pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: 1. kapitola opravená
Hodnotenie
„Tenebrae je
tvoje meno, tvoj osud a tvoja vlastná záhuba. Tenebrae je a nie
je...“
Tmavovlasý chlapec sa zúfalo chytil za hruď. Počul
to. Tie slová ho privádzali do šialenstva. Myslel si, že to už dlhšie nevydrží.
Hlas Temného pána ho desil. Každá podobná myšlienka mu ubližovala. Nerozumel
tomu.
Cítil sa stratený. Čelo ho pálilo, akoby jazva
plánovala opustiť jeho pokožku.
„Harry, čo ti je?“ Hermiona sa ho spolu s Ronom
pokúšala zdvihnúť. Bol celý spotený, telo mu takmer horelo.
„Nechajte ma, nechajte...“ zúfalo drmolil. Ešte
viac ho bolelo, keď mu chceli nejakým spôsobom pomôcť.
Po pár minútach sa mu konečne podarilo vstať.
Rukou si pridržal čelo a s námahou sa posadil.
Vôbec sa jej to nepáčilo. Harry mal v očiach
taký zvláštny lesk, akoby sa cez ne díval niekto iný. Prudko sebou mykla, keď pocítila silu akejsi
neznámej mágie.
„Harry, počúvaj ma, prosím ťa. Nech je to
čokoľvek, musíš proti tomu bojovať,“ podarilo sa jej ho posadiť do kresla.
Stále sa celý triasol. Začal aj kričať.
„Nie, pustite ma! Nie, to nie!“ jeho hlas sa
rozliehal po celej miestnosti.
„Ron, priveď profesorku MgGonagallovú!“ požiadala
ho Hermiona. Ryšavý chlapec sa ledva vládal pohnúť z miesta. Úplne stuhol.
Ešte nikdy nevidel svojho kamaráta tak strašne vyvádzať.
Harry si priložil si ruku k srdcu ešte
silnejšie. Mal pocit, že to už dlhšie nevydrží.
Veci okolo neho začali lietať. Hermiona ho zúfalo
držala za ruku. Vôbec si s ním nevedela poradiť. Nemohla to zastaviť, nech
sa akokoľvek snažila nič jej nepomáhalo.
„Ron, na čo čakáš?“
Jeho kamarát sa spamätal, až keď zvuk
rozbíjajúcich predmetov začínal byť takmer neznesiteľný.
„Áno, máš pravdu. Už idem,“ rozbehol sa
k otvoru s portrétom.
„Vydrž, Harry. Pozri sa na mňa. Nemusíš sa báť. Tu
ti nič nehrozí. Bude to v poriadku,“ pokúšala sa ho utíšiť.
Všimla si aj ďalšiu podstatnú zmenu v jeho
výzore. Výraz zdesenia a bolesti vystriedal pohľad, ktorý veľmi dôverne
poznala.
„Harry?“ do pohára mu naliala trochu vody
a donútila ho napiť sa.
„Som v poriadku,“ v mysli sa mu stále
vytvárali obrazy. Cítil silnú takmer nekončiacu túžbu. Bolestivo si uvedomoval,
že niekoho miluje. Bolo to oveľa silnejšie než akýkoľvek iný pocit. Ten človek
mu nesmerne chýbal. Priam trpel, keď ho nemal vedľa seba. Veľmi ho chcel objať.
Schúliť sa do jeho náručia. Na nič iné nedokázal myslieť. Tá jeho tvár. Bledé
telo meniace sa v jeho predstavách...
Len veľmi neochotne sa od toho odpútal, keď začul
kamarátkin hlas.
„Mali by ťa prezrieť, Harry. Vyzeral si ako
začarovaný,“ ustarostene mu napravila okuliare.
„Dobre, dobre, “ súhlasil napokon. Chcel to
niekomu povedať, ale bál sa. Nevedel ako zareagujú. Sám tomu všetkému ešte
poriadne nerozumel. Niečo sa s ním stalo, bolo to zvláštne, také
neprirodzené.
„Potter, čo vám je?“
Ledva vnímal aj hlas vedúcej fakulty.
Prísna čarodejnica mu položila ruku na čelo. Postavila
ho na nohy a zľahka prešla rukami po jeho pleciach.
„Ja neviem.
Prišlo mi zle,“ neochotne to priznal.
„Pán Weasley, slečna Grangerová odprevaďte ho do
nemocničného krídla,“ požiadala ich.
„Áno, pani profesorka,“ Ron podoprel svojho kamaráta.
Hermiona mu tiež pomáhala. Nerozumeli tomu. Nikto to nemohol pochopiť,
potreboval ísť za ním, vidieť ho čo najskôr.
„Netreba,“ zahundral Harry.
Nepredpokladal, že s týmto mu dokáže pomôcť
školská sestra.
***
Temná postava kráčala po chodbách. Portréty takmer
onemeli od strachu. Muž v čiernom habite im nedovolil prehovoriť. Nemohli
sa ani pohnúť. Všetko náhle zamrzlo, akoby niekto použil veľmi mocné kúzlo.
Z muža vyžarovala aura temnej moci. Všetko od strachu stuhlo. Ani brnenia
sa neodvážili urobiť čo len najmenší pohyb.
Mladý muž prechádzal po škole, akoby mu patrila.
Bol to zvláštny pocit, opäť to vidieť. Opäť sa tam vrátiť. To miesto preňho
veľa znamenalo. Vždy zúril, keď si pomyslel nato, že aj Potter tam našiel svoj
jediný domov. Znesvätil, to čo patrilo len jemu. Tie spomienky, steny
o nich stále mohli rozprávať.
Rokfort ho spoznal. Cítil to. Stále tam istým
spôsobom patril.
Hrad bol úplne pustý, študenti odišli domov na
prázdniny. Dumbledore niečo vybavoval v zahraničí spolu s profesorom
elixírov. Ministerstvo dostalo avízo, že smrťožrúti zaútočia na hlavnú časť
Londýna. Medzi Potterom a ním bolo len veľmi málo prekážok. Len pár stien
a hesiel, ktoré neboli až také podstatné.
Nebude pred ním utekať. Dostane ho skôr či neskôr.
Nikto nepočítal s tým, že sa objaví
v škole. Draco Malfoy mal naňho čakať a v prípade potreby
odstrániť všetky prekážky. Namiesto neho v podzemí stretol zástupkyňu
riaditeľa.
Voldemort zastal. Chladne si premeral tú ženu.
Podľa všetkého to bola celkom šikovná čarodejnica. Zatiaľ nemal dôvod prelievať
čarodejnícku krv.
„Tak už ste prišli. Očakávali sme, že sa tu
objavíte až po prázdninách,“ pokojne ho oslovila. Zjavne nemala ani poňatia,
koho práve stretla na chodbe.
„Vy ste ma čakali?“ nedokázal zakryť prekvapenie.
Nechápal, ako o tom môže vedieť a prečo mu to hovorí tak pokojne.
Vôbec nemala strach. Dívala sa naňho ako na obyčajného mladého muža.
„Áno, súrne potrebujeme nového profesora.
Predpokladám, že ste prišli kvôli tomu inzerátu,“ vyzvala ho chladne.
Voldemort obozretne prikývol. Nechcel hneď
vyvolávať paniku. Varovať Pottera nejakou svojou aktivitou by nebolo rozumné. Nemienil
dovoliť, aby sa niekto miešal do jeho plánov.
Preto ju nasledoval a čakal, na ten
najvhodnejší okamih, ako sa dostať tam, kam potreboval.
Zaviedla ho do svojho kabinetu. Temný pán uvidel
za stolom sedieť poblednutého Draca. Mladý Slizolinčan zrejme dostal školský
trest, preto sa nemohol včas dostaviť na stretnutie s ním.
„Pani profesorka, naozaj už musím...“ hneď ako
uvidel pekného muža, zatmelo sa mu pred očami. Tetovanie ho začalo prudko
páliť. Zúfalo sa prikrčil.
Teraz nás
určite zabije. Zabije nás.
Jeho myšlienky potešili Temného pána. Takto
neuposlúchnuť priamy príkaz. Kvôli nemu takmer všetko odhalili. Pochopil, že
hľadajú zrejme nového učiteľa Obrany proti čiernej mágii. Práve to zachránilo
Draca od istej smrti.
„Pán Malfoy, pokračujte v písaní!“ napomenula
ho zástupkyňa. Chlapec bezmocne prikývol. Ruky sa mu triasli a ledva sa
držal na nohách.
Profesorka McGonagallová si sadla za stôl
a ponúkla miesto aj Temnému pánovi.
Voldemort sa neochotne usadil na stoličku.
Pripadalo mu čudné, len tak sedieť oproti svojej nepriateľke. Pre istotu bol
stále pripravený zaútočiť.
„Predtým než začneme, mohli by ste si zložiť tú
kapucňu?“ vytiahla pár listov papiera a brko.
Temný pán ledva skrýval zlosť. Tá ženská si
dovolila mu niečo prikazovať. Trasúcou sa rukou siahol na kapucňu.
„Ste spokojná?“ zasyčal podráždene.
„Áno, to je už oveľa lepšie. Teraz vám položím pár
otázok. Vaše meno?“ chcela si to
poznačiť do formulára pre uchádzačov. Dúfala, že aspoň tento mladý muž sa zdrží
dlhšie, ako tí ostatní. Nikto z jej známych im nechcel prísť pomôcť ani na
zastupovanie.
„Volám sa Ignatius Nath,“ spomenul si na meno
jedného z chovancov zo sirotinca, v ktorom vyrastal.
„Aká je vaša prax v odbore a čo ste vyštudovali?“
Voldemort takmer polhodinu hovoril o mágii,
ktorú ovláda. Samozrejme, že sa nedal zahanbiť a spomenul aj to, že
študoval prevažne v zahraničí.
„Ste prijatý. Rozhodne spĺňate všetky podmienky,“
považovala ho za vhodného kandidáta.
***
Harry odišiel z nemocničného krídla.
Potreboval byť sám. Nepočkal ani na svojich priateľov.
V noci sa nemusel ničoho obávať. Rokfort bol
úplne tichý, takmer prázdny. Presne to potreboval. Poprechádzať sa
a trochu si prečistiť hlavu. Poriadne zrýchlil, pretože sa právom obával
komplikácií spojených s nočným pohybom po škole.
Niekto mu prikryl dlaňou ústa. Cítil ako ho
uchopili pevné ruky.
„Dlho sme sa nevideli, Harry,“ hlas Temného pána
zaznel blízko jeho ucha. Stiahol ruku z jeho úst. Chlapec nekričal. Bol
úplne okúzlený. Pánov hlas naňho pôsobil ako to najsilnejšie afrodiziakum.
„Čo tu robíte?“ Omámene sa k nemu pritisol.
Pritisol svoje pery na tie jeho. Nedokázal odolať. Vedel, že mu môže každú
chvíľu hroziť smrť, ale jeho telo to úplne ignorovalo. Srdce mu prudko bilo. Na
krku pocítil prútik. Jeho hrot sa pomaly posúval, až kým nezastal na mieste,
kde sa nachádzalo bijúce srdce.
„Prehral si, Harry. Vôbec ma nemrzí, že ti to
musím povedať. To tvoje srdce ťa zradilo. Nechalo sa oklamať mojou mágiou,“
chystal sa ho zabiť. Nech navždy zmizne svetlo tých očí, ktoré z neho už
viac nemajú strach.
Ruka s prútikom sa mu zachvela. Niečo také sa
mu ešte nikdy nestalo. Chytil sa za hruď. Po dlhom čase pocítil aj svoje srdce.
Akoby niečo preniklo cez ten pancier chladu.
Niečo ním prechádzalo veľmi rýchlo a silno.
Takmer sa neovládol. Sklopil prútik a zvalil chlapca na zem. Pár portrétov
sa pohoršene odvrátilo. Divoko ho bozkával, habit mu takmer roztrhol, keď sa ho
pokúšal vyzliecť.
