varovanie: romantické (Biney dostal lieky, tak sa nečudujte), okrajovo náznak het vzťahu
*BINEY*
Svetlo, teplo. Celá škála rôznych vnemov sa náhle predrala na povrch. Ani si neviete predstaviť aká je to slasť, dýchať úplne bez pomoci.
Oživili ma a moje monštrum sa zvedavo vznášalo nad ich hlavami. Bolo mi dobre. Stále ma kontrolovali a od tých liekov som bol už poriadne otupený. Chcelo sa mi len spať, snívať a držať za ruku svojho Temného spoločníka. Nebol som vo svojej koži. Doliehala na mňa slabosť. Bol som neškodný ako malé dieťa.
„Biney,“ oslovil ma. Natiahol sa ku mne a prešiel mi rukou po čele. Sadol si ku mne a niekoľko minút sa so mnou zhováral. Nerozumel som. Lieky kolovali v mojej krvi a nič ma zrazu netrápilo. Vedel som, že nemôže nič cítiť. Sedí pri mne len preto, lebo sa to od neho očakáva. Jeho dotyky boli také skutočné, akoby sme boli obaja celkom normálny. Za predpokladu, že by sme boli len bratia a nič viac, mohlo by nám to aj vydržať.
„Dex,“ s námahou som ho oslovil. Jeho tvár bola rozmazaná, tancovala mi pred očami. Napriek tomu to bolo krásne. Mohol som sa ho dotknúť, keby som dokázal zdvihnúť ruku. Pobozkal ma. Na chvíľu sa naše tváre k sebe priblížili. Niečo mi hovoril, ale ja som opäť nerozumel.
Ľahol si ku mne a držal ma. To bolo veľmi príjemné. Chcel som si ten pocit ešte pár minút vychutnávať.
„Je to príjemné. Ešte mi niečo rozprávaj,“ zašepkal som spokojne. Páčilo sa mi, že sa venoval aj niečomu inému ako svojim prípadom.
„Vitaj medzi živými. Ako sa cítiš, braček?“ upravil si ma do pohodlnejšej polohy. Obaja sme teda poriadne zaťažili nemocničnú posteľ. Ľutoval som len to, že nemôžeme byť v tej našej.
„Zle. Všetko sa so mnou trasie. Ani ťa poriadne nevidím,“ zhlboka som sa nadýchol. Ďalšie pohladenie ma priam držalo pri živote.
„To sa zlepší. Dám na teba pozor,“ šepkal mi do ucha. Ako zvláštne to znelo? Chcel som mu povedať, že to nie je možné, lebo mi akosi vzal moju prvoradú úlohu. Ja som zlyhal. Mal som toho chlapa zložiť jednou rukou. Nechal som sa priveľmi rozptýliť našim vzťahom. Bola to len moja vina, že som skončil v nemocnici.
Deb bola už v práci a nikomu inému na mne nezáležalo. Po prekonaní krízy, vytrvalo slzila a nadávala mojim lekárom.
„Nemusíš ma ľutovať. Mal som dávať lepší pozor. Mal som...“ nedokázal som sám sebe odpustiť to zlyhanie.
„Nie, Biney. On nás skrátka prekvapil. Neboli sme pripravený a využil to. Ja som zato zodpovedný. Šiel som za ním, nechal som ho žiť a tebe som o tom nič nepovedal,“ zámerne hovoril veľmi potichu a ja som začínal chápať, aké je ťažké prehrávať. Viem, že nikto nie je dokonalý. Každý občas zlyhá aj v tých najobyčajnejších veciach. Ľudia to zlyhanie považujú za chybu a vyčítajú si to. Dokonca aj sami melú tú istú pesničku. Prečo by to nemohlo byť inak? Prečo nemôžem vrátiť čas?
„Nemal som niečo také povedať. Nie je to naša vina. Som smiešny. Neviem, čo vravím, po toľkých liekoch...“
Hlúposť. Stále si hovorím, že sa netreba vracať k niečomu takému. Keď to nevyjde, jednoducho musíme ísť ďalej. Je to naše právo, ale aj povinnosť. To bol až dosiaľ môj pohľad na vec a chcel som sa toho držať. Netuším, prečo som sa zrazu začal obviňovať.
Neustále padáme a vstávame, plačeme a smejeme sa, ale tí druhí naše chyby vždy tvrdo odsúdia. Dajú nám najavo, že sme zlyhali a večne vykrikujú čosi o tom, že sme to mali zvládnuť. Nezmysel. Mali? A čo ak nie? Kto môže naozaj o tom rozhodnúť. Okrem toho život nie je prechádzka ružovou záhradou. Nie vždy urobíme to, čo je správne a nie vždy si vyberieme také riešenie, ktoré nás privedie k víťazstvu. Začalo ma naozaj veľmi zaujímať, aká cesta priviedla môjho temného bračeka na stretnutie s ďalším temným spoločníkom.
„Asi pred mesiacom mi zavolal muž. Tvrdil, že má dôkazy o našich akciách. Vyhrážal sa, že nás udá...“
„Ako sa volá? Predpokladám, že si to už zistil,“ prerušil som ho, keď mi došlo, že aj ja mám v jeho príbehu určite dôležitú úlohu. Povedzme, že dosť nešťastnú. Pred mesiacom som mal totiž podobný problém, ako môj braček.
„Colin Milton mladší,“ odvetil chladne.
Predpokladám, že toto meno vám nič nehovorí. Donedávna som ho nepoznal ani ja. Spájalo sa s mojou prvou vraždou.
Colin Milton mladší bol môj spolužiak, ešte na strednej. Priatelili sme sa. Teda ja som sa pokúšal tváriť, že je to môj priateľ. Chodil som k nim domov, veď to poznáte. S jeho otcom Colinom Miltonom starším som mal tiež pomerne dobrý vzťah. Myslím, že ma chcel.
Vtedy ma akurát postretlo obdobie, keď som sa chcel mierne odpútať od môjho brata. Harry začínal byť podozrievavejší a náš vzťah by bol vzhľadom na jeho dobre vycvičené inštinkty dosť problematický. Môžem povedať, že Dex ho neznášal. Nechcel ani zísť dole, keď k nám prišiel. Vytrvalo trucoval, keď som s ním odišiel počas prázdnin. Nebolo to pre mňa ľahké a toto rozhodnutie dosť ovplyvnilo náš život. Šiel som s nimi stanovať. Dex presvedčil Harryho, aby mohol ísť s nami. Deb sa potešila, lebo otec ju konečne vzal na poľovačku.
Otec môjho priateľa akosi nepochopil, že stojím len o priateľský výlet. Chcel sa ma dotýkať a nezniesol odpor. Bránil som sa a on skončil dosť zle. Pre každý prípad som si so sebou vzal nôž.
Colin Milton starší sa stal mojou prvou obeťou. Jeho syn tú vraždu nevidel, bol vtedy mimo stanu, v lese hľadal drevo spolu s Dexom. Radšej nechcite vedieť, čo som s ním urobil. Podstatou bolo to, že si všetci mysleli, že nás tam nechal a odišiel. Pochopiteľne, viac sa nevrátil. To bol celý príbeh. Dexovi som o tom povedal až neskôr, keď som musel celú pravdu vysypať Harrymu. Rozhodne nebol nadšený a dal mi to aj patrične najavo.
Harry sa postaral, aby sa to nedostalo na verejnosť, ale od tej chvíle, ma držal dosť na krátko. Dlho som mal domáce väzenie a brata som nesmel ani pozdraviť. Náš vzťah to úplne odrovnalo. Ešte viac sa upínal k Dexovi a mňa si veľmi nevšímal. Neprekážalo mi to. Čím menej sa o mňa zaujímal, tým viac som mal čas stať sa slobodným človekom. Naučil som sa myslieť aj sám. Nielen slepo poslúchať pravidlá. To som samozrejme, ani jednému z nich nemohol povedať. Dex by sa zrejme na smrť urazil a Harry by s ním úplne súhlasil.
„Jeho syn ide kvôli tomu po nás. To je od neho naozaj milé,“ hanbil som sa, že ma premohol. Teraz ešte omnoho viac.
„Už nie. Dnes ráno som to zariadil,“ pošepkal mi to do ucha. Pritom sa ho perami trochu dotkol.
„Výborne, braček. Musím ťa naozaj pochváliť. Dostaneš odmenu, hneď ako sa odtiaľto dostanem.“
„S tým počítam. Teraz odpočívaj, Biney,“ prihováral sa mi hlasom, ktorý som zbožňoval. Práve, keď som sa opäť ponáral do príjemného spánku, môjmu bračekovi zazvonil mobil.
*UNÁŠAČ*
Uvelebila sa v mojom náručí a pozorne ma počúvala. Chcel som, aby bola so mnou, riskoval som kvôli tomu všetko. Moje monštrum by sa od nej pokojne nechalo hladiť. Mierne previnilo som sa díval na stehy na jej ruke.
Stále sa ma bála. Neodvážila sa povedať niečo, čo by ma nahnevalo. Vedel som si predstaviť, čo sa odohráva v jej hlave. Je pekné kŕmiť krotké monštrum cez mreže, ale vojsť do klietky a čeliť mu osobne, je už oveľa ťažšie.
Zavrela oči a ďalej sa so mnou zhovárala. Robila to presne tak, ako keď sme sa prvý raz stretli.
„Ja neviem, čo mám povedať. Neviem, Teddy,“ viac sa o mňa oprela a dopriala mi možnosť chvíľu nečinne sedieť. Okrem nej, som ešte nikomu blízkemu nedovolil siahnuť na mňa. Takáto priam intímna blízkosť vo mne vyvolávala zmiešané pocity. Nevedel som to presne definovať. Väčšinou, keď sa niekto z rodiny priblížil na takú vzdialenosť, očakával som úder. Buď slovné napadnutie alebo fyzické. Ten pocit bol stále hlboko vo mne. Musel som si chvíľu opakovať, že ona mi nechce ublížiť. Nechcel som zareagovať neprimerane. Vystrašilo by ju to ešte viac.
„To je v poriadku. Nemusíš to teraz riešiť. Mal som ti to povedať už skôr, ale bol som v príliš zlom stave. To monštrum, ktoré je vo mne. Tá temná stránka mi vtom zabraňovala. Chcel som sa sústrediť len na svoje poslanie. Ver tomu, že ja nie som v poriadku. Som monštrum. Je to fakt a neprestanem s tým,“ držal som ju za ruku. Rovnako ako vtedy. Pulz sa jej trochu zrýchlil.
„Stále sa ma bojíš?“
„Áno,“ odvetila potichu. Napriek tomu sa ma držala.
„Ja nie som taký ako on. Nikdy nebudem,“ tie slová boli skôr dôležité pre mňa. Zdvihol som ju. Trochu sebou mykla. Urobil som pár krokov smerom k posteli. Zložil som ju na ňu. Sadol som si opäť na zem. Otvorila oči a pozrela sa na mňa.
„Chýbal si mi. Chcela som, aby si sa vrátil. Poď sem,“ natiahla ku mne zdravú ruku. Poslúchol som. Ľahol som si k nej. Dívali sme sa jeden na druhého, nesmelo, obaja plní pochybností. Presne tak, ako vtedy...
Dvere na kôlni sa otvorili. Emily vošla dovnútra a zavrela dvere. Drevená podlaha pod jej nohami hlasno zavŕzgala. Stavila sa so svojou sestrou, že sa nenápadne dostane do susedovho starého skladu na náradie. Podarilo sa jej to, ale stálo ju to rozbité koleno a počas preliezania plota si poškrabala aj pravé líce.
Ich sused Roger bol dosť nepríjemný muž. Deti sa ho báli. Povrávalo sa, že bol vo väzení za vraždu svojej vlastnej manželky. Rodičia im vraveli, že sú to len hlúpe klebety.
Sadla si na starú škatuľu a pošúchala si boľavé koleno. Nechcelo sa jej vrátiť späť. Vychutnávala si príjemné ticho a tmu. Nemala rada svetlo, ani hluk. Najradšej sedela v tme a počúvala, len tlkot svojho srdca.
To všetko kvôli nim. Becca ma sem dostala, teraz tu ostanem až do večera.
Zložila si detský batoh a vybrala z neho sendvič, ktorý si sama urobila. Odhryzla si a pritlačila vreckovku k poranenému kolenu. Nechcela sa vzdať. Stávka stále platila a ona bola zvedavá, či sa ostatné deti odvážia prísť za ňou. Rodičia sa stále hádali. Ani jeden z nich nemal stálu prácu. Obaja si navzájom vyčítali svoje omyly, stále častejšie sa hádali kvôli úplným somarinám. Emily tomu nerozumela. Vôbec nechápala, prečo stále robia taký hrozný hluk.
V jednom z tmavších kútov sa niečo pohlo. Pristúpilo to k nej. Pomaly, takmer nehlučne, akoby to len vyplávalo z jej najhorších predstáv. Bol to chlapec, špinavý, s otrhanými šatami.
„Dáš si?“ Emily mu okamžite podala kúsok sendviča. Chvíľu váhal, ale napokon si vzal.
„Ja som Emily. Viem, že som sem nemala liezť, ale poslali ma kamaráti. Ako sa voláš ty?“
Neodpovedal. Hltavo jedol a nevraživo na ňu hľadel.
„Asi by som už mala ísť. Prosím, nehovor nikomu, že som tu bola...“ pomaly vstala.
Aj vtedy sa ma bála. Tak veľmi až ma to prinútilo prebrať sa. Začal som veriť, že existujú aj iné rodiny. Po pár rokoch ten bezmenný chlapec úplne zmizol. Vrátil som sa do školy, postavil som sa proti otcovi a napokon som získal nový život. Niečo z toho zvieraťa vo mne ostalo. Teddy bol stále súčasťou môjho ja. Naozaj už prišiel čas odísť z Miami. Nájsť si iné miesto a navždy pochovať tento prípad. Ešte som nevedel, či chcem odísť živý. Všetko záležalo len od jej rozhodnutia. Patril som jej, lebo ona ma našla a vyviedla z temnoty.
„Dám ti na výber, Emily. Nechcem, aby si tu ostávala len zo strachu. Ak chceš, zničiť monštrum, môžeš to urobiť. V tejto injekcii je smrteľný jed. Môžem si ju pichnúť a ty zavoláš pomoc pre seba. Budeš voľná a ja to ukončím. Nebudem ťa ďalej zdržiavať násilím. Nechcem už žiadne zamknuté dvere ani kamery. Ak sa rozhodneš ostať, nebudem ťa nijakým spôsobom obmedzovať. Budeš sa môcť slobodne pohybovať. Nevezmem ťa na žiadne ďalšie miesto činu. Dávam ti čas, aby si o tom pouvažovala,“ vytiahol som striekačku a položil som ju na stolík. Smrti som sa nebál. Prečo? Veď či už budem po smrti trpieť alebo nie, nevidím vtom žiaden veľký rozdiel. Zavrel som oči a čakal som.
