varovanie: 15+, biney, unášač...
*UNÁŠAČ*
Prešla si rukou po rozstrapatených vlasoch. Nervózne ma sledovala a nedokázala so seba dostať ani slovo. Úplne sa zasekla. Pery sa jej pohybovali, ale nevychádzal z nich žiaden zvuk. Bola v šoku, neschopná čokoľvek urobiť. Dúfal som, že tento stav nebude trvalý.
„Em, si naozaj v poriadku?“ pokúsil som sa opäť nadviazať kontakt. Ignorovala ma a to ma naozaj začínalo desiť.
Už ma nedržala za ruku. Posunula sa o pár centimetrov. Medzi nami sa vytvoril voľný priestor. Bola zmätená. Dezorientovane sa obzerala okolo seba. Jej mozog začínal chápať súvislosti. Informácie sa spájali a prehodnocovali.
„Em, počuješ ma?“ opäť som sa ju pokúsil osloviť. Moja snaha tentoraz priniesla ovocie.
„Áno,“ odvetila podráždene. Chvíľu si nervózne rukou šúchala plece. Priam som cítil ako horúčkovito uvažuje. Už nebola až natoľko zaseknutá, len to nedokázala prijať. Nevedela sa s tým vyrovnať. Podľa mňa mala vždy nejaké podozrenie, ale Teddy, ktorého poznala predtým bol skôr obeť. Nechcela to pochopiť. Zrejme nemala potrebu sa tým zaoberať. Zhodiť svojho kamaráta z piedestálu a začať sa báť. Mohol som byť ktokoľvek, len nie Teddy-priateľ. V jej očiach som čítal ako v knihe. Udržiaval som vzdialenosť, ktorú si stanovila. Bola bledá ako stena a pohľadom prechádzala po zašitej rane na ruke.
„Em, možno to tak nevyzerá, ale stále som to ja. Viem, že som to nemal robiť. Nebolo to správne...“ začal som hovoriť o noci, keď sa to stalo. Všetci by mali pochopiť, že Emily ma naučia opäť žiť medzi ľuďmi. Nemohla pre mňa už veľa urobiť, bol som príliš poznačený, príliš krutý, ale dala mi pocítiť, že som tiež len človek. Naše priateľstvo sa od tej prvej návštevy čoraz viac prehlbovalo. Postupne sme sa prestali báť jeden druhého. Nosila mi jedlo, učila ma, ako sa mám správať. Spolu sme sa túlali po celej farme. Neskôr odhalila aj moje tajomstvo. Zistila, že môj starý otec nie je zlý človek. Bol len chorý a bezvládny... Nemohol ma chrániť pred tou temnotou. Nedokázal zabrániť ani tom, aby ho jeho vlastný syn nenávidel. Môj otec bol tou bytosťou, ktorá nás ohrozovala. Nedokázali sme sa ho zbaviť, kým nebolo neskoro...
Po jeho smrti, ktorá prišla prirodzenou cestou a dosť skoro sa mi značne uľavilo. Neznie to vôbec ľudsky, ale nikto z našej rodiny by neprišiel ani na pohreb. Nevyronili by ani slzu, kvôli tomu netvorovi. Vedel som, že ani ja nie som iný. Nikdy som nebol dieťaťom. Tých pár okamihov, keď som sa tak cítil mi priniesla Emily. Ona vo mne prebudila dieťa, prestal som sa báť. Tú temnotu vo mne už nedokázala zničiť. Mohla ju len zmierniť. Po otcovej smrti sme sa presťahovali. Ako som spomínal, našiel som si inú rodinu a starého otca som už odvtedy nikdy viac nevidel. Zabudol som na tú časť mojej minulosti. Odišiel som aj od svojej kamarátky. Nie preto, žeby som sa na ňu hneval. Chcel som ju chrániť pred tou vecou. Nočný tvor v mojom vnútri nebol úplne zbavený citov. Svoju kamarátku som mal rád, ale nikoho iného. Len ju, akoby ostala ešte v časti srdca, ktoré nebolo poznačené. K nikomu inému som nič podobné necítil. Po skončení školy som ju chcel opäť vidieť. Len sa nenápadne pozrieť ako sa má, ale vyvinulo sa to úplne inak. Temnota rozhodla a ona sa stala súčasťou môjho sveta. Ublížilo jej to. To mi bolo jasné, ale nemohol som to už viať späť. Nie tá šialená časť vo mne. Temnota bola až príliš spokojná...
Sedela na dlážke. Ruky mala zviazané za chrbtom. Neplakala ani nekričala. Bola úplne stuhnutá, ako živá socha. Poslušne sedela na posteli a nesnažila sa robiť žiadne prudké pohyby.
„Prečo som tu? Čo so mnou chcete urobiť?“ dookola kládla tie isté otázky. Bola vydesená.
Teddy sedel na zemi pár metrov od nej. Prvý úkryt bol trochu väčší a viac oddelený od ľudskej spoločnosti. Obaja mali dostatok svojho súkromného priestoru.
Unášač podišiel bližšie a dal jej injekciu na upokojenie. Chvíľu sa bránila, ale veľmi rýchlo prestala. Starostlivo ju zakryl. Tvár si zložil do dlaní a uvažoval o tom, prečo to vlastne urobil. Čo ho tak veľmi rozčúlilo?
Už vtedy som pochopil, že zato zaplatím. Nemôžem vymazať všetky spomienky. Nemôžem ju presvedčiť, že to všetko bol len omyl. Chcel som jej to povedať. Hneď počas tej prvej noci, ale nešlo to. Nemohol som a stále som to odkladal.
„Teddy, nehnevám sa na teba, ale mohol si mi to povedať oveľa skôr,“ zrejme si všimla môj nepredstieraný a dosť utrápený výraz.
„Nehneváš? Tak tomu neverím...“ odvetil som stručne.
„Mal by si mi veriť. Keby som bola tam, stalo by sa ešte niečo omnoho horšie,“ potom ma zatlačila hlbšie do postele. Neprotestoval som. Sadla si na mňa a chvíľu sa mi dívala do očí. Trvalo pár ďalších minút, kým sa opäť upokojila. Tá ďalšia pauza bola dosť príjemná. Páčilo sa mi, že na mne sedela, ale nedával som to najavo.
Dlho sme len tak sedeli. Cítil som tlak jej tela a začínalo mi byť horúco. Pokúšal som sa zachovať vážny výraz šialeného zabijaka. Očividne to na ňu zaberalo. Teddy - zabijak mal zrejme účinnejšie zbrane ako Teddy - priateľ. Hneď ma začala brať na vedomie.
„Nemôžem ťa nechať odísť. To jednoducho nejde. Ty sa so mnou opäť len hráš. Vieš, že si hrozný. Keď sa takto tváriš, mám chuť ťa pohladkať,“ položila hlavu na moju hruď a celkom si ku mne ľahla. Jednou rukou mi prechádzala po vlasoch.
Takto sa zrejme jej organizmus vyrovnával s celou pravdou. Očakával som viaceré alternatívy tohto procesu. Jednou z nich bolo, že sa bude pokúšať ujsť, prípadne, začne byť hysterická. Ona sa správala naozaj čudne. Usúdil som, že tiež asi nebude celkom v poriadku. Niečo zo mňa muselo patriť aj jej. Inak by asi ťažko hladkala zabijaka, ktorý sa momentálne premenil na poslušného partnera. Opäť som bol Teddy-priateľ. To sa mi páčilo.
Nebolo to s ňou až také zlé. Rozhodne som jej nespôsobil trvalú ujmu. Radšej som jej nechcel povedať, načo mám práve chuť ja. Bolo by to až príliš trúfalé.
„Nemyslel si to vážne? Chcel si len počuť, že s tebou ostanem,“ nahnevane si ma premeriavala a trochu viac mi zatlačila na stehná.
Prikývol som. Na nič iné som sa nezmohol. Smrť mi nevadila, ale nebola to tá posledná možnosť. Nechal som ju hrať sa s príveskom, ktorý som nosil na krku. Dôveroval som jej. Možno až príliš. Ona ma naučila veriť, ale nemohla zmeniť, to čo bolo vo mne.
Zaujímal ma aj jej príbeh. Prečo sa nebojí? Prečo sa na mňa nedíva tak pohŕdavo? Dotýka sa ma, akoby som jej práve oznámil nejakú totálne banálnu vec. Jej vlasy ma začínali štekliť na tvári.
„Čo by si urobila?“ vrátil som sa k predchádzajúcej otázke. To ma zaujímalo.
„Neviem. Veľa hrozných vecí. Keď si ma bral na miesta činu, bola som vydesená preto, lebo vo mne niečo... Ťažko sa to vysvetľuje, celý čas to popieram. Nechcem, aby sa to stalo, ale deje sa to stále a znova. Nie, som v poriadku. So mnou nemôžu byť v bezpečí. Mohla by som im ublížiť...“ hovorila o svojej rodine, ale ja som to stále ešte akosi nevstrebal. V tú noc som si myslel, že sa mýlim, ale cítil som Temnotu hlboko v nej. Bola tam, už keď sme sa stretli, ale až do takej hĺbky som sa nedokázal dostať. Vtedy som ešte nechcel nič vidieť a neskôr som to prehliadal.
Nepotreboval som vidieť, aká je druhá tvár mojej kamarátky. Viem, že by si to neskôr vyčítala. Také bolo jej prekliatie. Nedokázala by si to vychutnať.
„Musím byť ďaleko od tých ľudí, Teddy. Môj hnev by sa mal sústrediť na iné veci...“ posunula sa na posteli tak, aby som sa na ňu lepšie videl. Naozaj to bolo tam. Skryté a čakajúce a obávam sa, že ja som ju ešte viac postrčil do toho sveta. Moje monštrum pozdravilo to jej. Spoznali sa a zistili, že naozaj patria k sebe. Držali sa za ruky a poklopkávali si po dutých čelách. Oni to vedeli skôr než my.
Pobozkala ma. Najprv veľmi váhavo, ale potom som to pocítil oveľa intenzívnejšie ako predtým. Bola taká ako ja. Netušil som, z akého dôvodu ani som to nechcel zisťovať. Pravda mi priam bila do očí a ja som to nevidel.
„Pomôžem ti...“ oplatil som jej predchádzajúcu starostlivosť. Objali sme sa. Boli sme stále spojení v tej nekonečnej blízkosti. Nič viac sa medzi nami nestalo. Tieto veci si vždy žiadali určitý čas. Ani jeden z nás nebol pripravený, prekročiť svoje vlastné hranice. Čakala nás iná cesta, objavovanie, spoznávanie nových možností. Telesná láska mohla ešte pár dní počkať.
*BINEY*
Prešiel celý mesiac. Mesto bolo neobyčajne tiché. Unášač nevykazoval žiadnu aktivitu. Zrejme sa odsťahoval, dal si pauzu počas vraždenia, ktovie. Každopádne neurobil nič proti kódexu, tak sme sa naňho totálne vykašľali. Tento prípad začínal pomaly zapadať prachom.
To mi momentálne vyhovovalo. Nemusel som stále počúvať nárek našej drahej sestričky. Neustále rozprávala len o tej záležitosti. O tom úbohom nevinnom dievčati. Počúvať ju, bolo viac než únavné.
Našťastie si našla nového chlapa, ktorý ju zamestnával v posteli. Bola spokojná a my tiež. Akurát sme očakávali, že sa z neho vykľuje podobná stratená existencia ako sme my.
To isté postretlo aj mňa. I keď môj spoločník rozhodne nebol obyčajný. Dalo by sa skôr povedať, že sme si rozumeli viac než bolo treba. Viem, že sa to nesmie, že by nás zato odsúdili, ale nič iné na tomto svete nemám. Utáranú a večne hrešiacu sestru a démonického brata Dexíka. Moja rodina. Ako skvele to znie. Šťastní a spokojní Morganovci.
Dexter mi takmer celý mesiac nedovolil nič robiť. Dokonca som ho nesmel ani pozorovať počas našej práce. Stále sa obával o moje zdravie. Vravel mi, že nie som pripravený a nechával ma čakať doma ako nedočkavú manželku.
Občas som v práci niekoho vypitval a potom som šiel poslušne domov. Varil som večeru a preháňal sa po byte v tej nemožnej pásikavej zástere. Musel som predsa niečo robiť. V televízii nič nedávajú a nuda nie je práve najlepšia, pre človeka môjho druhu. Potom niť mojich myšlienok pretrhol pohľad na tú najtemnejšiu bytosť.
Moja nálada sa náhle zlepšila o pár stupňov. Dvere na mojej skromnej kúpeľni sa otvorili. Ten hlas ma zasiahol ako výboj elektrického prúdu.
„Biney, je neskoro. Budem meškať do práce a ty tu len tak sedíš a snívaš,“ môj poriadkumilovný braček sa opäť prejavil. Problém bol vtom, že mne v tej chvíli pripadal až príliš krásny. Nemohol som od neho odtrhnúť zrak. Uterák mal zľahka omotaný okolo bokov. Pohľadom som prechádzal po jazve. Bol som stratený a žiadne iné súvislosti mi nedochádzali.
Bol tak krásne zúfalý. Meškal a to bol preňho svetový problém. Mňa to netrápilo. Nechcel som, aby ešte odišiel. Urobil som mu miesto na mojej posteli. Neodolal takému pozvaniu a sadol si ku mne.
„Ešte máš dosť času,“ musel som ho trochu rozveseliť. Tváril sa až príliš vážne. Zozadu som ho objal. Bol ešte mokrý. Môj studený bozk ho zasiahol nepripraveného. Tešil som sa, že sa budeme opäť rozprávať. S mrzutým bračekom si človek neužije veľa zábavy. Malý Biney mu chcel trochu pomôcť a premôcť svoje vlastné túžby, len kvôli nemu. Zahral som sa na kúzelníka a nechal zmiznúť nepotrebný uterák.
„Všetci si myslia, že opäť niekoho mám,“ odvetil nešťastne. Ešte stále necítil to, že jeho uterák už nie je na svojom mieste. Šikovne som si s tým malým problémom poradil. Bol som hrdý na svoju povestnú šikovnosť. Hlavne čo sa týka vyzliekania iných osôb.
„Majú pravdu. Časom im budeš musieť niekoho predstaviť,“ neprekvapovalo ma, že to dospeje až do takého štádia. Ľudia sú vždy zvedaví a obzvlášť naša sestrička. Pátranie má už v krvi. Nie je rozumné podporovať túto nebezpečnú záľubu. Práve kvôli jej zvedavosti sme si vždy museli dávať pozor na každý pohyb.
„Nechcem,“ celkom úprimne vyhlásil môj braček. Tentoraz to trochu cmuklo, keď mi vrátil bozk.
„Naozaj, Dex? Mohol si ešte predstierať, že nie si pripravený. Myslím, že za daných okolností by im to nepripadalo čudné. Problém je skôr vtom, že oni to na tebe vidia. Nedarí sa ti to veľmi zakrývať. To by mi mohlo lichotiť. Pokiaľ, teda nemáš ešte niekoho iného, ale netrápme sa tým... Stále sa môžeme spolu hrať ako za starých čias?“ veľmi sme sa spolu delili o hračky. Dával som pozor, aby si neublížil, ošetroval som jeho zranenia a on mi ponú
ani neviem, ako sa opäť dostal na môj obľúbený vankúš. Stiahol mi nohavice a chvíľu si ma skúmavo obzeral.
„Teraz budeš dominantný ty. Chcel si to,“ vyzval ma chladne. Nereagoval som. On. Jeho Výsosť Temný Braček mi udelí takúto poctu? Moje monštrum si vzalo pukance a usadilo sa do toho najvyššieho radu. Za ruku držalo toho druhého temného spoločníka. Predstavoval som si ako ujedajú z pukancov a komentujú, každý náš krok. Potom som sa vrátil k bytosti, ktorá bola tak blízko mňa. Mali sme byť spojení, opäť po takej dlhej dobe. Tešil som sa. Viac než kedykoľvek predtým. Už som si začínal na tú myšlienku zvykať. Potom to prišlo.
Temný spoločník začal niečo robiť. Najprv som tomu poriadne nerozumel, ale potom som pochopil. Zazvonil telefón. Moja prekliata stará linka, ktorú som nezrušil, kvôli priateľom. Zapol sa odkazovač. Ozval sa môj priateľský hlas a potom nastala hotová katastrofa.
„Ahoj, Brian. To som ja Clara. Viem, že ťa už prepustili z nemocnice. Som rada, že si v poriadku. Nechcel by si sa so mnou opäť stretnúť? Minule to bolo veľmi zaujímavé. Stále na teba myslím. Ak máš záujem, zavolaj mi.“
„Prepáč, Biney, ale musím ísť do práce. Tuším mi pred chvíľou niekto volal,“ pozrel sa na svoj mobil. Potom sa rýchlo začal obliekať.
„Dex, to je len taká priateľka,“ nebezpečným spôsobom som hypnotizoval tú hlúpu vec. Vymazal som ten odkaz rýchlim ťuknutím na tlačidlo, ale on stále pokračoval v tej istej činnosti.
„Dex, ale veď vieš, že...“ nedokázal som sa z toho vykoktať. Nikdy mi na nikom nezáležalo tak, aby som mal snahu objasňovať svoje predchádzajúce vzťahy.
„Nehnevám sa, ale už naozaj musím ísť. Zavolám ti,“ ani sa na mňa nepozrel. Jednoducho vyšiel z môjho bytu a nenechal ma nič viac dodať. Počul som zabuchnutie dverí.
Vošiel som do kúpeľne a dal som si studenú sprchu. Doslova. Voda mi trošku občerstvila myseľ, zastretú túžbou. Prečo tak reagoval? Čo také som svojmu bračekovi spravil?
S Clarou som nespal už niekoľko mesiacov. Príležitostne sme sa stretli a potom opäť rozdelili. Nebolo na tom vôbec nič nezvyčajné. Klasická občasná známosť. Nič vážne len zábava.
Dex kvôli tomu doslova ušiel? Čím som ho tak šokoval? Nikdy sme o svojich vzťahoch nehovorili. Aspoň nie, pokiaľ boli pre nás úplne nepodstatné.
Studená voda mi stiekla po chrbte. Bolo mi oveľa lepšie, ale moje telo stále túžilo len po ňom.
