varovanie: 12+
venované všetkým čitateľom
pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: 8. kapitola opravená
Hodnotenie
Sirius Black nechápavo zavrtel hlavou.
Ten pes bol úplne uspokojený, a príjemne unavený. Vôbec nepočúval ten
otravne príťažlivý hlas, ktorý ho nútil, pohnúť sa. Psia verzia jeho osobnosti
potrebovala zaľahnúť a nechať sa hladiť. Nič iné ho momentálne
nezaujímalo. Lucius však mal na celú vec iný názor a nebol pripravený dopriať
mu ani chvíľu pokoja.
Pritisol mu prútik k hrudi. Až potom
sa Blackovi podarilo rozlepiť unavené oči. Do jeho nepochybne ramena priam
vystrelila neznesiteľná bolesť. Keďže následný výkrik nebol ani trochu
príjemný.
Svetlovlasý smrťožrút mal v očiach
len hrozby. Ruka sa mu triasla a jeho tvár bola zrazu až príliš poznačená
dokonale vražedným výrazom. Ľadové oči sa stretli s tými druhými, oveľa
nežnejšími.
„Crucio!“
Bolesť sa čoraz väčšmi stupňovala. Na
mužových perách sa zjavila krv. Zahryzol do nich, počas toho silného úderu
bolesti. Telo sa mu chvelo a pomaly upadol do šoku.
„Nerob to,“ požiadal Black. Bolesť mu
spôsobovala dosť veľké problémy. Jeho telo sa len zúfalo otriasalo.
„Prosím, dosť...“
Lucius premáhal túžbu pustiť prútik.
Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa vôbec nezabával. Tváril sa, že
všetko ide podľa jeho predstáv, ale tú istú bolesť cítil niekde hlboko vo
svojom vnútri.
Ďalšie mučivé zavrčanie ho prinútilo
zrušiť kliatbu.
Lucius sklopil prútik a odložil
ho do bezpečnej vzdialenosti od svojho väzňa. Sirius sa prudšie nadýchol
a chvíľu bezmocne ležal na posteli. Hruď sa mu prudšie dvíhala
a klesala.
Vrátil sa na posteľ. Očakával boj,
prípadne nadávky, no namiesto toho dostal len otázku, ktorá ho dokonale
zmiatla.
„Prečo mi to robíš? Myslel som, že nám
spolu bolo dobre,“ prisunul sa bližšie k nemu a chcel ho pobozkať.
„Black, čo to...“ ledva sa od neho
odtrhol.
Rukou náhodne vrazil do akejsi
fľaštičky. Vzal ju do rúk a privoňal si k nej. Páchlo to dosť
podozrivo. Aj keď zrejme šlo len o nejaký lacný alkohol. To nemohlo
spôsobiť až takú zmenu. Ten pes sa naňho díval až príliš oddane, akoby mu na
ňom záležalo. Desilo ho to a znechucovalo zároveň.
„Vypil si to?“ opýtal sa prísne.
„Áno,“ spokojne zamrmlal Sirius. Oprel
sa o jeho hruď a opäť sa k nemu pritisol. Oči sa mu zavreli
a opäť upadol do spánku.
Tentoraz ho Lucius nechcel budiť. Zrejme
vypil niečo dosť dosť nechutné aj na
jeho vkus a jeho organizmus sa s tým ešte nevyrovnal. To ho však
momentálne netrápilo. Spomenul si na kliatbu, ktorú zo žartu zložil jeho otec.
Abraxas Malfoy počas jedného
stretnutia so svojimi priateľmi vyrobil vlastnú a pomerne účinnú kliatbu,
ktorou nanešťastie boli postihnuté aj ďalšie generácie.
Starý Malfoy mal vtedy obzvlášť
deštruktívnu náladu. Opil sa a ani poriadne nevedel, aké nepríjemnosti
spôsobí práve takým výberom slov.
Vyslovil a potvrdil kliatbu na
základe, ktorej rodený Malfoy musí hrať len dominantnú úlohu. Pokiaľ sa pokúsi
niekomu podržať, bude zato potrestaný tým, že dotyčná osoba, ktorá to spôsobila,
bude okamžite považovaná za jeho legitímneho partnera. Rodinný rodokmeň sa
zmení a nebude prekážať ani to, pokiaľ sa potom z rodu Malfoyovcov už
predtým oženil.
Samozrejme to veľmi inteligentne
zakončil tým, že to bude platiť len pokiaľ má dotyčná osoba čistý pôvod.
Po vytriezvení pochopil, že sa
dopustil omylu, ktorý by mohol celú jeho rodinu vohnať do mimoriadne
nebezpečnej situácie.
Chcel novú rodinnú kliatbu zrušiť, ale
nanešťastie ju upevnil až príliš silnou čiernou mágiou. Nepodarilo sa mu to ani
počas ďalších rokov. Dokonca kvôli tomu podnikol rozsiahly výskum, ale aj tak
nedospel k pozitívnemu výsledku. Ani Lucius dosiaľ nenašiel spôsob, ako
túto záležitosť obísť, no nepredpokladal, že ho niekedy niekto takto dostane do
úzkych. No zároveň si uvedomoval aj kladnú stránku tejto veci.
Temný
pán bude nadšený. Blacka chcel mať pod kontrolou, teraz už neujde...
Pomyslel si zdrvene. Dúfal, že sa mu
aspoň podarilo dopraviť Pottera do nového domu. Obával sa, že pokiaľ za ním
príde, počas jedného z povestných výbuchov zlosti, mohol by schytať oveľa
prísnejší trest. Takisto dúfal, že Narcissa nebude až tak veľmi zúriť, kvôli
tomu, že sa náhle zrejme ocitne niekoľko kilometrov od domova. Stratí všetky
svoje výsady a už viac nebude môcť používať jeho meno. Čo zrejme spôsobí,
že povolá do zbrane svoju úžasnú sestru.
Našťastie dediča rodu Malfoyovcov tá
kliatba zatiaľ nezasahovala, teda aspoň pokiaľ by nemal záujem o jej
naplnenie.
***
Niekoľko hodín sedel na špinavej
dlážke. Viktora pred pár hodinami prepustili. Odišiel a on ostal úplne
sám. Dlho búchal na tie strašné dvere. Zúril a všetko rozhadzoval, ale nič
nemohlo zmeniť riaditeľov postoj. Za hlučné správanie ho dokonca zviazali
kúzlom. Ležal na podlahe, až kým nepominulo.
No aspoň mu doručili ten habit,
o ktorý žiadal a nebol už nahý, to jediné mu ako tak vylepšilo
náladu.
Keď sa dvere na cele po dlhšom čase
otvorili, dovnútra opäť vošiel Karkarov. Prútikom si posvietil na chlapca.
„Môžeš si byť istý, že odtiaľto sa
nedostaneš. Budeš tu hniť až do konca svojho mizerného života,“ pomaly podišiel
bližšie. Schmatol ho za okraj habitu a silno ho odsotil. Chlapec bolestivo
vrazil do steny.
„S tým nepočítajte. On vás zabije...“
pokúšal sa sústrediť na myšlienky Temného pána, ale ich spojenie bolo zatiaľ
dosť nestabilné. Takmer necítil jeho prítomnosť. Zrejme to spôsobil stále
pretrvávajúci hnev Lorda Voldemorta.
Za svoju drzosť utŕžil poriadny úder
do brucha. Príšerne zbledol a zapotácal sa ako bezmocná bábika. Tentoraz
úprimne dúfal, že ho pán nájde. Oveľa viac sa obával reakcií toho čudného muža.
Karkarov ho nechal samého
a mumlal si pre seba niečo o tom, ako ľahko sa mu podarilo ukradnúť
ho Temnému pánovi, a že ho tam bude držať dovtedy kým nepríde na to, prečo
ho Voldemort sám nezabil, keď mu padol do rúk. Odmietol mu na to odpovedať, tak
ho nateraz nechal samého, no sľúbil mu, že sa čoskoro vráti.
Harry mal však iné starosti.
Sústredil svoju myseľ. Tak veľmi si
želal, aby ich myšlienkové spojenie bolo aspoň teraz na niečo dobré...
No prestal, keď si uvedomil, že žiada
o záchranu temného čarodejníka, ktorý sa ho celé tie roky snažil zabiť.
Považoval to takmer za šialenstvo
dúfať, že kvôli nemu príde do tejto čarodejníckej školy.
No aj tak to ešte niekoľkokrát skúsil
a preklínal svoju neschopnosť, aj Snapa, ktorý ho mal učiť lepšie, aby
aspoň vedel, ako sa má v tých veciach zorientovať.
Žiadna odpoveď však neprichádzala. Bol
sám. Uväznený v strachu a pochybnostiach.
V žalúdku ho dráždilo jedlo,
ktoré s námahou do seba dostal. Strácal z neho ešte viac síl. Pomaly
sa prepadal do bezmyšlienkovitého stavu...
Prešiel celý mesiac, potom ďalší. On
tam stále len ležal. Prosil pána o zmilovanie. Vedel, že ho už cíti, že
preňho môže prísť. Sľuboval, že už neutečie...
Šalel od bolesti. Niečo s ním
nebolo v úplnom poriadku. Začínal sa cítiť čudne. Zmysly sa mu zbystrili.
Telo získalo viac sily, ale to všetko, malo za následok aj príšernú agresivitu.
Ubližoval sám sebe. Vrhal sa oproti mrežiam.
Prešiel ďalší mesiac a chlapec
úplne zdivel. Prestal hovoriť, neumýval sa. Chodil po štyroch ako nejaké
zviera...
Upokojil sa, až keď sa dvere do cely
otvorili a po dlhom čase tam nestál nenávidený riaditeľ školy.
Pohľad zdiveného dieťaťa sa stretol
s chladnými očami Temného pána. Voldemort k nemu zhovievavo natiahol
ruku. Usúdil, že prišiel čas ho vziať späť do civilizovaného sveta. Chcel, aby
pochopil, že ho musí poslúchať. Nepovažoval ho až za takého dôležitého, aby
kvôli nemu ohrozoval celú čarodejnícku školu.
„Poď, Harry,“ odvetil chladne.
„Vrhhh,“ chlapec tlmene zavrčal
a oňuchal Pánovu ruku.
