Dan Radcliffe/Chris Coulson
Varovanie: 12+, krátke, skôr psychologické
Vyhlásenie: je to len fikcia, ktorá nemá nič spoločné so skutočnosťou, udalosti v nej sú len čisto mojím výmyslom!!!
Obsah: príliš krátke, aby sa dal urobiť :)
POKRAČOVANIE NEBUDE!
„Chris?“ pokúšam sa ťa zobudiť. Mrzí ma, že som k tebe dnes taký chladný, ale naozaj neviem, čo mám ešte urobiť.
Otočíš sa ku mne, prestaneš sa opierať o to hrozné kreslo. Potom sa na mňa len pozrieš a nenachádzaš slov. Zrazu sa cítiš previnilo, ale netuším prečo. Veď sa nič nestalo. Keď som ťa požiadal o tvoje súkromné telefónne číslo, načarbal si mi na papier len pár štvorlístkov. Prečo ma takto trestáš? Čím som si to zaslúžil?
„Prepáč, Dan. Nemal som za tebou prísť,“ vyhováraš sa a ospravedlňuješ. To nechcem. Naozaj mi to nerobí dobre. Nedokážeš so seba dostať ani slovo. Skláňaš hlavu a nevieš, čo ďalej ešte povedať. Akú výhovorku si vymyslieť.
„Prečo nie? Veď ja som chcel, aby si prišiel. Bolo to moje rozhodnutie!“ začínam sa hnevať a teba to netrápi.
Ty vstaneš.
Ty ma nepočúvaš.
Opäť stojíme proti sebe.
„Ja neviem. Skrátka nemali by sme. Nebolo by to...“
„Správne? Ty mi chceš, povedať, že nie?“ prešľapujem z nohy na nohu a neustále ťa zatláčam k temnejším kútom, ktoré sú aj pre mňa často nedosiahnuteľné.
Ty ustupuješ.
Ja sa približujem.
Pomaly už cítim tvoj dych. Môj prísny pohľad ťa takmer zrazí na kolená. Nervózne sa usmeješ.
„Ok, ako chceš... No dobre, ale...“ stále mi ešte neveríš. Ja neviem, ako inak ti to mám povedať. Vyznania sú na predsa na nič.
To nevadí. Mne nie. Pobozkám ťa. Celkom zľahka a ty totálne rezignuješ. Necháš ma, aby som ťa cítil, ale nič viac mi nedovolíš.
Moje druhé, tretie aj štvrté objatie ti stačí. To jediné zdieľame spolu. Konečne prevezmeš zodpovednosť a ťaháš nás ďalej od vonkajšieho sveta.
Začína to vyzerať ako tanec. Jeden druhého takto posúvame, kam sa nám len zachce. Krútime sa po celej miestnosti. Smejeme sa a nevieme, čo so sebou.
Potom opäť ustúpiš. Nechávaš ma samého stáť v tej istej miestnosti, kde nám bolo spolu dobre. Smutne púšťaš moju ruku.
„Hej, ešte nechoď!“ skackám okolo teba, doslova ťa pritlačím k sebe. Len, aby si bol ešte chvíľu môj.
Zvalím ťa na zem. Ty si ma posadíš na kolená a opäť sme spokojní.
„Mám povinnosti. Už naozaj musím odísť,“ odbiješ ma, keď sa na teba začínam viac vrhať. Nenalieham a ešte raz ti vkĺznem do objatia.
„Vrátiš sa, Chris?“ leziem po ňom a odmietam ho pustiť.
„Jasné, sľubujem,“ prikladáš si ruku na srdce a opäť ma šteklíš. Smejem sa ako blázon a stále ťa odmietam pustiť.
„Slávnostne prisahám, že ťa hneď zajtra vezmem...“ pošepká mi do ucha dôvernú informáciu.
„Dobre, dobre, už budem trpezlivý,“ pevne sa ho držím. Potom ho neochotne púšťam. Do sveta, kde každý z istých dôvodov potrebuje štvorlístok, aby získal aspoň kúsok šťastia.
koniec
