Všetky podoby lásky, všetky trápenia a sny vložené do tvojich rúk, rozbije jediné slovo hada.
Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!
Odišiel. Nechal povinnosti rádu na chvíľu bokom a rozhodol sa, že použije tú chatku. Bol pevne rozhodnutý, že táto etapa v jeho živote skončí. Dnes večer. Posledný raz použije to miesto. Už mal zjednaného kupca, ktorému sa to chystal predať. Napriek tomu to tak veľmi bolelo. Viac než premena na vlka, viac než večné problémy, ktoré mal kvôli svojmu malému problému.
Bol pripravený na všetko. Vrátane smrti a mučenia. Prútik si zo sebou síce vzal, ale neplánoval ho použiť. Nevedel či vôbec dokáže ďalej bojovať. Netušil čo vlastne chce urobiť so svojím životom. Pridržiaval sa len jedinej krátkej informácie.
Narodí sa jeho dieťa.
To dieťa, ktoré mu možno ešte dokáže vrátiť úsmev. Možno príde v čase, keď už nebudú pretrvávať staré krivdy. Všetka bolesť raz pominie, všetky lásky sa stanú len rozmazanými ružovými snami na pokraji zrútenia.
Pomaly kráčal po lesnej ceste. Napokon vošiel dovnútra. Sadol si na skromné lôžka a čakal.
Raz naňho zabudnem.
Už ma to nebude trápiť. Možno raz sa naňho budem dívať opäť ako na smrťožrúta. Ako na vraha. Svoju nočnú moru a nie ako na lásku. Láska pominie. Tak prečo si to potom neželám? Chcel, aby som si vybrať, ale nemôžem... Nevládzem ďalej milovať jeho a zároveň podporovať náš boj.
Na pleci pocítil ruku smrťožrúta. Opatrne sa okolo neho ovinula. Pritiahla si ho do objatia. Cítil dotyk tmavého plášťa. Pevné objatie ho zväzovalo. Trápil sa kvôli každému dotyku.
„Remus, som rád, že si prišiel. Obával som sa, že ťa budem musieť hľadať na iných miestach. Si rozumný. Tak je to dobre,“ Lestrange ho opatrne pohladil. Nechcel sa priveľmi unáhliť. Ich minulé stretnutie nedopadlo práve najlepšie. Dočkal sa len rýchleho odmietnutia.
„Je koniec, Rodolphus,“ zašepkal Lupin. Nevládal to vysloviť nahlas. Mal pocit, akoby v ňom bojovali dve rozzúrené šelmy. V hlave mu hučalo. Chcel sa schúliť do objatia svojho partnera, ale zároveň túžil navždy odísť.
„Hovoril si niečo? Vôbec som ťa nepočul?“ ustarostene ho objal. Potreboval ho mať len pre seba. Jemne ho pobozkal.
„Nie, už viac nemôžem. Chcem sa s tebou rozísť,“ konečne nadobudol stratenú istotu. Musel to zo seba vysypať, aby nestratil odvahu. „Budem sa ženiť.“
„Nebudeš,“ smrťožrút ho násilne k posteli. Riskoval, klamal, uzatváral si myseľ. Bojoval so svojím strachom. Oddanosť k pánovi v ňom stále rástla, ale rovnako aj láska. Nepotreboval si vyberať. Bol rozhodnutý udržať si všetko.
„Rod...“ opatrne mu položil ruky na plecia. Neprial si ďalšie bozky ani objatia. Ruky mal ešte zoslabnuté. Počas poslednej premeny si ich poriadne doráňal a dohrýzol. Nervozita a vnútorný nepokoj, si vyžiadala takéto následky.
„Mlč! Ty nikam nepôjdeš. Nepustím ťa odtiaľto! Kedy už pochopíš, že to nie je hra. Od teba očakávam vernosť. Je ti to jasné? Ak sa ťa niekto dotkne, neručím za svoje správanie,“ surovo mu vyzliekol habit. Chcel sa dotknúť jeho pokožky, chcel ho cítiť. Prstami putoval po jeho odhalenej hrudi.
„Nemá to zmysel. Toto je naše posledné stretnutie. Viac ma už neuvidíš. Možno len na bojisku... Si smrťožrút, pochop to. Si smrťožrút a ja tam mám priateľov!“ pokúsil sa odstrčiť jeho ruku.
„To si vedel aj predtým. Vedel si, kto som... Nikdy ti to neprekážalo,“ surovo ho pritisol do prikrývok. Nemal chuť sa s ním hrať. Nikdy si naňho nechcel nájsť čas. Vždy pred ním utekal. Nedoprial mu takmer žiadne nežnosti. Dokonca ho občas aj celkom úmyselne ignoroval.
„Moja snúbenica čaká dieťa. To je zmena, ktorá ma prinútila rozhodnúť sa. Nemôžem mať aj teba. Nejde to a nechcem, aby to ďalej pokračovalo,“ odsotil ho od seba s takou silou, až mu vypadol prútik.
Rodolphusov hnev premenil miestnosť na ničivú pascu.
„Crucio!“
Remus sa triasol. Trpel dobre známou bolesťou, ktorú už mal možnosť okúsiť. Celý čas pozorne sledoval tvár svojho milenca. Bol pripravený ho zabiť. Remus cítil, že sa v ňom zrodila túžba po ničení. To, čo nemohol mať, chcel zniesť zo sveta. Očakával to. Nepripadalo mu to vôbec zvláštne.
Rodolphus zrušil zaklínadlo, až keď si uvedomil, že bolesťou ho nedokáže nijak ohúriť.
Pritiahol si ho do objatia a opäť ho pobozkal. Akoby sa vôbec nič nestalo.
***
„Harry, Harry!“ zúfalo triasol nehybným telom. Posledné na čo si spomínal bolo, že ho udrel. Pritisol k stene a triasol ním. On sa vôbec nebránil, akoby mu to bolo úplne jedno. Ron prestal rozmýšľať, cítil len bezhraničnú zúrivosť.
„Neprebudí sa. Zabil si ho... Vzal si z mojich rúk nôž a urobil si to,“ pobavene poznamenal Temný pán. Mladá podoba sa stratila pod starou. Mágia sa nedala až tak dlho udržať a on práve tou druhou bytosťou nesmierne pohŕdal.
„Nie, ja som to nemohol... nemohol som...“ uvedomil si, že v ruke stále drží ten ostrý predmet. Cítil jeho váhu, pevnosť aj ostrosť. Pustil ten predmet na zem.
„Mal som ho rád, ale vy pre mňa znamenáte oveľa viac. Nemôžem dovoliť, neznesiem to, aby bol zas on na prvom mieste...“ odstúpil od svojho priateľa, pomaly prešiel k svojmu pánovi a zúfalo ho objal. Držal sa tak silno, ako len vládal.
„On si to neprial. Nechcel, aby som sa ho dotýkal. Vlastne za to ani neniesol zodpovednosť. Smrťožrúti ho tak prevychovali... Nemohol mi vzdorovať,“ šepkal naliehavo.
„Prestaňte ma trápiť. Neznesiem to. Nevydržím to!“ zúfalo kričal. Zapchával si uši, aby nemusel počúvať ten krutý hlas. Miloval ho a nenávidel. Tie dve pocity v ňom narastali. Strácali sa v ňom ako ozveny krutej bolesti. Kľakol si k jeho nohám a objal ho. Pritískal sa k jeho telu. Slzy nekontrolovateľne stekali po tvári.
„Ľutuješ?“
„Áno. Nemal som mu ublížiť,“ rozrušene sebou zmietal.
„Neklam. Chcel si to,“ opatrne ho pohladil po vlasoch. Pritom ho trochu poškrabal na krku. Pomaly ho chytil za hlavu a nútil ho vstať. Chlapec sa prispôsobil. Ovíjal sa okolo jeho tela ako had. Nechcel sa vzdať jeho blízkosti za žiadnu cenu. Odtiahol ruku, až keď už stál vedľa neho.
„Môj pane,“ nežne ho pobozkal na líce. Pokračoval bližšie k chladným perám.
„Chlapče, ty ma prekvapuješ,“ poznamenal rozhorčene.
„Vezmem si všetko, čo mi môžete dať,“ nezabudol na bolesť, ktorú spôsobil svojmu priateľovi. Nemohol sa dívať na jeho telo. Potreboval sa od toho všetkého odpútať.
„Žiarlivosť nie je dobrá vlastnosť. Nikdy nesmieš stratiť kontrolu. Všetko, čo robíš musí byť premyslené. Inak zlyháš. Dopustíš sa chýb a budeš to neskôr ľutovať,“ stále si nebol istý jeho úplnou vernosťou. Vedel, že v ňom ostalo ešte dostatok svedomia. Nemal vhodné predpoklady, na nejaké dôležité činy. Žiarlivosť v ňom prevládla len na pár krátkych okamihov.
„Áno, môj pane,“ pokorne odvetil Ron. Páčili sa mu jeho dotyky. Bol nimi posadnutý. Potešilo ho aj obyčajné objatie.
„Už nikdy od vás nechcem odísť. Nič ma viac nezaujíma. Len vy,“ zašepkal nadšene. Nevšimol si, že chlapec ležiaci na podlahe sa pohol. Nepostrehol to, ako si pomaly pretrel oči. Nevidel veľmi dobre. Uvedomoval si, že jeho zranenia sú zrejme smrteľné, ale nechcel odísť bez naplnenia proroctva.
„Ja ťa zničím...“ šepol Harry. Hadí jazyk znel tak cudzo, aj keď vychádzal z jeho úst. Pridržiaval si ranu a naslepo vypálil zaklínadlo. Bolo mu jedno, koho z nich zasiahne. Nemohol zniesť Ronove slová. On sa odvážil milovať zlo? Nepríťažlivé, bezcharakterné a kruté. To, ktoré mu vzalo akúkoľvek nádej. Spálili ho zvnútra a pripravilo o ľudskosť?
Podarilo sa mu získať knihu zaklínadiel. Náhodou ju našiel, počas jednej búrlivej noci so smrťožrútmi. Nevšimli si, že si ju zo sebou vzal. Bola úplne tenká a ledva to dokázal prečítať. Len kvôli tomu znášal smrťožrútov a ich nenásytnosť. Kvôli tej jedinej chvíli bol ochotný obetovať aj svoje telo.
Neznáme zaklínadlo prešlo telom Temného pána. Nestihol sa obrátiť. Vôbec necítil, že Potterova myseľ je aktívna. Bol priveľmi zameraný na svojho milenca.
„Nie!“ zdesene vykríkol. Takmer spadol spolu s ním. Musel sa pomaly oprieť o stenu.
„Môj pane, počujete? Nie vy...“ zúfalo ním triasol.
„Neprebudí sa...“ potichu poznamenal Harry. Hlava mu klesla. Krvácanie bolo čoraz silnejšie. Napriek tomu však nezomieral. Nechápal, ako je to možné. Bol stále pri plnom vedomí.
„Myslel si, že neovládam parselčinu. Tie putá, ktoré nás spájajú sú silnejšie, ako nejaký hlúpy horcrux.
***
Bol hlboko v ňom. Tak blízko všetkého, po čom túžil. Konečne sa to stalo. Miloval sa s ním. Vnímal vôňu jeho pokožky. Precítil všetky možné slasti. Napriek tomu, že jeho partner vôbec nespolupracoval.
***
Poznámka autorkyff: Dôvod takého zakončenia kapitoly? (keby to niekto chcel vedieť) Je taký, že mám hrozne zlú náladu. A ešte nie som rozhodnutá čo s nimi bude. Takže až do poslednej minúty sa zrejme ešte budem rozhodovať.
Po prvé kvôli skúškam a ešte aj kvôli inej veci, o ktorej nebudem hovoriť, lebo no... Nemôžem na nete. V poslednej kapitole sa tiež nedozviete ako to s Pánom dopadlo. Až v Epilógu.
