Táto kapitola je písaná z pohľadu dvoch osôb. Prvou je samozrejme Biney a druhou je tzv. Unášač (je to nutné pre rozšírenie dejovej línie) Pozor, táto časť je plná emócií.
*BINEY*
„Biney, ľúbim ťa,“ schválne zopakoval tie slová, aby som sa necítil trápne. Nanešťastie som nedokázal zakryť svoju spokojnosť. Viem, že on to nedokáže cítiť a ja tiež nie, ale povedať to snáď nie je zločin. Pobozkal ma tak, že som tomu takmer uveril. Držal ma pevne v ochrannom objatí. Môj majster. Môj pán. Človek, pre ktorého by som bol schopný položiť svoj život.
„Stále ma prekvapuješ,“ odvetil potichu. „Oči ti priam žiaria, ako vtedy, keď ti otec prvý raz dovolil vziať do rúk nôž,“ ešte chvíľu mi doprial, aby som úplne precítil naše spojenie. Bolo mi už lepšie a po počiatočnej strnulosti sa mi podarilo trochu uvoľniť.
Potom už ani jeden z nás nič nepovedal. Obaja sme boli až príliš zamestnaný činnosťou, ktorá mi rozprúdila krv.
Cítil som ho v sebe viac než kedykoľvek predtým. Chvíľu to ešte bolo nepríjemné, ale potom nežne uchopil môj penis. Stali sme sa súčasťou niečoho veľkého. Nerozumel som tomu, až kým sme naozaj neskončili spolu.
Orgazmus mi však naplno zatemnil mozog a nedokázal som myslieť na nič iné, len na nás dvoch. Žeby láska bola len chemickou reakciou prístupnou pre všetkých? To som stále ešte nevedel. Mal som pocit, akoby tie predchádzajúce vyznania vyslovil niekto iný.
Ležali sme pritisnutí k sebe. Prikrývka nás zahaľovala len veľmi mierne. Stále som sa díval na Dexov penis. Nemohol som uveriť tomu, že bol vo mne. Presne zapadol na to správne miesto a spôsobil mi toľko rozkoše a bolesti. Kvôli tomu som sa nehneval. Bolesť bola výsledkom našej neskúsenosti. Časom si nato obaja zvykneme.
Netušil som, ako pôjdem do práce. Ako sa od neho tak skoro oddelím? Práve to ma najviac trápilo. S ním mi bolo tak dobre.
Keď po dlhšom čase opäť prehovoril, hlavu som mal položenú na jeho hrudi a pomaly sa mi zatvárali oči. Môj pán však rozhodol inak.
„Dnes večer budem potrebovať tvoju pomoc. Mali by sme si to poriadne naplánovať,“ aj on sa so mnou cítil dobre. Bolo to na ňom vidieť, že sa snaží udržať kamenný výraz tváre.
„Ide o Ritin prípad?“ opýtal som sa veľmi opatrne. Stále bolo pre mňa ťažké o nej hovoriť.
„Nie. Nemôžem si dovoliť len tak, zabiť osobu, ktorá má to vykonala. Rita bola až priveľmi blízko mňa. Každý o nej vedel. Musíme počkať na vhodnú príležitosť.“
„Ako povieš, Dex. Rád ti budem asistovať,“ potreboval so seba dostať všetku zlosť. Ja som ani nevedel o koho sa ideme postarať. Administratívne záležitosti a dôkazy viny to bola jeho špecialita. Mne to bolo jedno. Obeť ako obeť. Kódex som si ctil, len vďaka tomu, že som tiež privoňal k pravidlám. Okrem toho môj temný braček by nezniesol zradu. Postaviť sa proti Kódexu by znamenalo, navždy ho stratiť. To som nemienil riskovať. Poskytol mi to, čo som chcel. Dal mi dostatok priestoru počas jednotlivých činov, ale výber bol vždy jeho záležitosťou. Nevinní mohli pokojne spávať, lebo nemilosrdne držal pod krkom aj môjho Temného spoločníka. Predstavoval som si ako tie naše monštrá spolu pekne vychádzajú. Ak si myslíte, že nebudete potrebovať priateľa, tak sa mýlite. Každý to má akosi zakódované v sebe. Samota je dobrá, len keď sa strieda s poriadnym výjazdom do ľudskej spoločnosti. Priveľa jedného aj druhého nám zas prerastá cez hlavu. Ľudí môžete pozorovať, získavať poznatky z ich reakcií. Učiť sa medzi nimi žiť a vychádzať s nimi, nie je ľahké. Niektorí majú ten dar, zistiť, že niečo nie je v poriadku. Tí sú pre nás nebezpeční a môžu byť pokojne jedným z vás. Môžu byť všade. Preto si kladieme masky omnoho pevnejšie ako vy všetci. Klameme presvedčivejšie a naše hry sú rovnakým podfukom ako naučené frázy o láske.
„Najviac ma prekvapilo, že nový vrah menom Unášač neporušil kódex. Znamená to, že mu dáme pokoj?“ opýtal som sa, keď sme sa konečne dostali z postele. Po prvý raz ma až tak netešilo, že mám ďalšiu príležitosť kompletne zabaliť celú miestnosť.
„Zatiaľ nie je našou prioritou. To je len záležitosť vyšetrovateľov. Kódex neporušil, ale nie je isté, čo urobí s tou unesenou. Je s ním už príliš dlho. Dá sa povedať, že spolu istým spôsobom žijú. Ťahá ju na miesta činu a potom späť do nejakého úkrytu. Podľa záznamov je Emily Milesová úplne obyčajné dievča. Má čistý register, dokonca nedostala ani žiadnu pokutu.
Vysmieva sa do tváre celému oddeleniu. Dal im všetko, čo potrebujú a oni nenašli nič. Skrýva sa za ňu. Necháva ju hovoriť, ale aj tak nevieme, aké je medzi nimi spojenie,“ chvíľu to vyzeralo, akoby zabudol na svoje vlastné starosti. Ten prípad ho zaujímal, aj keď nezodpovedal naším štandardným postupom. To dievča v nás oboch vzbudzovalo zvedavosť. Bola „normálna“ a musela žiť s človekom ako sme my. Na rozdiel od našich známych však vedela s kým má tú česť. Práve to jasne naznačoval výraz jej tváre na jednej z fotografií, ktoré mi ukázal Dex.
„O čom premýšľaš, Biney? Musíš byť absolútne sústredený,“ jemne ma pobozkal na pery, aby ma opäť odviedol z krajiny nikdy nekončiacich myšlienok.
„Prepáč, Dex,“ silno som ho objal.
„Brian?“ pevnejšie ovinul ruky okolo môjho tela.
„To nič. Už je mi dobre,“ nechcel som ho pustiť. Za nič na svete. Hladkal ma po vlasoch a niečo mi hovoril.
„Takto nemôžeme nič robiť. Možno som nemal...“
„Nie, braček. Chcel som to a budem ťa chcieť vždy. Ja neviem, čo sa deje. Nemám z toho dobrý pocit. Jednoducho ťa dnes nechcem pustiť. Chcem, aby si ma ešte chvíľu držal,“ hanbil som sa za seba. Odkedy som ja taký slabý? Čoho sa vlastne bojím? To ja by som mal byť silný. Som starší ako on.
„Môžeme to odložiť. Ty si pre mňa dôležitejší,“ sadli sme si spolu na gauč. Túlil som sa k nemu a on ma upokojoval.
*UNÁŠAČ*
Sedel som na stoličke a díval som sa monitor. Všade vládol pokoj. Emily konečne prestala plakať. Schúlila sa kúta a sklonila hlavu, tak aby som jej nevidel do tváre. Plecia sa jej ešte trochu triasli.
Sťažka dýchala a schovávala svoju pravú ruku. Mala na nej čerstvo urobené stehy. Musel som zašiť dosť hlbokú ranu. Nedal som jej nič na upokojenie, aby si zapamätala, že si nemá naschvál spôsobovať zranenia. Neprial som si, vidieť na zemi jej krv.
Bolelo ju to a tentoraz nepremohla slzy, ale nehýbala sa a nechala ma dokončiť prácu. Už niekoľko hodín len ticho sedela. Keď som sa jej na niečo spýtal neodpovedala mi. Pochopil som, že jej ubližujem. Bola unavená s celej tej nekonečnej záležitosti. Už nastal čas. Zapojiť ju do môjho príbehu. Prestať Emily udržiavať v neistote. Vošiel som do jej izby, bez masky na tvári. Nezdvihla hlavu. Ani sa na mňa nepozrela. Tak veľmi sa ma bála. Ja som jej to nemohol vyčítať. To, čo som robil vzbudzovalo strach a zdesenie.
Sadol som si k nej. Chvíľu som sa odhodlával na prvý krok. Chytil som ju za ruku. Mykla sebou. Odsunula sa, čo najďalej odo mňa. Moje monštrum bolo pokojné. Ona nepatrila k obetiam. Všetci ju považovali za moju ďalšiu obeť a ja som sa len smial. Dokonca aj ona sama si myslela, že ide o nejaký rituál, pri ktorom potrebujem práve jej prítomnosť. Nebola to pravda. Nechával som ju vtom.
„Čo chcete? Prečo...“ odvážila sa prehovoriť, ale hlavu držala stále v rovnakej pozícií. Chcel som, aby sa na mňa pozrela. Ona mala moc nad mojím životom nie ja. Dokázala by mu dať nový zmysel.
„Pozri sa na mňa. Neboj sa,“ pokúšal som sa s ňou hovoriť úplne pokojne. Po dlhom čase som chcel byť milý.
„Vy nemáte masku?“
„Nie, už žiadne masky,“ odvetil som vľúdne.
„Nemôžem. Ja ešte nechcem zomrieť,“ roztriasla sa. Ďalšie slzy. Ako som ja kedysi túžil vedieť plakať.
