Fandom: Harry Potter
pár: HP/SS, LV/NL
varovanie: romantika, mpreg, netradičné formy mágie, rodinné, dramatické
stav: dokončené
Poznámka: poviedka prešla AP.
Sídlo Temného pána
súčasnosť
Neville sa nedôverčivo nechal viesť až do pánovej spálne. Držal sa ruky najmocnejšieho čarodejníka a pokúšal sa ho presvedčiť, aby aspoň trochu spomalil.
Nebolo ľahké s ním udržať krok.
Neville mal pocit, akoby kráčal v ústrety istej smrti. Ešte nikdy mu tá chodba nepripadala taká dlhá a nekonečne tmavá.
Keď sa konečne dostali do spálne, už takmer nevládal chytiť dych. Srdce mu šlo vyskočiť z hrude
a dieťa sa v ňom nespokojne pohybovalo.
a dieťa sa v ňom nespokojne pohybovalo.
Temný pán ho otočil k sebe a chvíľu naňho len hľadel. Jeho pekná tvár bola až hrozivo pokojná.
Neville sa neodvážil prehovoriť. Hrdlo mal úplne stiahnuté a zmohol sa len na to, aby sa pokúsil dotykom upokojiť dieťa, ktoré cítilo jeho narastajúci strach.
„Zdvihni ruky,“ mrazivo mu prikázal Voldemort. Nič viac nepovedal. Dokonca ani nevytiahol prútik.
Mladík pomaly poslúchol. Temný pán mu uvoľnil habit a prevliekol mu ho cez hlavu.
Rukami sa dotkol odhalenej pokožky a kĺzal nimi čoraz nižšie po chlapcovom napätom tele.
Kdesi v hĺbke jeho srdca sa jedna jeho časť užívala dotyk otca dieťaťa. Tá ďalšia vydesene kričala a pokúšala sa nahovoriť mu, že je to odporné.
Chlapec cítil, že rozmotáva kúzlo, ktoré mu bránilo vidieť jasné znaky tehotnosti. Stál tam nehybne a čakal. Pokúšal sa byť úplne pokojný a vyrovnaný, akoby sa vôbec nič nedialo.
Temný pán rukou prešiel po tom citlivom mieste, dieťa sa opäť pohlo.
Počas toho krátkeho okamihu sa sa v jeho očiach mihlo niečo zvláštne, ale veľmi rýchlo sa to opäť stratilo.
Počas toho krátkeho okamihu sa sa v jeho očiach mihlo niečo zvláštne, ale veľmi rýchlo sa to opäť stratilo.
„Je ti zle?“ opýtal sa trochu hlasnejšie, než zamýšľal.
„Nie, len sa bojím...“ mladík sa túžobne zahľadel na svoj habit. Napriek tomu, že v miestnosti bolo teplo, chcel sa zahaliť. Svoje dieťa zbožňoval, ale nepáčilo sa mu to, ako teraz vyzeral. To kúzlo ho nielen chránilo, ale trochu ho aj zbavovalo tých nepríjemných pocitov. Nechcel, aby ho takého niekto videl. Nechcel, aby naňho zazerali.
Temný pán sa naňho díval inak. Jeho pohľad nebol až taký nepríjemný, ale ani to preňho nebolo prirodzené.
„Nemáš dôvod na obavy. Mohol si mi to povedať už omnoho skôr. Nie som veľmi na utešovanie a také tie veci, ale chcem, aby si vedel, že sa o teba postarám. Neublížim tebe ani nášmu dieťaťu. Dnes ťa na oslave ospravedlním. Pokojne môžeš ostať v posteli.“
„Tak to bude lepšie...“ potichu hlesol Neville.
Od Temného pána očakával nejakú špinavosť, bol si istý, že bude zúriť a povie mu, že už nemôže plniť funkciu jeho obľúbenej hračky. Musel uznať, že Voldemort má v sebe niečo.
Nie city, nie ľudskosť, ale niečo čo bolo veľmi blízko, ale zároveň ďaleko.
Nechal sa uložiť do postele.
„Nebudem dlho. Večeru ti o chvíľu prinesú, keby si ešte niečo potreboval pokojne popreháňaj škriatkov...“
Neville slabo prikývol a poriadne sa pozakrýval. Zo srdca mu spadol poriadny kameň. Temný pán ho nezabil. Nekričal naňho. Neurobil nič čoby ublížilo dieťaťu.
Bol taký zvláštny, mladík ho takmer nespoznával.
Neville opatrne vzal svoj habit z tajnej schránky v jeho vnútri vybral ešte jednu spomienku. Mal ju položenú na boku, vzdialenú od ostatných, ale nepochybne by Harrymu mohla pomôcť.
Zobral si aj pergamen a brko, ktoré samo písalo, aby to mal čo najskôr hotové.
NL: Aj po týchto úplne šialených udalostiach je vám snáď jasné, že Voldemort je stále smrteľne nebezpečný. To, čo som dnes videl, nič nezmení na tom, že sme jeho zajatci.
Harry by mi určite vedel vysvetliť, prečo sa takto správal. Možno to dokáže, ak budem dostatočne opatrný a podarí sa mi to dokončiť včas.
25. marca
Neúplná spomienka
Harryho Pottera
Harry opatrne prechádzal rukou po svojom bruchu. Podarilo sa mu. Jeho zelené oči priam žiarili od šťastia.
Chcel ostať so Severusom. Prinútiť ho, aby si splnil svoje povinnosti. Zvykol si na jeho starostlivosť a nemienil nikam odísť. Spokojne sa prechádzal po profesorových komnatách. Predstavoval si, ako sa oňho bude neustále starať a ochraňovať ho. Už preňho nebude len telom určeným na pobavenie.
Keď začul profesorove kroky, posadil sa za stôl a pomocou prútika zapálil sviečky. Slabé plamienky osvetlili celú miestnosť. Sviečky sa vzniesli do vzduchu a poletovali nad ich hlavami.
„Dobrý večer, Pott...“ profesor elixírov prekvapene hľadel na pripravený stôl a spokojného chlapca.
„Som Harry,“ okamžite ho opravil. Profesor elixírov ho ešte stále nazýval priezviskom, hlavne vtedy, keď mal jednu zo svojich pochmúrnych nálad. Harry, obzvlášť, túžil utešiť ho.
Odsunul stoličku a okamžite sa mu vrhol do náručia.
25. marca
Neúplná spomienka
Severusa Snapa
A Harryho Pottera
Severus cítil horúce telo vo svojom objatí.
Bezmocne hľadel na lietajúce sviečky, ktoré jeho študent začaroval tak,
aby vyžarovali príjemné svetlo.
V chlapcových očiach videl
toľko radosti. Bolo to takmer nákazlivé.
„Ako sa má Neville?“
„Žije,“ odvetil nesústredene.
Nechal sa odviesť k stolu a usadiť. Na tanieri sa mu objavilo chutné jedlo. A do pohára nejaká neviditeľná sila priliala kvalitné víno.
Spoločne sa najedli.
Harry alkohol radšej vynechal, vzhľadom na svoj stav. Ostal sedieť na profesorových kolenách a bozkami mu ďakoval za všetko, čo preňho urobil.
Profesor ho objímal okolo pása a snažil sa nemyslieť na svojho až príliš ochotného maznáčika. Chlapec mal očividne opäť chuť na rôzne druhy nežností.
„Mohli by sme sa vziať a...“ navrhol Harry.
„Čože?“ šokovane vyprskol Snape.
„Mať svadbu,“ vysvetlil zahanbený chlapec.
„Ja som tomu rozumel. Skôr by ma zaujímalo, ako si prišiel na takú absurdnú myšlienku. Nesmieš sa pred nikým ukázať, Pott...“
„Harry! Som Harry a prestaň mi už vykať. Znervózňuje ma to,“ pomrvil sa v jeho náručí. Zelené oči uprel na svojho partnera.
„Ja viem, že teraz to nejde, ale sľúb mi, že keby sa náhodou veci zmenili, vezmeme sa,“ nenápadne ho pohladil po rozkroku.
Snape naviedol jeho ruku na citlivé miesto.
„Dobre, dobre...“ súhlasil, lebo si bol istý, že niečo také sa nikdy nestane.
Harry sa celý čas sladko usmieval. Po uspokojení svojho partnera mal viac priestoru na ďalšie veľkolepé plány.
„Budeme spolu bývať...“ zasníval sa.
„Potter?“
„Máte predsa byt?“
„Áno, ale Temný pán o ňom vie,“ odsekol podráždene.
„Tak si kúpime ďalší, iba pre nás dvoch...“ zelené oči mu priam žiarlili.
Predstavoval si, ako budú spolu zdieľať veľkú posteľ, ktorú osobne vyberie. Začal si predstavovať ako všetko pekne zariadi, dokonca už v duchu videl aj peknú detskú izbu.
Severus ho k sebe pritískal, ale vôbec nezdieľal jeho nadšenie. Bol spokojný so svojím životom. Harryho zatiaľ považoval len za nutné zlo. Nikdy by si nepomyslel, že Jamesov syn bude až taký prítulný.
„Uvedom si, že takto to nepôjde. Ty jednoducho...“ pokúšal sa mu to rozumne vysvetliť, ale chlapec mu nedal žiadnu šancu.
„Vyzerá to tak, že šéf Slizolinu má strach,“ pobavene poznamenal Harry.
„Nie,“ zavrčal Severus.
„Ale, áno. Bojíš sa,“ ďalej ho podpichoval.
„Nie, nebojím...“
„Tak potom si kľakni a oficiálne ma požiadaj o ruku,“ vyzval ho spokojne. Zo stola zobral vopred pripravenú škatuľku. Z čarodejníckeho katalógu si objednal prsteň a požiadal Dobbyho, aby to vzal na svoje meno.
„Si nenapraviteľný, Potter,“ odmietal sa podriadiť jeho hre. Vytrvalo mu odolával.
„Vidíš, Severus. Naozaj sa bojíš, tak dobre...“ Harry zliezol z jeho kolien a kľakol si.
„Vezmeš si ma?“ zaspieval mu do ucha. Celý čas sa pritom smial a šermoval mu pred očami zelenou škatuľkou.
„Nie,“ zavrčal rozhorčene: „Takto sa to nerobí!“
„Tak mi to ukáž!“ vyzval ho Harry. Schválne sa tváril, že to nevie urobiť poriadne.
„Musíš si zachovať dôstojnosť a hlavne sa nerehoc. Nevyzerá to dobre,“ vyložil ho do kresla. Chytil ho za ruku a chvíľu mu hovoril také veci, až sa mu z nich zatočila hlava. Harry okamžite povedal áno. Potom mu pomaly nasadil prsteň.
„Tak vidíš, ani to nebolelo,“ venoval mu vášnivý bozk.
„Moment, Potter, to bola len hra...“ Snape ho od seba prudko odtlačil.
Neuvažoval nad tým, že by to naozaj malo znamenať.
„Žiadna hra! Ty si ma požiadal. Ja som súhlasil. Sme zasnúbení,“ naďalej trval na svojom Harry. Odmietal si zložiť prsteň. On to za hru rozhodne nepovažoval. Chcel si vziať svojho profesora.
NL: Už musím pomaly končiť, lebo tá večera skončila, ešte som takmer nič nezjedol a Voldemort sa už blíži.
Vyzerá to tak, že už budeme potrebovať len jednu spomienku. Jednu a potom to možno budem môcť uskutočniť.
