varovanie: 12+,
dochádza mi múza, čiže očakávajte pomalšie pridávanie poviedok :(
*BINEY*
„Dex, ja...“ pokúšal som sa nájsť stratenú istotu. Nikdy predtým som sa pred ním takto nestrápnil. Musel som vyzerať príšerne. Vystrašené malé decko vystriedalo rozumného staršieho brata.
Ostali sme doma. Kvôli mne sme nemohli vypustiť na svetlo temných spoločníkov. Naše dve monštrá práve pozerali televízor. Sledoval ako Tom pobieha po dome a snaží sa udrieť Jerryho kladivom.
V detstve to bola naša obľúbená rozprávka. Harry sa bál, že tých dvoch začneme napodobňovať. Dokonca sme sa kvôli tomu nesmeli hrať na naháňačku. V dome sme porozbíjali toľko vecí, že keby nám to teraz niekto naúčtoval, asi by sme to doživotne nedokázali splatiť.
Vtedy som bol pre svojho brata idolom. Podporoval som ho a dnes som so seba nedostal absolútne nič. Nedokázal som ani vziať naše nástroje. Musel som si opäť pripomínať, že práve ja som starší. Napriek tomu bolo príjemné, vyložiť si nohy na gauč. Nechať sa chvíľu rozmaznávať. Môj temný braček vzal svoju úlohu dobrého hostiteľa dosť vážne. Okamžite sa postaral o moje pohodlie.
„Viem, že to dnes bolo dosť unáhlené... Ak už nechceš...“ priniesol mi jedlo. Hneď sa ocitlo na mojich kolenách. Bol som dojatý toľkou starostlivosťou. Väčšinou som preňho varil ja. V kuchyni som uplatnil všetok svoj talent. Keď začal pravidelne večeriavať s Ritou, musel som proti tomu niečo urobiť. Moje jedlo mu chutilo. Nikdy sa nesťažoval.
„To bol len začiatok, Dex. Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi ťa chcem,“ vložil som si lyžičku do úst. Ani som nevedel, čo presne mi naservíroval na tanier.
Jemne ma pobozkal na pery. Už som bol celkom pokojný. Moje monštrum si zo mňa prestalo robiť srandu. Zaliezlo do toho najtemnejšieho kúta a ďalej spriadalo svoje plány. Dexter šiel na záchod. Ostal som sám.
Bol z toho zmätený, rovnako ako ja. Neviem, naozaj netuším ako opísať ten zážitok. Nebolo to len o telesných veciach. Bolo to hlbšie. A potom sa to stalo.
Bolo to ako úder, prichádzajúci celkom nečakane. Tanier mi vypadol z rúk. Uvidel som tmavý tieň tesne nad sebou. On. Nejaký človek, ktorý narušil náš posvätný priestor. Niečo prešlo cez moju pokožku. Vystrekla krv. Pozbieral som sa a pustil som sa s ním do bitky. Krúžili sme okolo seba. Pri každom prudšom pohybe ma trochu zabolelo na istých miestach. Pár krát ma ešte zasiahol do rúk. Chránil som si nimi hlavu. Začal sa so mnou točiť celý svet. Nemal som čas zaoberať sa maličkosťami, ani príliš sa s ním maznať. Bezvedomie ma mohlo skoliť každú chvíľu. Ten chlap zrejme niečo používal. Našťastie to nebolo také silné ako M-99.
Kopol som ho rovno do hlavy. Táto maličkosť mi predsa nemohla pokaziť tú nezabudnuteľnú noc.
Práve, keď som sa dostával do dosť nepríjemnej pozície, prevzal to za mňa Dexter. Nanešťastie dostavili sa bolesti v oblasti žalúdka. Neviem, ako ten boj presne skončil. Všetko sa mi poplietlo. Ležal som na zemi a sťažka som dýchal. Potom sa moje oči zavreli.
Dexter sa ku mne sklonil. Chcel som mu zopakovať, že ho milujem. Nemohol som.
*****
*UNÁŠAČ*
„Chcela by si sa vrátiť domov?“ tvrdohlavo som udržiaval náš rozhovor. Ešte stále sa ma bála. Možno viac než predtým. Prekročil som hranicu, na ktorú bola zvyknutá a teraz nevedela, čo si má myslieť.
Nepustil by som ju. V žiadnom prípade, hlavne nie teraz, keď som chcel odhaliť svoju totožnosť. Jej odpoveď ma veľmi zaujímala. Povedala len: Ja ešte nechcem zomrieť. Nie nezabíjajte ma, lebo na mňa čaká rodina a pod. Nerozprávala o tom. Neznechucovala ma rečami o dokonalej rodine, ktorá aj tak neexistuje.
Emily si stále zakrývala oči. Chvíľu bolo ticho a očakával som typické vyznanie obete. Všetci ma prosili, aby som ich pustil. Vyratúvali tisíce dôvodov, pre ktoré by som ich mal nechať na pokoji. Po celý ten čas mi nehovorila nič o svojej skvelej rodine. O tom, že sa chce niekam vrátiť. Odhodlal som sa položiť otázku číslo 2.
„Nie,“ to slovo rozhodne nebolo vynútené. Jasné, stručné a pravdivé odmietnutie tejto zavádzajúcej ponuky.
Uniesol som viacerých ľudí. Aj tí najhorší sa ma snažili presvedčiť, že ich tam vonku niekto čaká. Ona mala rodinu, hľadali ju. Dlho sa objavovali v televízií. Očakával som, že ich aspoň teraz spomenie. S odpoveďou som bol spokojný. Viac než kedykoľvek predtým.
„Potom ti nič nebráni, aby si sa na mňa pozrela. Chcem, aby si poznala ten príbeh, aby si ho pochopila,“ nemal som pri sebe žiadne nástroje. Nechystal som sa vraždiť.
Emily celkom správne usúdila, že keď ma uvidí, stratí akúkoľvek nádej na prežitie. Ešte som ju chcel chvíľu napínať. Stále som nevedel ako zareaguje. Na ktorú stranu sa prikloní, keď budem hovoriť o našom spoločnom probléme.
V Miami som sa už potuloval nejaký čas. Upútal som tunajšie oddelenie. Pohrával som sa s nimi. Pomaly ma to prestávalo baviť. Nastal čas nájsť si nové miesto.
Podstrčil som im stopy, ktoré neviedli k ničomu. Ako ľahko sa nechali nachytať. Mysleli si, že ona ich privedie ku mne. Stalo by sa to, keby ma poznali a vedeli by kto som. To však nevedela ani ona. Ani jej rodina. Pravé meno ani popis. Nešlo mi o tie telá ani o to, aby som bol stále v novinách, ako nejaká celebrita. Mal som oveľa vyššie ciele.
Hrabali sa v jej minulosti a ja som sa len smial. Bola čistá, absolútne nepoškvrnená akýmkoľvek zločinom. Ja som bol len v minulosti, ktorú sme poznali len my dvaja. Nikto o nás nevedel. Okrem môjho otca, ale ten bol už mŕtvy.
Mohol som im ju ukazovať. So všetkých strán a oni to stále nevideli. Naše unikátne spojenie im unikalo.
„Dobre, ako chcete,“ rezignovane zdvihla hlavu. Prestala so mnou bojovať. Keď sa naše oči stretli, želal som si, aby to trvalo večne. Aby si ma stále len zvedavo obzerala a nemyslela nato, čo všetko so mnou zažila.
„Ty si predsa... Si...“ bol som už trochu starší. Vyzeral som inak, viac som o seba dbal, ako vtedy, keď sme sa prvý raz stretli. Nebola si tým istá a ja tiež nie. Bol som tým istým človekom? Nie. Nepochybne som sa zmenil na niekoho iného.
„Teddy?“ váhavo ma oslovila. Prekrížila si ruky na prsiach, akoby sa chcela pred niečím chrániť. Nemienil som na ňu zaútočiť. Len som tam sedel a čakal.
Takmer nebadane som prikývol. Ani to nebolo moje meno. Tak ma volala len ona.
„Po celý ten čas si to bol...“
„Áno, ja. Nikto iný,“ priplazila sa ku mne. Objala ma. Cítil som ako sa o mňa poriadne oprela.
Začala sa triasť. Najprv len ruky, potom aj celé telo. Bolo to dobré. Nezáležalo mi na tom, prečo je ku mne zrazu oveľa milšia. Možno so strachu, možno bola len v šoku. To ma netrápila. Bola tu a to, čo som chcel sa aj stalo.
***
*BINEY*
„...Ten skurvený hajzel!“ niekto mi poriadne stisol ruku. Hneď som vedel, že ešte nie som na druhej strane. Moja drahá sestrička ma zaručene dokázala prebrať. Deb sedela na stoličke vedľa postele. Na stolíku bola položená káva. Cítil som jej vôňu. Vedľa nej trónili, moje obľúbené mentolové cukríky.
„Ahoj, Deb. Kde je Dexter?“ bolela ma hlava. Nedokázal som rozumne uvažovať.
„Šiel sa prezliecť a najesť. Trčí tu s tebou už týždeň. Ja sa s tebou chodím striedať. Nechcel odtiaľto odísť, ale presvedčila som ho. Je unavený, takmer kvôli tomu nespí. Obaja sme sa o teba veľmi báli,“ vzala si kávu a odpila si z nej. Pod očami mala priam ukážkové kruhy.
„Aký skurvený hajzel? To jediné som počul, keď som sa prebral.“
„Stále nemáme dostatok potrebných stôp, aby sme našli Unášača. Nič sme nenašli a LaGuertová...“ môj mozog sa opäť vypol. Jej slová len plynuli a ja som im nerozumel.
„Dex, stále sa hneváš?“ vpadol som do bratovej izby. Už niekoľko dní sa mi vyhýbal. Nechcel ma vidieť. Videl som, že je to len sen. Jeho izba bola celá červená, plná krvi. Počul som krik a on sa ku mne túlil. Všetko sa mi plietlo. Spomienky a sny sa miešali dokopy.
„Nie, ja sa na teba nemôžem hnevať,“ kŕčovito sa ma držal.
„Dovolíte, slečna!“ lekár odsunul moju sestru. Sestra ju odviedla na chodbu. Počul som pípanie. Také nepríjemné a až príliš živé. Moje srdce. Niečo sa stalo. Nemohol som dýchať.
