Aj zlo niekedy plače. Roní však len ľadové slzy a pripravuje pomstu celému svetu. Nikdy sa nevzdáva a len ťažko ustupuje pred bielymi farbami dobra.
nie je to celá kapitola, lebo zas nič nestíham, no ako som už písala, tak nemôžem teraz celú dodať, ale chcem niečo pridať, aby to tu nebolo také opustené. A môže za to aj Interview s upírom, pustila som sa do čítania, tak nemôžem prestať, je to chytľavéXD
„Doma som spadol zo schodov, keď som sa pred týždňom pokúšal ujsť, ale nikomu som to nepovedal. Myslel som, že sa mi nič nestalo,“ rozpačito odvetil chlapec. Stále mu pripadalo neprirodzené zdôverovať sa Temnému pánovi.
„Chcel si sa vrátiť ku mne?“ mrazivo sa spýtal Temný pán. Rukou mu surovo vošiel do vlasov a pritisol si ho k sebe. Prisal sa na jeho ústa. Dával mu možnosť vytvoriť si v mysli predstavy, ktoré si z nej mohol prečítať. Videl ho padať, vnímal jeho bolesť, ale nedokázal sa s ňou stotožniť.
„Áno,“ hlesol rozrušene, keď sa ich pery od seba oddelili. Trochu sa triasol, ale inak nedal najavo, že žiadne pocity.
„Ani ty, ma nemôžeš úplne prebudiť. Nedokážem už cítiť. Dokonca aj to, čo spolu robíme mi neprináša až také veľké potešenie. Netušil som, že to môže zasiahnuť aj do tejto udalosti. Vždy, keď budeš so mnou čaká ťa len telesné utrpenie. Bez toho by som nebol schopný sa ťa vôbec dotknúť. Mal by si to vedieť, aby ti bolo jasné, že to sa už nikdy nezmení. Tvoje zranenia vo mne vyvolávajú len čoraz väčšiu túžbu...“ posteľ sa mierne zachvela, keď sa pokúšal vstať. Svojho milenca nechcel mať poškodeného, v takom prípade by si s ním nemohol tak dlho užívať. Aj, keď na dosiahnutie takejto aktivity potreboval elixír, veril, že možno ten chlapec ho dokáže trochu viac povzbudiť.
„Pane, ostaňte tu so mnou. Nechcem spať sám,“ pôsobil tak rozkošne a zraniteľne, keď sa mu na tvári zjavil výraz totálnej oddanosti. Bol ochotný to všetko znášať. Zriekol sa svojho pokojného života a zvolil si oveľa ťažšiu cestu.
„O tom, čo sa s tebou stane rozhodujem len ja. Nie si až taký dôležitý, aby som s tebou strávil celú noc. Mám aj iné povinnosti a ty nebudeš odvrávať!“ zasyčal mu do ucha. Nechcel sa priveľmi viazať na to okúzľujúce stvorenie. Takisto si neprial, aby sa k nemu chlapec citovo viazal. V jeho očiach videl až priveľa náznakov zaľúbenosti. Ten cit sa mu hnusil.
Dlhé prsty sa dotkli krku a pevne ho stisli. Dusil sa. Cítil ako mu dochádza vzduch, vyhŕkli mu slzy. Pánova ruka napokon poľavila. Ostali po nej stopy na chlapcovej pokožke.
„Prečo odmietate trochu starostlivosti? Bojíte sa, že sa so mnou až príliš zblížite. Chcem len, aby ste sa cítili dobre,“ odvetil chrapľavo. Po lícach mu ešte stále stekali čerstvé slzy. Cítil ich a spolu s nimi prichádzalo aj uvoľnenie. Prestal sa báť, že bude umlčaný. Viac než pánovho pohľadu sa desil
„Ja sa nepotrebujem z nikým zbližovať. Ty si len hračka, niečo na pobavenie... Môžem ťa kedykoľvek odhodiť, tak radšej mlč a nepokúšaj moju trpezlivosť!“ zasyčal podráždene. „Si naivný, až príliš všetko idealizuješ. Ja som tvoj pán, nič viac a nič menej,“ videl ako sa z chlapcových očí pomaly vytráca to nákazlivé nadšenie.
„Tvoje slzy, sú také nedôstojné. Stále si ešte len hlúpe dieťa,“ donútil ho ľahnúť si a pomaly opustil miestnosť. Vychutnával si účinok svojich slov. Chlapec okamžite stíchol a zbledol. Prestal si maľovať ružové sny o nádhernej budúcnosti.
Zahalil sa do prikrývky. Nechal slzy voľne tiecť po tvári. Neutieral si ich, ani sa o to nesnažil.
Nerozumel tomu, len chcel pánovi prejaviť svoju lásku a náklonnosť. Želal si, aby sa oňho mohol oprieť, aby pocítil blízkosť jeho tela aj inak. Nielen ako svojho milenca.
Ron ešte dlho po jeho odchode nedokázal zaspať. Oči mal zavreté, ale dokázal sa len nespokojne prevaľovať na posteli. Telo ho bolelo a túžil po objatí svojho pána. Nedokázal naňho prestať myslieť. Bál sa , že v ňom nedokáže prejaviť ani kúsok náklonnosti. Nechcel sa mu úplne odcudziť.
