triasol. Chcel im odtrhnúť hlavu, ale telo túžilo po niečo úplne inom. Bránil sa tomu. Dlho vzdoroval dotykom. Vedel, že ak niečo dosiahnu Takeo bude oslobodený od sľubov, ktoré si dali.
„Len buď pokojný. Istým spôsobom ste všetci dostali milosť. Dokonca aj Kenji a Kazuhiko... Už nemusíte utekať. Čaká vás už len...“ Sudca si zložil kapucňu a vyzývavo pobozkal Fujita. Jazykom preskúmal tie vlhké ústa. Cítil ako sa mu postupne úplne poddávajú. Veľmi matne videl, ako Kenjiho zhodili na zem. Takeo bol už takisto vyzlečený. Ďalší so sudcov si ho posadil na svoj penis. Jeho dráždivé pohyby privádzali Fujita do šialenstva. Kdesi v hĺbke jeho duše sa prebúdzala žiarlivosť. Pomaly ho pobodala, ale nedokázala sa vymaniť spod nadvlády takej silnej moci. Vedel, že robí niečo veľmi zlé, že to bude ľutovať, ale nedokázal odolať podmanivej sile tých bytostí.
V otvore pocítil prst, ktorý ho jemne skúmal. Celým telom sa oprel o útočníka a nechával mu úplne voľnú cestu. Vôbec sa tomu nebránil. Jeho myseľ si predstavovala ako ich všetkých zničí. Jedného po druhom. Ešte chvíľu... Už len trochu... Upír si rozopol oblečenie... Fujito uchopil jeho penis a začal ho hladiť. Jeho telo to robilo úplne automaticky, sústredil sa na iné veci. Pohľadom hľadal Kazuhika. Musel sa s ním skontaktovať. Oveľa radšej by sa obrátil na niekoho iného, ale nemal príliš na výber. Nikto iný nemohol vziať meč bez toho, aby si spôsobil smrteľné zranenia.
Kazu, počúvaj ma. Musíš ho zobrať.. Rozumel si? Tažko sa mu prenikalo do mysle zahmlenej rozkošou.
Kazu s vypätím všetkých síl prikývol. Bolo mu však jasné, že to chvíľu potrvá. Potreboval sa poriadne skoncentrovať a odpútať svoju myseľ od tela.
Sudca hlasno vyvrcholil. Fujito si znechutene poutieral ruku do jeho plášťa. Tie bytosti boli síce mimoriadne sexuálne aktívne, ale povrávalo sa o nich, že nemajú vlastnú vôňu. Ich mozog bol na takej úrovni, že mohli fungovať len na základe jednoduchých príkazov. Veľmi dobre chápal, že ich niekto ovláda. Obával sa, že ich pozorujú osoby, ktoré by mohli byť oveľa nebezpečnejšie než nastrčené bábky.
Ťažko sa mu prenikalo do mysle zahmlenej rozkošou. Zlosť v ňom narastala, ale telo bolo stále v moci útočníka. Mladý muž s dlhšími tmavými vlasmi ho starostlivo objal. Šepkal mu do ucha slová, ktorým nerozumel. Vôbec nedávali zmysel. V otvore mal už viacero prstov. Fujito dúfal, že po jeho starostlivosti, sa nedokáže tak rýchlo vzrušiť, ale nerátal s tým, že táto bytosť žije len kvôli sexuálnemu uspokojovaniu. Šokovane sebou trhol, keď pocítil penis hlboko vo svojom otvore. Ten upír to urobil, tak rýchlo, že vôbec nestihol zareagovať.
Kazu. Pozri sa na nich. Budeme ako oni. Ak nič neurobíš...Sú len štyria, to ostatné sú ilúzie... Zvládneme to... Musíš to skúsiť. Kazu sa natiahol za zbraňou. Fujito sa posmešne uškrnul.
Opäť vyslal svoje myšlienky smerom k nemu. Chytil svojho partnera za boky a nútil ho k väčšej aktivite. Prebodol mu kožu. Krv pomaly začala stekať po jeho tele. Nemohol sa z nej napiť. Bolo by to ešte horšie. Fujito nahlas vzdychal, nedokázal premôcť slastné pocity, ktoré zaplavovali celé jeho telo. Tá bytosť presne vedela, čo potrebuje. Dotýkala sa ho tak, aby si to, čo najviac vychutnal.
„Prehrali ste...“
Sudca uhryzol Fujita do krku. Pomaly chlípal čerstvú krv. Fujito zreval od bolesti. Cítil ako jeho ľudská časť jeho duše definitívne umiera. Nedokázal sa viac udržať pri vedomí. Viečka mu klesli a okamžite sa ponoril do temnoty. Ten hlas už raz počul. Kedysi dávno niekto s podobným hlasom oboch zabil.

***


Fujito
Spoločník číslo 025/A
Skrátený záznam
Správa vytvorená pre potreby
Inštitúcie W.

Meno: Fujito Kasai
Rasa: upír
Vek:???
Varovanie: je nebezpečný, nutne musí mať na krku hypnotický obojok, nemá povolenie opustiť areál...
Poznámka: majetok bol zaistený, v nepoškodenom stave

Fujito sa narodil ako upír. Nikdy predtým nepoznal skutočný ľudský život. Rástol omnoho rýchlejšie a postupom času ostal v navždy uzavretý v svojej mladej podobe. Matka ho odviedla do Weru. Uzavrela s tamojším riaditeľom dohodu, podľa ktorej sa mal stať večným spoločníkom. Nikdy s ním nemala dobrý vzťah a chcela sa ho čo najskôr zbaviť. Fujito z toho miesta ušiel. Počas niekoľkých storočí sa túlal po svete. Šíril okolo seba len hrôzu a strach. Považovali ho za najmocnejšieho upíra. Dokázal premôcť a zabiť kohokoľvek. Neúnavne hľadal svoju matku, lebo si myslel, že tí ľudia ho len uniesli. Nikdy mu nepovedali, že ho predala.
Vrátil sa späť k nej, lebo vôbec ničomu nerozumel. Svoju matku mal rád a potreboval ju. Nedokázal pochopiť, že ona ho považuje len za príťaž. Napadla ho. Ona jediná mala nad ním moc. Podarilo sa jej ho zraniť... Stretol Takea. Chlapca, do ktorého sa zamiloval. Ich šťastné spolunažívanie netrvalo dlho, vďaka jednému z našich ľudí. Utajený mal Fujita priviesť späť do našej inštitúcie, ale nepodarilo sa mu to. Počas útoku bol nútený ho zabiť, aby oslabil jeho moc. Naším pôvodným plánom bolo, aby sa opäť vrátil pod dohľadom organizácie. Fujito svoju dušu načas uložil do tela svojho milenca. Nebol ochotný sa vzdať. Utajený počas súboja zničil aj telo Takea...


„Výborne, presne tak som si to predstavoval. Ten upír nás už stál celý majetok. Doživotne odtiaľto nevyjde. To vám môžem zaručiť. Tí ostatní sú dostatočným bonusom za toľkú námahu,“ Itchiro preletel očami celú správu o prevzatí. Bol riaditeľom Weru. On jediný mal právo o všetkom rozhodovať. Považovali ho za nemilosrdného obchodníka, ktorý sa nezastaví pred ničím. Kolovali o ňom rôzne reči. Podľa niektorých nosí na tvári kuklu, lebo bol škaredo zohavený. Iní si mysleli, že nechce, aby niekto videl jeho tvár, lebo má nevybavené účty s vysokopostavenými upírmi.
Bol tajomnou osobou, ktorú nikto poriadne nepoznal. Všetci vedeli len to, že má veľa peňazí, je slobodný a nikdy neopúšťa svoju organizáciu.
„Prečítaj si aj tie ostatné. Kenji, je rozkošný. Chudáčik bol hrozne vystrašený. Dokonca neprijal ani krv, ktorú sme mu ráno podali,“ Utajený nervózne postával pri svojom šéfovi. Podával mu papiere a dosť dychtivo sa díval Takea, ktorý bol ešte stále v bezvedomí. Šéf si ho chcel obzrieť celého. Zaujímal ho upír kvôli, ktorému Fujito stratil hlavu.
„Neskôr sa pôjdem na neho pozrieť. Ani tento nie je až taký zlý,“ Itchiro opatrne pristúpil k svojmu novému majetku. Zľahka sa dotkol Takeových pier. Chcel si s ním užiť. Nových spoločníkov bolo treba otestovať.

Fujito III

posledná jednorázovka z tejto série... varovanie ako vždy...


Nadšene sal sladkú krv. Opäť si mohol vychutnať ten príjemný pocit. Cítil ako sa v jeho náručí trasie. Ako ho pevne drží a odmieta uveriť tomu, že sa mu pokúsil ublížiť.
Prebudil sa s tesákmi. Boli také ostré, že si takmer poranil pery, keď sa pokúšal zavrieť ústa. Slastne sa ponaťahoval na posteli, ešte stále cítil jeho blízkosť. Ako len mohol zabudnúť na tú úžasnú chuť? Čeľusť mu však sklapla na prázdno. Na zuboch nemal ani stopu po krvi. Nemohol si nič také vziať, lebo ešte nebol úplne premenený na upíra. Stávalo sa to len občas, keď mal intenzívnejšie sny o svojom partnerovi. O jeho priazni mohol len snívať. Bol ešte príliš mladý. Nemohol si dovoliť dostať ho do problémov a zničiť mu život, len kvôli svojím túžbam. Môj Takeo. Vo svojej novej podobe je ešte rozkošnejší ako predtým. Nemôžem sa dočkať začiatku vyučovania.
Mal rád spôsob, akým sa naňho díval, jeho hlas, úsmev. Akákoľvek pozornosť, ktorú mu venoval preňho znamenala iskierku nádeje. Nechcel čakať už ani chvíľu. Potreboval jeho dotyky, aj keď si uvedomoval, že by mu to skôr ublížilo. Nechcel, aby kvôli nemu prišiel o svoje postavenie. Ostatní ľudia by si nepochybne mysleli, že chce len využiť svojho študenta. Nepochopili by ich dlhodobý vzťah, ktorý sa začal ešte skôr než jeho nové telo vôbec zrodilo.
Vyžíval sa v predstavách, ktoré boli omnoho zaujímavejšie než skutočnosť. Vedel, že ešte prejde dosť času, kým bude môcť otvorene prejaviť svoje city.
Chuť na partnera sa okamžite prejavila aj na jeho nálade. Spomenul si, že keď prvý raz pocítil prijal krv z jeho hrdla, už nikdy sa toho nedokázal úplne zriecť. Niekoľko rokov sa vďaka tomu držal na uzde a nezanechával za sebou žiadne obete. Pripadalo mu zvláštne, že si to všetko pamätá len vtedy, keď sa veľmi snaží vybaviť si každý detail. Tie spomienky tam stále boli, ale on sám ich ignoroval.
Z príjemného snenia ho vytrhol čudný zvuk. Pomaly si šíril až do jeho izby. Na posteli zaregistroval váhu cudzieho tela. Niečo neviditeľné sa k nemu náhle pritislo. Prudko sebou trhol a pokúšal sa zo seba dostať to nepríjemné bremeno. Veľmi rýchlo sa však prestal brániť. Cítil známu vôňu a všetky jeho inštinkty mu nahovárali, že je v bezpečí. Podriadil sa objatiu tej bytosti.
„Takeo,“ zašepkal jeho meno. To mu navrávalo srdce a nechal sa ním viesť.
„Áno, som rád, že si uhádol moje meno. Prišiel som za tebou, lebo máme vážny problém. Neviditeľnosť nie je síce veľmi pohodlná, ale nemôžem sa len tak zjaviť v tvojej izbe,“ snažil sa ho trochu schladiť. Cítil, že sa začína až príliš skoro uvelebil v jeho náručí. Bolo to preňho nebezpečné. Bál sa svojej vlastnej túžby. Nechcel sa toho chlapca dotknúť. Nemal záujem sa opäť zaplietať do vzťahu s tým nebezpečným upírom. Začal sa prebúdzať oveľa skôr, ako to predpokladal. Myslel si, že v jeho tele sa ešte nemôže prebudiť taká silná túžba po krvi. Tentoraz sa však zmýlil. Fujito sa už teraz na krátky čas stával upírom.
„Som rád, že si prišiel. Potrebujem ťa. Potrebujem byť s tebou. Prosím, neodmietaj ma,“ pokúšal sa úplne ovládnuť svoje túžby. Upíra vo svojom vnútri držal dokonale na uzde. Tesáky sa stiahli do úzadia. Nechcel, aby si myslel, že po ňom túži len kvôli krvi.
„Nie, mýliš sa. Neprišiel som sem kvôli minulosti. Náš vzťah sa skončil. To si musíš uvedomiť. Napriek tomu ostanem s tebou. Budem na teba dávať pozor, ale nič viac. Viem, že tvoji nepriatelia sa už dozvedeli, že si sa vrátil. Nemôžeš tu ostať úplne bez ochrany. To je všetko, čo ti môžem ponúknuť,“ pomaly mu ukázal svoju podobu. Neviditeľnosť z neho spadla. Pustil chlapca a pomaly ustúpil z postele.
„Prečo sa na mňa hneváš? Sľubujem, že urobím všetko, čo budeš chcieť, ale neželám si, aby si hovoril také veci...“ bolo vidieť, že ho tie slová dosť zasiahli. Chladnokrvný upír podliehal ľudským pocitom. Takeo tomu takmer nemohol uveriť. Stále to bol on, aj keď už mal svoju dušu a stal sa dieťaťom.
„Nepotrebujem tvoje sľuby. Chránim len to dieťa, ktorým si sa stal. Viem, že už začínaš byť hladný... Musíš sa nasýtiť, aby si nikomu neublížil. Okrem toho potrebuješ silu, aby si im dokázal čeliť,“ Takeo si povolil košeľu a opatrne odhalil svoj krk. Musel sa vrátiť na posteľ, aby to bolo aspoň trochu pohodlné.
Fujito nedokázal odtrhnúť zrak od toho citlivého miesta. Pulz sa mu zrýchlil a tesáky sa opäť zjavili.
„Nebude ťa to bolieť?“ opýtal sa znepokojene. Pomaly sa posúval k nemu. Nedokázal tomu pocitu odolať.
„Vezmi si to, čo potrebuješ...“ odvetil potichu. Chcel to trochu urýchliť. Netušil, či vôbec dokáže zniesť jeho blízkosť. Áno, predtým ho pobozkal, lebo ho považoval za bezbranného chlapca. Chcel ho ochrániť pred upírom, ktorý sa usadil v jeho vnútri.
Fujito opatrne priložil pery na partnerov krk. Jemne ho bozkával a mierne ho zvlhčil jazykom.
„Ty si tiež upír... Prečo...“ ešte stále tomu celkom neporozumel.
„Ty si ten, ktorý ma stvoril. Môžeš sa zo mňa napiť. Neboj sa. Ja nekonzumujem ľudskú krv, ale verím, že ti to aj tak bude chutiť... Vždy si to mal rád,“ pevne privrel oči. Pocítil silnú bolesť. Ostré tesáky sa znovu dotkli jeho kože a donútili ho prežívať to neskutočné utrpenie.
Fujito si to všimol. Bolo mu jasné, že je to preňho dosť nepríjemné. Vnímal slabé odozvy jeho bolesti. Odsal len trochu krvi a chcel sa ho pustiť, ale Takeo mu to nedovolil. Pridržal mu hlavu a nútil ho piť. Chlapec napokon chvíľu pokračoval. Nesmierne mu to chutilo. Predstavovalo to preňho spojenie s osobou, ktorú miloval. Teraz si to už dokázal pripustiť. Nemal s tým žiadny problém. Nechcel mu však spôsobovať bolesť. Veľmi rýchlo využil chvíľu, keď jeho ruky povolili.
„To nemusíš robiť. Nechcem, aby si sa cítil zle,“ s obavami sledoval ako sa rana pomaly hojí.
Chcel ho pobozkať, ale obával sa ďalšieho odmietnutia.
„Ľahni si a spi. Ešte je príliš skoro...“ opatrne mu zotrel z tváre krv. Opäť sa ponoril do neviditeľnosti. Vzniesol sa k dverám. Ostal v bezpečnej vzdialenosti od malého upíra.
„Poď ku mne. Prosím, poď...“ urobil mu miesto vedľa seba.
Takeo neodpovedal na jeho volanie. Tváril sa, že neexistuje ako vždy, keď použil neviditeľnosť.
„Prečo ma trestáš? Má vôbec nejaký zmysel sa tomu brániť. Už ma nemáš rád? Nepáčim sa ti? Už viem takmer všetko, ale niektoré súvislosti mi unikajú...Ak som ťa niečím urazil, tak mi prepáč... Nechcel som...“ pocítil hnev zmiešaný so strachom. Bál sa, že už nie je dosť silný ani dosť príťažlivý. Možno sa jeho partner naučil žiť bez neho a už ho považuje len za príťaž. Z očí mu vyhŕkli slzy. Cítil ako prechádzajú po jeho lícach. Bol to priam nezastaviteľný príval. Pokúšal sa to zakryť, ale nedokázal premôcť svoje pocity.
„Fujito...“ zhlboka sa nadýchol, aby mohol opäť nadobudnúť svoju zvyčajnú podobu. Pohľad na plačúceho upíra v ňom vyvolával zmiešané pocity.
Opatrne ho pohladil po vlasoch. Neodolal volaniu tej nádhernej bytosti. Cítil chlapcove slzy. Bol nimi priam presiaknutý.
„Nezahrávaj sa so mnou,“ zamrmlal rozpačito. Pokúšal sa utrieť si pozostatky svojho smútku a rozhorčenia. Pevne ho uchopil okolo pása a vtiahol ho do svojej postele. Starostlivo ho prikryl a nežne sa venoval škvrne, ktorá ostala na jeho krku. Keď sa Takeo pokúsil vstať, na vlastnej koži pocítil silu toho roztomilého upíra. Mohol by ho veľmi ľahko odhodiť na opačnú stranu, ale nechcel vyvolávať zbytočný hluk. Nemal záujem nechať sa prichytiť v izbe svojho študenta.
„Budeš ma chrániť pekne v našej posteli. Nedopustím, aby si sa cítil nepohodlne,“ lišiacky sa uškrnul, keď si všimol, že sa mu namiesto hojenia podarilo na krku vyrobiť pár cucflekov.
„Tentoraz urobím výnimku, ale nečakaj, že sa to ešte bude niekedy opakovať. Nabudúce sa ti tak ľahko neukážem,“ jemne pohladil chlapca po vlasoch. Chcel sa s ním trochu pomaznať a zmierniť bolestivé pocity, ktoré ho ešte stále prenasledovali.
„Prečo mi tak chutí tvoja krv?“ opýtal sa previnilo. Keby mu to nespôsobovalo takú veľkú bolesť dokázal by si na takýto prísun potravy veľmi rýchlo zvyknúť.
„Potrebuješ ju, ako spojenie so mnou. Dáva ti silu a nenúti ťa hľadať ďalšie obete. Ty nesmieš loviť ani sa pliesť do záležitostí ostatných upírov. Zatiaľ si ešte stále len môj malý študent,“ prestal sa hrať z jeho vlasmi a opatrne sa prstom dotkol jeho krku. Prechádzal po tej jemnej pokožke. Fujito sa strhol a pokúsil sa jeho ruku zachytiť.
„Nie som malý, som starší ako ty,“ frflal menší upír. Takeo ho pevnejšie objal. Celkom sa preplietol s jeho telom. Cítil, že sa niečo blíži a chcel byť na to už vopred pripravený. Vstúpil spolu s ním do neviditeľnosti. Zdvihli sa s postele a ostali visieť nad ňou. Niečo zaútočilo na celú izbu. Všetky veci padali na zem, dom sa triasol. V tej rýchlosti stihli zazrieť len obrysy akéhosi čudného stvorenia.
„Viem, že ste tu... Tak sa ukážte, lebo to tá stará pekne schytá... Jej krv mi už bude nanič, ale môžem ju zabiť spôsobom, ktorý tak veľmi obľubuješ,“ upír sa na chvíľu zastavil a narovnal sa. Bol to muž s dlhými svetlými vlasmi, veľmi chudý, takmer mu vytŕčali kosti a kedysi peknú tvár mal dosť zosušenú. V rukách kŕčovito držal akúsi zvláštnu zbraň, pripomínala meč, ale bola až priveľmi tenká a ohybná. Plápolala ako plameň.
Fujito sa vydesene túlil k svojmu učiteľovi. Bál sa toho ohňa. Bol to dosť veľký problém, hlavne pre chlapca, ktorý v sebe len nedávno našiel upírsku časť. Tá dravá bytosť v ňom by možno uvítala boj, ale v súčasnom stave bol až príliš krehký. Prekvapilo ho, keď sa partner oddelil od neviditeľnosti, ktorá ho chránila. Netušil, že má takú moc a nepáčilo sa mu, že ho chcel vynechať z boja. Bál sa, že mu ten upír ublíži.
„Kazuhiko, teba som tu neočakával. Polož tú vec. Určite patrila nejakému lovcovi a to, že ju držíš musí byť pre teba nesmierne bolestivé,“ pokúsil sa to vyriešiť mierovou cestou. Nemal záujem hádať sa s upírom, ktorého poznal už celé roky. Vždy spolu dobre vychádzali a ako jeden z mála upírov plne podporoval jeho vzťah s Fujitom. Uľavilo sa mu, keď si uvedomil, že je to len on. Očakával oveľa desivejšiu návštevu.
„Takeo, prečo ho chrániš? Prečo sa od neho už nedokážeš odpútať. Len ťa podvádza ako vždy. Hrá sa na neviniatko a pritom pokojne zabíja našich!“ stisol zbraň ešte pevnejšie, aj keď ho poriadne pálili ruky.
„Obávam sa, že tentoraz sa mýliš. V tomto stave rozhodne nemôže nikoho zabiť. Len nedávno sa dozvedel, že patrí k nám... Dal som mu myseľ nastaviť tak, aby si na to pamätal, len keď mu to pripomeniem. Buď rozumný a vysvetli mi, čo sa vlastne stalo. Ubezpečujem ťa, že Fujito už dlho žiadnu vraždu nespáchal. Od jeho zrodenia som z neho nespustil oči. Nemal ani šancu niečo také urobil. Nedovolil by som mu to,“ pokúšal sa ho presvedčiť rozumnými argumentmi.
„Kenji, je preč. Videl som, ako ho uniesol. Prečo mi to urobil? Ja som sa s ním chcel zblížiť! Ja som ho chcel premeniť. Na to nemal právo!“ ďalej sa k nemu nebezpečne približoval.
„Kazuhiko, to nie je pravda. On to nemohol urobiť. Nech si videl čokoľvek bol to omyl,“ začínal tušiť, že niekto použil bývalé Fujitovo telo, aby mohol vykonať nejakú špinavosť. Už sa pár ráz stalo aj to, že sa jeho telo objavilo v nesprávnych rukách. Musel to potom riešiť veľmi radikálne a definitívne pretrhať všetky putá so svojím predchádzajúcim telom.
Pocítil silnú bolesť. Meč v Kazuhikových rukách sa pohol tak rýchlo, že to ani nestihol zaregistrovať. Zaťal sa do jeho boku. Takeo sa zapotácal a zreval od prudkej bolesti. Jeho telo začínalo horieť.
Fujito okamžite zoskočil na zem. Oči mu zlostne plápolali.
„Zabijem ťa, ty hlupák!“ zavrčal rozrušene. Holými rukami uchopil meč a jedným prudkým trhnutím ho vytiahol. Nemal inú možnosť. Vedel, že ak by čo len chvíľu váhal, telo jeho priateľa by mohlo zhorieť. Na rukách mu naskákali pľuzgiere, našťastie ho chránila ľudská časť jeho osobnosti. Zlomil meč na dve polovice a prudko odsotil útočníka.
„Pozri sa na mňa, ty idiot! Nikoho som neuniesol. Záleží mi len na ňom!“ okamžite zovrel trasúce sa telo do náručia.
„Vydrž, to bude dobré...“ pod rukami zacítil krv. Oheň bol zrejme magický a uspôsobený na zabitie upíra, preto ranu ešte viac rozdráždil. Fujito bol celý posiaty krvou. Rana sa začínala meniť na popol. Fujito inštinktívne vycítil, že to, čo sa deje, nie je vôbec dobré.
„Nie, nie...To nedovolím... vezmi si moju krv...vezmi si ju všetku, ak to pomôže!“ musel veľmi rýchlo konať.
„Pusť ma. Nemôžeš mi pomôcť... Zničí ťa to, ak ma...ne...“ Takeo nevládal rozprávať. Cítil ako sa mu diera v boku čoraz zväčšuje. Vedel, že ďalšie telo už nedostane. Už vyčerpal svoje možnosti.
Fujito si zahryzol do ruky a priložil mu ju k ústam. „Pi! Musíš rýchlo piť!“ vedel, že takému lákadlu žiaden upír neodolá a rozhodne ho nechcel pustiť. Vedel, že niečo podobné sa mu už stalo... Spokojne zastonal, keď sa ho zuby jeho priateľa dotkli. Začal sať, lebo mu to zmierňovalo bolesť a nedokázal to v sebe potlačiť.
Rana sa pomaly začala zaceľovať. Pokožka sa len veľmi pomaly obnovovala. Fujito cítil, že partner prestal piť. Musel trošku stisnúť ruku, aby ho opäť povzbudil. Upír sa pomaly postavil na nohy. Zahanbene si strčil ruky do vreciek.
„Čo sa týka vás, ani sa nepohnite!“ zreval Fujito.
„Vášho priateľa som neuniesol. Takeo vravel pravdu. Okrem toho nikoho iného nepotrebujem. Ak vám to ešte stále nie je jasné, tak vám pokojne poviem, že milujem, len jeho...“ bol rozhodnutý ho roztrhať na kúsky, ešte skôr než bude musieť opustiť svoje telo.
Bál sa, že to nezaberie.
„Nechcel som. Tá vec sa pohla úplne sama. Už som ju neudržal... Máte pravdu vlastne... Ak ste ochotný preňho, aj zomrieť naozaj ste to nemohli byť vy. Prepáčte mi to... Nevedel som, čo robím... Bál som sa... Bol som šialený od strachu, že ste ho zabili... Videl som vaše staré telo a úplne som stratil rozum... Nenapadlo mi, že ho už nemáte. Ani som nevedel, že ste...“ rozrušene si kľakol na kolená.
Fujito sa od neho znechutene odvrátil. Díval sa len na svojho partnera a nútil ho ďalej piť. Pritom však nenápadne dával pozor na nepriateľského upíra.
„Vaše ospravedlnenie mi nestačí,“ odvetil chladne.
„Musím vás varovať. Možno si už nespomínate, ale nikto z nášho rodu nepripustí, aby ste mali trvalý vzťah s mužom. Budú vás prenasledovať. Stále to nechápu a nechcú sa tomu prispôsobiť. Aj vy ste bol kedysi s nimi. Zabíjal ste tých, ktorí sa rozhodli postaviť proti tradícií. Preto som mal dôvod vás navštíviť...“ začínal chápať, že si zrejme na mnohé veci už nespomína.
„Tak preto, ma odmietaš... Bojíš sa, že nám ublížia...“ voľnou rukou pohladil po vlasoch svojho partnera.
„Už to nikomu nedovolím. Uvidíš, že veľmi rýchlo vyrastiem a postavím sa, každému kto by nás chcel otravovať,“ nežne sa mu prihováral. S úľavou sledoval ako sa rana zmenšuje... Bola už takmer neviditeľná. Jeho milenec však stále ešte pil. Telo ho trochu pálilo, ale ani na chvíľu sa od neho neodsunul.
Takeo napokon prestal piť. Trochu zakašľal a potom pevne privrel oči. Cítil sa stále veľmi zle. Fujito bol tiež trochu malátny. Väčšia strata krvi bola aj preňho dosť nepriaznivá.
„Takeo, už je to v poriadku... Už je dobre...“ opatrne ho objal.
„Nie, Fujito... Len si oddialil moju smrť, ale zastaviť to nemôžeš... ke.. keď budem zas mať nedostatok krvi... rana sa opäť otvorí... Mám.... tak najviac tri týždne...“ tvár sa mu skrivila od bolesti. Stále ju cítil a bola čoraz silnejšia.
„Niečo vymyslím... Nikam ťa nepustím a keď nebude iná možnosť...“ chytil ho za ruku.
„Chcem, aby si žil... želám si to. O mňa sa nestaraj,“ odvetil autoritatívne.
Prerušil ich strašný výkrik, ktorý zaznel z chodby.
„Musíme ho odtiaľto odniesť...“ Kazuhikiho pristúpil k nim. Cítil dym. Dokonca ho priam pálil v nose. Nechcel Fujitovi povedať, že sa práve prebral z tranzu. Nechcel, aby vedel, že ho zmanipulovali pomocou mágie.
„Nepribližujte sa!“ skríkol Fujito.
„Ešte sa to neskončilo. Dolné časti domu horia. Neposlali sem len mňa, ale aj niekoho iného. Oklamali ma a teraz to chcú dokončiť...“ dokázal vidieť očami iných a práve mal možnosť sledovať ako démonka zabila ženu, ktorá sa šla pozrieť, čo má znamenať ten krik.
„Máš pravdu. Kazuhiko. Tentoraz sa nemýliš,“ cez otvorené dvere dovnútra vstúpila staršia žena. Bola v tele Fujitovej starej mamy. Knísala sa, smiala sa a neustále vyplazovala jazyk.
„Pomaly to začína smrdieť a to som ju ešte len teraz zbavila života... Ale ty môžeš byť spokojný. Tu máš toho svojho fagana. Môžete zomrieť spolu! Som Harumi. Najal ma rod upírov, aby som sa vás zbavila,“ hodila im k nohám zviazané telo.
„Kazu, čo sa ti to stalo?“ mladý tmavovlasý chlapec sa nemotorne posadil.
„Neboj sa, Kenji, všetko bude v poriadku,“ upokojujúco ho k sebe privinul. Uvedomoval si, že je práve v tej chvíli veľmi odpudivý a vzbudzuje v ňom obavy.
„Ničomu nerozumiem, tá žena tvrdí, že si netvor...“
„Neskôr ti všetko vysvetlím, ale teraz nemáme čas... Musíš mi pomôcť,“ bol ochotný bojovať a nemienil sa vzdať. Malý Fujito mu len veľmi ťažko mohol pomôcť, ale Kenji bol už dospelý upír. Schopný bojovať a uniesť ťažké bremeno, aj keď to stále ešte poriadne nechápal.
Démonka sa smiala a poletovala okolo nich. „Ja sa ohňa nebojím. Som jeho súčasťou...“ odvetila spokojne. „Len sa pekne rozlúčte... už nemáte veľa času...“

***

Takeo sa prebral až po niekoľkých dňoch. Upadol do hlbokého spánku a vôbec si na tú noc nespomínal. Keď otvoril oči, opäť pocítil silné bolesti. Zvíjal sa na lôžku, akoby ho niekto mlátil.
Fujito sa k nemu sklonil a dal mu vypiť liek, ktorý ho mal opäť priviesť do umelého spánku. Nechcel, aby musel znášať také silné bolesti. Bol oblečený v čiernom, celé noci trénoval a naberal silu. Momentálne sa delil o úkryt s Kazuhikom a Kenjim. Obaja súhlasili, že ostanú s nimi a budú im pomáhať.
Kazuhiko sa rozhodol, že ich bude chrániť aj za cenu vlastného života. Hrozne ho mrzelo to, čo sa stalo a snažil sa nájsť nejaké riešenie. Kenji takisto súcitil s Takeom a pomáhal Fujitovi postarať sa oňho. Ich spolužitie bolo oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie. Skĺbili svoje schopnosti tak, aby ich nikto nemohol opäť prekvapiť.
„Neboj sa, o chvíľu opäť zaspíš. Ešte to musíš chvíľu vydržať. Vyliečiš sa, ja sa o teba postarám...“ nežne ho pobozkal na krk. Ľahol si k nemu a pevne ho držal, aby zmiernil akúkoľvek nepríjemnú bolesť. Rukou kontroloval miesto poranenia.
„Nechcem spať. To nie je život. Takto to nechcem...“ rozrušene mrmlal. Bojoval s účinkami lieku.
„Musíš, Takeo. Tá bolesť by ťa úplne vysilila. Potrebuješ odpočívať. Si veľmi ťažko zranený,“ opatrne ho pozakrýval. Desil sa ďalšieho rozpadávania rany. Neustále ju prezeral, aby sa ubezpečil, že sa nič nedeje.
„Potrebujem opäť chodiť. Musím niečo robiť,“ odtisol jeho ruku od svojho tela. Chcel sa napriek bolestiam postaviť na nohy. Liek neúčinkoval úplne, lebo sa ešte nechcel odobrať do krajiny snov.
„O niečom by som vedel,“ chlapec mu pomaly rozopol nohavice a stiahol ich. Chcel ho trochu potešiť.
„Nie, prestaň,“ bránil sa akýmkoľvek dotykom. „Povedal som, že kým nebudeš plnoletý, nedovolím ti...“ zašepkal Takeo.
„Ale to je zbytočné, som upír a už som raz bol dospelý....“
„Teraz nie si,“ pripomenul mu chladne.
„Ja sa tak už cítim a veľmi by som to chcel. Chýbaš mi,“ nežne ho pobozkal na pery. Takeo sa tomu nebránil.
„Vieš, že kvôli mne budeš mať opäť problémy. Už nás raz kvôli tomu zničili. Možno by si ma mal nechať ísť,“ pevne ho zovrel v náručí a prestal vnímať bolesť. Vedel, že už čoskoro zaspí. Viečka mu začínali oťažievať.
„Nie, nevzdám sa. Uvidíš, že nás nechajú na pokoji. Postarám sa, aby nás nikto nevyrušoval.“


***

Niekoľko mesiacov strávil v umelom spánku. Trvalo dosť dlho, kým sa im podarilo zastaviť rozširovanie zranenia. Fujito napokon dosiahol, aby sa úplne uzdravil. Urobil pre to všetko a nikdy sa nevzdával.
Takeo tlmene zastonal. Prebudili ho nežné bozky a možno až príliš horúce objatie.
„Dobré ráno,“ nahé telo sa k nemu povzbudivo pritislo a pripomenulo mu tú sladkú chuť života. Radostné pocity však zatienili tie najhrozivejšie nočné mory. Krik o pomoc... plač...prosíkanie a nárek... a on jeho odchádzajúca postava...
„Už viem, čo sa stalo... Viem, že som ťa sklamal, ale prosím ťa, aby si mi to všetko odpustil. Urobím všetko, pre to, aby som si získal tvoju dôveru,“ neočakával, že tými slovami ešte viac podráždi svojho priateľa.
Takeo ho pevne chytil za vlasy. Pritiahol si jeho tvár k hrudi „Vieš akým spôsobom môžeš zabiť upíra?“ opýtal sa drsne.
„Áno, už si na všetko spomínam. Viem, že...“ pokúšal sa niečo povedať.
„Tak to urob, lebo ak ma necháš žiť, postavím sa z tejto postele a navždy ťa opustím. Už ťa nepotrebujem. Nechcem, aby si na mňa siahal. Pomohol som ti, keď si bol v nebezpečenstve, ale to sa skončilo. Už sa o seba dokážeš postarať sám,“ na túto chvíľu čakal už dlho. Nerobilo mu problém prepáčiť mu drobné omyly, ale nedokázal sa vyrovnať s tou najdesivejšou spomienkou.
Fujitove oči sa priam zapálili bolesťou. Všetko ľudské z neho zrazu opadlo, akoby sa zbavil niečoho, čo už dávno nepotreboval. Odtiahol jeho ruku od svojich vlasov a pritisol ho k posteli. Normálny človek by sa pod takým tlakom začal dusiť.
„Tak to si na veľkom omyle. Ty ma neopustíš. Nikdy ti to nedovolím!“ vyceril tesáky, vystavoval ich na obdiv ako zbraň.
„Ty nemáš právo ma obmedzovať. Už nie si ten citlivý chlapec, ktorý potreboval moju spoločnosť. Máš svoj vlastný život a ja doňho nepatrím,“ ešte ho nedokázal zo seba dostať. Potreboval nabrať ešte trochu viac sily a opäť si zvyknúť na chôdzu.
„Mýliš sa, drahý. Vezmem ti každú spomienku, ktorá by nás mohla rozdeliť,“ zadíval sa do jeho očí. Partnerova myseľ mu okamžite začala klásť odpor. Fujito sa spokojne usmial. Obrana veľmi rýchlo poľavila. Dostal sa k spomienke, ktorú potreboval zablokovať. Výraz Takeovej tváre sa napokon ustálil, z jeho pohľadu zmizla akákoľvek nevraživosť a chlad. Tá spomienka mu očividne dosť ubližovala.
Fujito cítil, že sa začína pomaly upokojovať.
„Čo si to urobil? Rozprávali sme sa o niečom a ty si sa mi potom hrabal v hlave,“ podozrievavo poznamenal Takeo. Mal pocit, že sa pred chvíľou dohadovali o niečom dôležitom.
„To nič, všetko je v poriadku. Len som sa chcel ubezpečiť, že ti už nič nehrozí...“ schoval sa pod jeho prikrývku. Ústa si našli cestu k partnerovmu penisu. Takeo spokojne prijal jeho dotyky. Cítil, že niečo nie je v úplnom poriadku, ale keď zlá spomienka zmizla ostala len láska, ktorú k nemu vždy cítil.

koniec

Fujito II

Varovanie: Nuž veľmi som nechcela písať pokračovanie, ale keďže sa mi o tom snívalo, tak som si povedala, že to napíšem, keď už mám zo sna taký super námet. Táto časť sa skôr týka minulosti, keď bol Fujito obávaným upírom a stretol svoju osudovú lásku... (Aj, keď nie v takej podobe, akoby ste čakali XD), japonská tematika, odporúčam najprv prečítať prvú časť... (Obrázok Fujita z budúcnosti, v minulosti keď bol upír vyzerá inak)

Minulosť

Ležal na studenej dlažbe. Cítil ako mu z úst vyteká krv, ale nehýbal sa. Sledoval ako odchádza, žena s ktorou predtým žil. Zaviedla ho na opustené miesto a smrteľne zranila. Bol celkom bezmocný, predstieral, že umiera, aby ho nechala na pokoji. Napriek tomu ho mrzelo, že odchádza. Nechala ho tam celkom samého. Nevládal sa jej ani pomstiť. Žena veľmi rýchlo utekala preč. Napokon sa mu úplne stratila spred očí.
Vtedy vyzeral úplne inak. Nemal nič spoločné so súčasným Fujitom, okrem očí. Tie jediné sa nezmenili.
Polonahé bledé telo bolo rozvalené na zemi. Nádherne dlhé vlasy mal zviazané pomocou červenej stuhy. Bol veľmi príťažlivý, ako väčšina upírov. Mal ten istý dravý pohľad, schopnosť zabíjať a ničiť, ako väčšina z nich. Rukou si zotrel z tváre krv, dlhé nechty mu zanechali na pokožke červenú stopu.
Nezabila si ma. To je pre teba veľmi zlé. Priam hrozné. Kto ťa ochráni? Kto? Sám sa však nedokázal postaviť. Nevládal to urobiť.
„Pane, ste v poriadku?“ niekto ho pevne chytil a podoprel ho. Cítil na svojom pleci pevnú ruku.
„Ublížila mi, lebo si myslela, že ma dokáže poraziť. Za svoju chybu zaplatí,“ ochotne prijal pomoc od neznámeho človeka.
„Ďakujem ti. Povedz, ako sa vlastne voláš, chlapče?“ postavil sa vedľa neho, ale ešte stále sa ho musel pridržiavať. Cítil krv, ktorá mu kolovala v žilách.
„Som Takeo,“ odvetil nesmelo. Mal nadváhu, večne nosil po boku meč a po nociach sa potuloval po meste. Zámerne vyhľadával konflikty a boj. Doma musel znášať posmešky svojich starších bratov. Vždy si ho kvôli jeho mohutnému telu doberali, smiali sa mu a naschvál mu vytrhávali jedlo z rúk. Preto od nich čo najskôr odišiel, nechal im celé pole, aj všetok ostatní majetok a zarábal si na živobytie počas svojich tajomných výprav po meste. Vždy si našiel nejakú vhodnú prácu. Bol veľmi šikovný a mal dobré srdce. Jeho okrúhla tvár vyžarovala nezvyčajnú energiu. Každého si dokázal po čase získať na svoju stranu. Nevedel však písať ani čítať. Zrazu mal pred sebou krásneho muža, ktorý bol opakom všetkého, čo predstavoval on. Bol veľmi šťastný, že sa ho mohol aspoň na chvíľu dotknúť.
„Ja som Fujito. Potreboval by som nejaké prístrešie. O pár hodín začne svitať, potrebujem sa poriadne vyspať, aby som mal dostatok síl. Nevedel by si o niečom vhodnom?“ cítil, že chlapec úplne podľahol jeho čaru. Vedel, čo asi od neho bude chcieť.
„Áno, len poďte so mnou,“ ošetril mu ranu a pomohol mu kráčať.
„Bývam tu neďaleko. U jedného z mojich nových zamestnávateľov. Momentálne pracujem na poli. To nie je veľmi zábavné, ale oveľa lepšie, ako u nás doma,“ opatrne ho viedol za ruku. Zaviedol ho do chudobnej chalupy s jedinou posteľou, ktorú používal len zriedkavo.
„Si ku mne veľmi láskavý. To vždy dokážem oceniť,“ odvetil podmanivým hlasom. Nechal sa odviesť až k posteli. Klesol na ňu a prikryl sa.
„Tak ja musím ísť do práce... Zajtra večer sa vrátim. Dúfam, že tu ešte ostanete,“ odvetil Takeo. Tak veľmi sa mu páčil. Predstavoval si, aké by to bolo, keby sa mohol stať jeho milencom.
„Rozhodne sa nikam neponáhľam, uvidíme sa neskôr,“ zavrel oči a pevne sa pritisol k tvrdému vankúšu.

Po troch mesiacoch

Takeo zavrel dvere a veselo sa pobral do práce. Ešte nikdy nemal takú veľkú radosť. Konečne ho niekto doma čakal... Napriek tomu, že to bol cudzí človek, pociťoval k nemu určitú náklonnosť. Hneď od začiatku si obaja padli do oka. Celý deň usilovne pracoval. Pospevoval si a všetkým ochotne pomáhal. Keď nadišiel večer, ponáhľal sa do svojho skromného domčeka.
„Fujito-san, už som sa vrátil!“ nadšene otvoril dvere. Našiel upíra spať v jeho posteli. Práve sa prevalil na druhý bok a odhalil tým svoje nádherné telo.
„Áno, dobre... Na stole máš večeru. Niečo som ti pripravil. Kedysi som vedel celkom dobre variť, ale nemáš tu ktovieaký výber,“ upír nahlas zazíval a opatrne zdvihol hlavu.
„Ďakujem ti, ale ja by som radšej chcel niečo iné... Vieš, ja...“ celý deň naňho musel myslieť. Hneď mu bolo jasné, že je to upír, ale nedokázal by ho odmietnuť ani napriek tomu.
Upír vstal. Opatrne podišiel k nemu. Priložil pery na jeho dychtivé ústa. Privítanie nežným bozkom bolo zrejme dôležitejšie ako večera. Objal upíra okolo pása a bez okolkov ho strhol späť do postele.
„Dobre, ako myslíš...“ Fujito sa ho od seba mierne odtisol. Pomaly si vyzliekol všetko, čo mal na sebe.
„Upozorňujem ťa, že ak sa ma dotkneš, neručím za to... Nedokážem sa počas toho ovládať, potrebujem krv... Preto sa ma zvyčajne nikto nesnaží dostať do postele. Je možné, že sa ti pokúsim ublížiť, keď nato budem mať príležitosť,“ chcel byť k nemu úprimný. Cítil akúsi zvláštnu spriaznenosť, ktorú si nedokázal vysvetliť. Napriek svojej kráse bol rovnako osamelý ako on. Nikto ho nechcel prijať, lebo sa báli temných stránok. Nikto nechcel riskovať, že sa kvôli nemu stane upírom. Tým ostatným poslom noci sa musel vyhýbať. Nebolo vhodné ich kontaktovať. Boli si navzájom skôr konkurenciou. Nezabíjali sa medzi sebou, ale nemohli si ani dôverovať.
„Ako mi ublížiš?“ opýtal sa Takeo. Tak veľmi ho chcel. Ešte nikdy nemal nikoho vo svojej posteli. Nechcel premárniť tú jedinečnú chvíľu. Bál sa, že mu niekam utečie, človek, ku ktorému už od začiatku pociťuje niečo veľmi silné. Od prvého dotyku ho mal vo svojej moci.
„Ak sa rozhodneš so mnou milovať, zrejme sa pokúsim premeniť ťa na jedného z nás. Ak by som to neurobil, musel by som ťa zabiť. Nie je možné, aby si to zastavil. Je to inštinkt, ktorý nosíme v sebe,“ najprv mu to nechcel povedať, ale ten chlapec mu pomohol. Nemohol ho vystaviť takému veľkému riziku bez toho, aby poznal všetky podrobnosti.
„Ale to upíry robiť nemusia? Viem, že nemusia, keď nechcú... Vy ma jednoducho odmietate, ako všetci ostatní... Odmietate ma, lebo nie som ako vy!“ chcel zliezť z postele, ale ruky upíra ho zastavili.
„Nie, neodmietam ťa. Len chcem, aby si vedel, čo ťa čaká... Dnes mi za zachránil pred vysušením na slnku... Práve preto ťa nechcem zbytočne uvrhnúť do nebezpečenstva. Okrem toho ja nie som taký upír, ako tí, na ktorých ste tu zvyknutí... Ja som zlo. Nikdy neodpúšťam, rád vraždím a zanechávam za sebou len žiaľ,“ odvetil zmierlivo. Opäť ho trochu bozkával, aby sa prestal zbytočne hnevať.
„Chcem ťa, napriek tomu,“ napokon vyhlásil Takeo. Chvíľu váhal, ale napokon sa rozhodol nedať mu možnosť na útek. Bol úplne omámený jeho dotykmi. Ešte s nikým nebol taký šťastný.
Cítil vzrušenie, ktoré sa okamžite prejavilo hlavne v dolnej časti jeho tela. Upír priam nežne uchopil jeho úd a pohrával sa s ním. Len veľmi zľahka. Takeo prekvapene zastonal. Neľutoval, že sa nechal zlákať. Upravil sa do pohodlnej polohy, rukou sa pripravil na preniknutie. Vedel, že Takeo je až príliš neskúsený a nemá o tom ani poňatia. Netúžil po bolesti. Tej si užil už viac než dosť. Ukázal mu, ako sa má oňho postarať. Keď sa ich telá spojili, bolo to pre oboch niečo nové. Fujito vždy obeť zabil, nikdy ani jedného zo svojich milencov neupovedomil, že to môže byť naposledy. O žiadneho z nich v skutočnosti vôbec nestál. Tento zdanlivo bezvýznamný chlapec však spôsobil zmenu jeho postoja. Obaja si museli zvyknúť na ten pocit.
Jeho milenec prekonal všetok ostych. Začal si uvedomovať, že mu pohľad na jeho telo nevadí. On ho neodsudzoval, nesnažil sa mu niečo nanútiť. Takeo ešte tesnejšie cítil ich vzájomné prepojenie. Akoby to tak malo byť. Akoby k sebe už dávno neodmysliteľne patrili.
Potom sa upírova ostrá ruka zamerala na jeho telo.
„Mám taký pocit, že ťa poznám. Že sme už dávno mali byť spolu,“ prechádzal mu ostrým nechtom po tele. Cítil ako sa jeho úd pohybuje a spôsoboval mu rozkoš, všade, kam dosiahol. Penis sa dotkol miesta, ktoré si vynútilo slastný ston. Fujito pevnejšie zovrel svojho milenca. Potom mu samozrejme ostali z toho dotyku poriadne modriny. Nechcel mu ublížiť, ale mal príliš veľkú silu. Užíval si ich spojenie, takisto aj ruku, ktorá ho našla a opätovala mu dotyky. Ich pohyby sa čoraz viac zrýchľovali. Napokon skončili uspokojení v pevnom objatí.
Fujito vyceril tesáky a bez varovania ich zaboril do milencovho krku. Trochu ho to zabolelo, lebo ho pritom pevnejšie zovrel. Prepichol kožu a opatrne sal krv. Cítil ako sa Takeo trasie, vedel, že sa musí veľmi báť. Po takom krásnom zážitku to nebolo práve najpríjemnejšie, ale potreboval to. Prehĺtal, užíval si každý okamih. Jeho krv bola ešte lepšia, ako dúfal. Taká sladká a opojná. Nemohol sa jej úplne nasýtiť.
„Nie, dosť prosím! Pusti ma!“ Takeo sa ho pokúšal odtisnúť. Cítil ako z neho uniká život. Bolo mu zle, hrozilo, že čoskoro stratí vedomie.
Fujito ho neposlúchal. Pevné zovretie mu robilo dobre. Nemusel vôbec dýchať, pokiaľ nechcel. Láskavo oblizol poranené miesto, aby to až tak veľmi nebolelo, ale neprestal sať. V žiadnom prípade to nesmel urobiť. Blížili sa ku kritickému momentu. Už nemohol cúvnuť. Musel ho premeniť, poslúchal len svoje inštinkty.
„Nezabíjaj ma! Nie!“ Takeo zúfalo kričal. Pokúšal sa ho od seba dostať, ale vôbec mu to nešlo. Nevládal sa ho zbaviť. Napokon mu viečka klesli.
Fujito vytiahol tesáky z rany. „Dobre, že už nemáš možnosť sa brániť. Bolo to nepríjemné, keď si tak veľmi kričal. Ešte chvíľu vydrž, už len chvíľu a všetko bude dobré,“ opatrne sa prisal na jeho pery. Cítil ako sa telo začína triasť. Takeo otvoril oči, zvíjal sa ako blázon, hlava mu poskakovala zo strany na stranu. Potom náhle všetko utíchlo.
„Si pripravený, už sa viac neboj... Nič hrozné sa nestalo,“ dal mu napiť zo svojej krvi. Donútil ho to ochutnať. Potom mu venoval ďalší bozk. Počas neho cítil, ako mu rastú tesáky.

***

„Tak sme sa spoznali? Teda, pán profesor,“ malý Fujito poriadne očervenel. Na zadnom sedadle mu začínalo byť poriadne horúco.
„Áno, presne tak to bolo. Ty si odo mňa vlastne starší,“ Takeo sa snažil sústrediť na šoférovanie. Vôbec sa mu to však nedarilo.
„Nespomínam si, ale ten váš príbeh mi je veľmi známy. Viem, že som to prežil, ale podrobnosti mi unikajú.“ odvetil nešťastne.
„Tak to je dobre. Som rád, že o tom nič nevieš.“
„Nemôžeme ostať ešte spolu. Chcel by som byť s vami,“ zamrmlal zahanbene.
„Nie, teraz si študent. Musím to rešpektovať a ty tiež. Tetsuo o tebe nič nevie, preto si dovoľuje, ale myslím, že sa už poučil. Nie, je to možné,“ chladne ho zahriakol. Nechcel s ním nič mať. Nemienil opäť padnúť do tej hroznej pasce. Už mal iný život, bol dospelý... Mohol vyrásť.
„To mi nemôžete urobiť! Najprv ma držíte v náručí a zrazu sa ma chcete vzdať,“ chcel ho ako v tú noc, keď sa spoznali. Chcel ho čoraz viac.
„Nejde len o teba. Ak sa prebudíš, ako upír tvoje pocity sa zmenia. Ja už nie som tvoj milenec. Tetsuo, ktorý robil, všetko čo si chcel, dávno zomrel počas tej bitky. Ja som úplne iný človek,“ snažil sa mu to vysvetliť, ale sám tomu poriadne nerozumel.
„Ja budem opäť vyzerať ako ten muž? Veď to predsa... Nechcem meniť svoje telo...“
„Nie, nebudeš. Normálne začneš ďalej rásť až kým nebudeš mať 23. narodeniny. Potom sa máme na čo tešiť,“ zamieril do ulice, ktorú mu narýchlo opísal. Už sa našťastie blížili k domu toho malého školáka. Stále si musel pripomínať, že je to jeho študent.
„Akej bitky?“ opýtal sa prísne. „Prosím, povedzte mi to!“ naliehal dôrazne.
„Nemôžem, nežiadaj to odo mňa. Nemôžem o tom hovoriť,“ tvrdohlavo odmietol akýkoľvek ďalší rozhovor.
Fujito musel z auta vystúpiť a pobrať sa domov. Svojho milenca si chcel získať, späť aj keď netušil, prečo sa naňho vlastne nahneval.

Koniec

Fujito

varovanie: nuž je to z japonského prostriedia, ale zatiaľ veková hranica tak 12+, pokračovanie možno v budúcnosti, postavy sú moje

Tmavé tiene sa ho dotýkali. Dlhými prstami prechádzali po krehkom tele. Jeden z nich sa vymanil zo zovretia ostatných. Pritiahol si ho do nežného objatia.
„Som tu,“ zašepkal podmanivým hlasom. Spoznal ho. Tú tvár až príliš často vídaval v reálnom živote. Ten človek mu bol priam na míle vzdialený. Nemohol naňho vôbec ani pomyslieť.
„Kto ste?“ chlapec sa pokúšal dostať z tej sladkej pasce. Poznal odpoveď, ale chcel si byť istý, že je to naozaj len sen.
„Som tvoj osud...“ obaja to vyslovili naraz.
Tmavovlasý chlapec sa rozrušene pomrvil na posteli. Zelené oči neúprosne prechádzali po celej miestnosti. Zúfalo si utrel spotené čelo. Opäť ho to tak veľmi rozrušilo, akoby k tomu naozaj došlo.
Bol najmenší z celého ročníka. Pôsobil vždy tak krehko a zraniteľne. Mal oblečenú červenú pyžamu s kockovaným vzorom.
Vrhol znepokojený pohľad na hodiny, ktoré mal pri posteli. Ešte nebol čas ísť do školy, ale napriek tomu sa mu poriadne zovrel žalúdok.
Dnes máme prvú hodinu s ním. Ako sa budem naňho pozerať, keď sa mi to zas snívalo. To sa nedá vydržať.
Zaboril hlavu do vankúša. Chcel si ešte chvíľu pospať. Myšlienky sa však stále blížili k nedorobenej domácej úlohe a trom spolužiakom, ktorý mu spôsobovali tú najhoršiu potupu. Vždy ho zastrašovali, smiali sa z neho a brali mu veci.
Nenávidel ich. Nemohol im to odpustiť, ale sám sa proti nim postaviť nedokázal. Vždy podľahol tlaku. Ich útoky boli vždy veľmi zvláštne. Akoby vždy vedeli kam sa chystá. Poznali cestu, ktorou sa vydal, aj keď si dával pozor, aby ho nikto nesledoval. To v ňom vyvolávalo podozrenia, ktorým sám ešte vôbec nerozumel. Občas mal pocit, že to nie sú jeho rovesníci. Spôsob, akým uvažovali k tomu veku vôbec neprislúchal.
Ešte čudnejšie bolo správanie profesorov a ostatných žiakov. Mal pocit, akoby to vôbec nevideli. Nikto nebral jeho sťažnosti do úvahy. Nikto ho nepočúval. Dokonca šiel aj za riaditeľom, ale ani on to nebral vážne.
„Trochu si z teba vystrelili. Chceli ťa len vystrašiť... Veď ich už poznáš,“ tie slová v ňom vyvolali hnev, ale prehltol aj toto nečakané sklamanie. Ostatní spolužiaci tiež svedčili proti nemu, dokonca raz potvrdili, že to on ich vyprovokoval.
Nie, nemohol to urobiť. Mal príliš veľký strach, že mu ublížia. Nikdy by sa k nim dobrovoľne nepriblížil. Po skončení školského roka chcel požiadať o preloženie na inú školu. Bol unavený a všade videl len nepriateľov.
Dvere do jeho izby sa náhle otvorili. Stará žena s dlhými sivými vlasmi sa naňho usmiala.
„Fujito, musím odísť k lekárovi. Peniaze máš na stolíku. Desiatu som ti urobiť nestihla, ale máš tam vyložené všetko potrebné. Nebuď dlho vonku s Keiko... Vieš, že sa to nepatrí,“ roztiahla záclony a pozbierala popadané veci.
„Áno, babka, ale Keiko bola moja matka, ja nie som váš syn, ale vnuk,“ odvetil vyľakane. Čoraz častejšie sa stávalo, že si ho takto pomýlila.
„Vnuk... samozrejme, že vnuk...Prepáč, mi Fujito, som už celkom popletená,“ zamrmlala nesústredene.
„Babi, dúfam, že nejdeš von sama? Vieš, že môžeš kedykoľvek všetko zabudnúť,“ opýtal sa prísne. Oveľa radšej by šiel s ňou. Bolo by to oveľa príjemnejšie ako musieť zas pretrpieť celé vyučovanie.
„Nie, Fujito, nemusíš sa o mňa báť. Príde ma vyzdvihnúť moja dobrá priateľka Ayaka- chan... Zvezieme ťa aj do školy. Tak sa nemusíš ponáhľať...“ jemne ho pohladila po vlasoch.
„Dnes sa necítim dobre. Radšej by som ostal doma,“ nemal už žiadne peniaze. Predal aj viaceré veci so svojej izby, knihy, staré hračky dokonca aj oblečenie. Ostalo mu len to najnutnejšie. Mal až príliš veľký strach. Nemohol sám čeliť útočníkom.
„Vzdelanie je veľmi dôležité. Pokiaľ nie si chorý, nemal by si vynechávať školu. Len sa nevyhováraj, Fujito...“ netušila, čo sa s ním deje. Vedela, že jeho študijné výsledky sa v poslednom čase dosť zhoršili. Práve preto mu nemienila tolerovať absencie. Na niektoré veci si okamžite spomenula, ale opäť na ne zabudla. Tentoraz však šlo len o krátkodobý výpadok.

***
V aute vládla dosť napätá atmosféra. Ayaka mala pustenú svoju obľúbenú hudbu. Bola už tiež dosť stará, ale myseľ mala úplne v poriadku. Hneď si všimla, že Fujito sa necíti dobre, ale nechcela do toho zasahovať.
„Fujito-kun, mám sa po teba zastaviť aj po skončení školy? To pre mňa nebude problém...“ pokúsila sa prekričať hudbu.
„Nie, ďakujem. Radšej pôjdem pešo,“ zamrmlal nesústredene. Nechcel, aby ho videla s rozbitými ústami, prípadne s iným nepríjemným poranením.
Zvyšok cesty jej nevenoval pozornosť. Díval sa z okna na ľudí. Ľutoval, že nie je jedným z nich. Ich problémy mu pripadali malicherné. Chcel byť silný, naučiť sa brániť. To všetko si prial, ale odvaha z neho veľmi rýchlo vyprchala.
Prečo každý má niekoho kto mu rozumie, ale mňa nikto neposlúcha? Nikomu na mne nezáleží.
Pevne zovrel rukách svoju tašku. Približovali sa k naplneniu jeho osudu....Chcel vystúpiť a utiecť. Chcel im povedať, že sa tam už nevráti. Skôr než si to však stihol auto zastalo a obe ženy mu zaželali veľa šťastia.
„Tak sa majte,“ poznamenal smutne. Dúfal, že to nie je posledný raz čo vidí svoju starú mamu a jej priateľku. Podvedome cítil, že tentoraz to bude oveľa vážnejšie.
Pomaly kráčal do školskej budovy. Vybral si knihy na hodinu dejepisu. Ruky sa mu stále poriadne chveli.
„Ahoj, ty maznáčik. Uvidíš, že dnes to budeš mať veľké ťažké...“ tesne pri uchu mu zaznel nepriateľský hlas.
„Daj mi pokoj, Tetsuo!“ vzdorovito zamrmlal Fujito. Nechcel, aby sa k nemu približoval. Chodba bola plná študentov. Bol v bezpečí. Rýchlo zavrel skrinku a poriadne tresol dvierkami. Takmer mu tým pohybom privrel prsty. Nevedel, kde sa to v ňom vzalo.
„Ty urobíš to čo chcem, lebo inak si ťa počkáme...“ veľavýznamne mu stisol ruku.
„Máš peniaze, tvoj otec je podnikateľ, tak nechápem, prečo ma otravuješ. Nájdi si inú zábavu,“ vedel, že za svoje slová bude pykať, ale tentoraz ho to vôbec nezaujímalo. Spôsob akým sa dotkol jeho ramena mu pripadal priam poburujúci. On nemal právo sa k nemu takto správať.
„Si len malý ustráchaný chlapček. Zajtra mi už opäť budeš zobať z ruky. Počkám si ťa... Peniaze môjho otca do toho neťahaj. To s tým nemá nič spoločné. Tak buď dobrý a zaplať, lebo inak skončíš veľmi zle,“ šepkal mu to do ucha a rukou mu mierne pridržiaval hlavu. Nikto si ich nevšímal.
„Nič nemám,“ hlesol potichu. Naozaj to bola pravda. Nevymýšľal si. Babka mu nedala viac peňazí bez nejakej konkrétnej príčiny. Nemali toľko finančných prostriedkov.
„Vtom prípade si mŕtvy,“ odtiahol ruku z jeho hlavy a nechal ho ísť.
Na základnej škole sme sa priatelili. Nemôžem tomu uveriť, že sa až tak zmenil. Teraz ma už vôbec nepovažuje za kamaráta. Nenávidí ma a neustále chce len peniaze. Prečo mnou tak opovrhuje? Čo som mu urobil... Predtým bol taký milý...
Okamžite prešiel k svojim spolužiakom. Chcel byť od neho čo najďalej. Nervózne listoval v učebnici a pokúšal sa niečo si prečítať.
Všetci sa usadili na svoje miesta. Fujito si vybral jednu z predných lavíc. Počas celej hodiny priam hypnotizoval hodinky. Profesor meškal a on sa nervózne hniezdil na stoličke. Na čistý papier si začal písať slová zo svojho sna. Som tvoj osud. Som tvoj osud. Som tvoj osud.
Písmená pekne vymaľoval. Vôbec si neuvedomil, že hodina už začala.
Takeo Sugiyama zložil svoje veci na katedru. Zdržal sa kvôli rozhovoru s riaditeľom.
„Možno ste si to ešte nevšimli, ale hodina už začala,“ vyhlásil chladne. Bol to ešte mladý muž, na začiatku svojej kariéry. Na svojom prvom pracovisku sa cítil veľmi dobre, ale bol vždy prísny a na nikoho nebral ohľad. Jeho zlú náladu si mali možnosť vychutnať všetci študenti. Hluk v triede sa okamžite utíšil.
Fujito prestal kresliť. Uvedomil si, že stojí blízko jeho lavice. Mal možnosť ocitnúť sa pod paľbou striebrosivých očí. V poslednej chvíli zakryl papier učebnicou. Nebol si však istý, či si nestihol niečo z neho prečítať.
Nepočúval výklad. Zameriaval sa len na intenzitu profesorovho hlasu. Pohľadom prechádzal po hnedých vlasoch, zastavil sa na perách, ktoré sa pravidelne pohybovali. Predstavoval si, aké by to bolo, keby ho naozaj pobozkal. Páčilo by sa mu to alebo by to považoval za tú najhoršiu opovážlivosť? To nevedel posúdiť, ale aspoň na chvíľu sa odpútal od nezvratného osudu, ktorý ho čakal po skončení školy. Namiesto poznámok presne opísal svoj sen, aj všetko čo cítil, vždy keď mu to preblesklo mysľou. Bolo to oveľa ľahšie, keď mal pred sebou osobu zo svojho sna. Vyjadril to v krátkej básni.
Pero mu však vypadlo z ruky. Keď sa poňho zohol, spolužiak z vedľajšej lavice mu papier zobral a začal ho podávať ďalším.
„Hej, vráť mi to,“ vyhŕkol nahnevane. Chcel si ho vziať, ale už bol príliš ďaleko a vstať sa neodvážil.
„Čo to tam robíte? Dajte to sem! Papieriky si na mojej hodine posielať nebudete!“ Sugiyama im ho vzal a chvíľu ho študoval. Tvár sa mu mierne zmraštila.
„Nesmejte sa. Na poézii nie je nič zlé,“ prikázal žiakom, ktorý si to stihli prečítať.

***
Celý deň prešiel až príliš rýchlo. Fujito chcel stále ujsť, ale obával sa, že ak by vymeškal ešte pár hodín nenechali by ho uzavrieť ročník a v pokoji odísť so školy. Práve kvôli tomu riskoval ďalšie nepríjemnosti.
Snažil sa ostávať v blízkosti ostatných študentov. Neodťahoval sa od nich ako zvyčajne. Chcel sa čo najskôr dostať von z budovy. Bolo už dosť neskoro, lebo akurát natrafil na najdlhší školský deň, ktorý mal v rozvrhu.
Pri skrinkách sa však zdržal. Niekto mu pokazil kladku a nemohol dovnútra strčiť kľúč. Nad sebou zbadal. Študenti sa ponáhľali domov a on ostal sám. Nemohol sa dostať k svojim veciam.
„Maličký, vraj nemá peniaze... Tak sa s ním trochu pohráme,“ Tetsuo ho vyzývavo pohladil po chrbte. Jeho priatelia stáli pri ňom a veľavýznamne sa uškŕňali. Nenávidel ich všetkých... Boli úplne rovnakí. Nenachádzal medzi nimi žiadne rozdiely. Mal pocit akoby splynuli do jednej nenávistnej bytosti, ktorá ho prenasledovala. Tetsuo bol nanešťastie vysoký, dosť silný a chodil na bojové umenia. Svoju moc však zneužíval... Tí ostatní neboli takí nebezpeční ako on.
„Daj tie ruky preč!“ začínal strácať nervy. Bol ochotný strpieť všetko, ale nie dotyky. To im nemienil tolerovať. Posledné zvyšky vzdoru sa v ňom vzbúrili.
„Vždy nosíš také pekné svetríky, ktoré len zvýrazňujú tvoju nevinnosť. Vždy sa nám vyhýbaš a nechceš platiť...“ obrátil jeho tvár k sebe.
Fujito sa mu však vytrhol zo zovretia. Tetsuo ho schmatol a udrel. Krv sa mu pustila z nosa a mierne sa mu zatmelo pred očami. Neznášal pohľad na také niečo...
„Ak budeš so mnou chodiť, nemusíš mi už platiť...“ navrhol mu chladne. Pevne ho chytil a chcel ho pobozkať. Fujito si utrel krv z tváre a poriadne ho odsotil. Mal toho dosť. Veľmi mu to ublížilo a nemienil mu dovoliť, aby si z neho opäť robil posmech. Ostatní ho chytili a odvliekli na záchod. Bránil sa a kričal. Opäť nikto neprišiel. To nie je možné. Veď to musia počuť! Prečo ma ignorujú! Vedel, že profesori sú ešte v škole.
„Určite pri sebe niečo má. Vyzlečte ho a uvidíme,“ chladne navrhol Tetsuo.
„Nie!“ zavrčal Fujito. Bál sa čoraz viac. Nie poníženia, ale toho chlapca, ktorý sa úplne prestal ovládať.
„Tetsuo, tak s týmto nepočítaj. Pokojne mu jednu dám, ale vyzliekať ho nebudem. Nechcem sa dostať do problémov. Do toho by ste sa nemali pliesť ani vy chalani, mohol by nás obviniť z obťažovania...“ jeden z jeho bandy nesúhlasne pokrútil hlavou. Ostatní sa tiež pridali k nemu. Očividne nemali chuť urobiť niečo také.
„Tak vypadnite! Nepotrebujem vás...Choďte!“ chcel to urobiť sám, ale Fujito sa len tak ľahko nedal vyzliecť. Bránil sa a odtláčal ho od seba. Napokon ho udrel o čosi silnejšie. Chlapec narazil hlavou do umývadla. Ostal ležať na zemi. Bol v bezvedomí a na hlave sa mu objavila krvácajúca rana.
„Krvi nemôžem odolať,“ Tetsuo si naňho ľahol a priložil pery k rane. Chystal sa piť, ale nemohol. Niečo ho nešetrne chytilo za krk a prudko hodilo o stenu.
„Toto je asi jediný jazyk, ktorému rozumieš. Zdá sa, že ti musím pripomenúť tvoje postavenie,“ ťažká ruka ho ešte viac tlačila k zemi. Takeo Sugiyama ho chvíľu držal v tej nepríjemnej polohe. Nedovolil mu vstať. Niekoľkokrát ho hodil o stenu.
„Tomu chlapcovi dáš pokoj,“ profesorove oči sa zaplnili hnevom. Ledva sa ovládal. Netušil, že si ho vyhliadli. Málokedy si všímal svojich žiakov. Zaujímali ho len dejiny a svoje schopnosti nevyužíval.
„Som hladný. Potrebujem obete... potrebujem... Vy nie ste démon, nerozumiete tomu,“ zreval rozčúlene.
„Som upír, ale ešte v živote som na nikoho nesiahol. Ty nevieš, čo znamená byť hladný. Ty to tiež môžeš vydržať. Manipuluješ s ostatnými, aby nepočuli jeho volanie o pomoc. To sa už nestane... Ja ti to nedovolím,“ profesor opatrne zdvihol chlapca so zeme. Ukázal Tetsuovi mu tesáky, aby si uvedomil vážnosť situácie.
„Nemáte na výber. Nemôžete byť všade. Neustrážite ho na každom krku...“ takisto sa začal pýšiť svojou pravou podobou. Mierne zožltol a na rukách sa mu začali objavovať pazúry.
„Výborne, Tetsuo. Nemusíme o tom ďalej diskutovať. Ešte viac ma skús rozčúliť, aby som zabudol na akúkoľvek ľudskosť,“ opatrne držal v rukách svoje bremeno. Nevnímal krv, ktorá chlapcovi vytekala z rany. Rukou ju zakryl. Jeho pokožka krv absorbovala. Cítil sa omnoho silnejší.
„Nesmiete ma zabiť... Nemôžete to urobiť. Som študent,“ pokúšal sa dosiahnuť na obeť. Profesor odskočil, udrel ho po natiahnutej ruke tak prudko až sa zlomila.
„Upíra takéto veci vôbec nezaujímajú... Bež, utekaj, kým si to nerozmyslím...“ chcel sa s ním porátať, ale nemal na to vôbec čas. Musel chlapcovi ošetriť zranenie.
Tetsuo chvíľu váhal, ale napokon sa rozhodol poslúchnuť. Bol ešte príliš mladý a zomrieť sa rozhodne nechystal.
Profesor vyhrnul chlapcovi zelený sveter. Fujito sa začínal preberať. Rýchlo schoval tesáky. Naklonil sa k nemu a pobozkal ho. Dával mu svoju silu, aby sa rana rýchlejšie zahojila.
Prekvapilo ho, že Fujito spolupracoval. Vôbec sa nebránil. Pevne ho objal okolo krku...
„Je to ako vtom sne... Presne také isté,“ trochu očervenel. Krútila sa mu hlava. Profesorovu tvár videl len veľmi nejasne. Vôbec tomu nerozumel. Uložil ruky voľne vedľa tela. Našiel ho. Našiel osobu, ktorá ho bude vždy chrániť.
„Vstávajte!“ chcel, aby to urobil sám bez pomoci.
„Odprevadíte ma?“ opýtal sa neisto.
„Nie, to nie je možné... Zavolajte niekomu, aby po vás prišli,“ musel si zachovať chladnú hlavu. Stále to bol študent a on bol profesor. Nemohol si niečo také dovoliť. Možno neskôr, ale rozhodne nie dnes.
„Nemám mobil ani peniaze... Vysvetlíte mi, čo sa to tu dialo?“ cítil sa čudne. Rukou si prechádzal po perách, akoby sa snažil prísť na to, kedy vlastne pocítil niečo také úžasné.
„Nemôžem. Na nič sa nepýtajte. Len by vám to skomplikovalo život,“ objal toho chlapca a opäť ho pobozkal. Naozaj to bol on. Bytosť, ktorú hľadal tak dlho.
„Mám pocit, že sa poznáme, už veľmi dlho, ale nie so školy... Stretli sme sa už niekedy predtým?“ tie bozky mu boli známe, ale nie len zo snov. Jeho telo po ňom
„Áno, ale nechcem, aby si na to spomínal... Pred sto rokmi sa náš osud spojil. Nemôžem o tom hovoriť. Ani ty by si nemal. Zabudni na minulosť, sústreď sa len na prítomnosť,“ pritisol sa k nemu a opäť mu venoval blízkosť svojich úst. Vyzeral trochu inak, oveľa nevinnejšie, ale bol to on. Už nepochyboval. Mal pred sebou upíra, ktorý takmer zmenil celý svet. Toho, ktorého vlády sa všetci obávali. Opäť bol mladý a zrejme vymenil aj svoju myseľ, aby sa pred nimi ukryl. Stal sa dieťaťom.
„Tak ty mi to nepovieš...“ poťahal ho za rukáv. Cítil nesmierne šťastie, ale zároveň bol vydesený.
„Nie, to odo mňa nežiadaj... Už je neskoro. Odveziem ťa domov,“ vzal jeho tašku a vykročil von zo záchodu. Fujito ho nasledoval.
„Pán profesor, pred sto rokmi som ešte nežil,“ namietol pohotovo.
„To nie je také isté...“ ponáhľal sa po chodbách do svojho kabinetu. Najprv si chcel vziať veci. Fujito ho čakal pred dverami. Ich životy sa opäť spojili a svet si mohol vydýchnuť. Upír spal v tele chlapca a nemienil sa tak skoro prebudiť.

Koniec