Varovanie: 15+, nahnevaný Biney,
*BINEY*
Dlho som sa opieral stenu. Oboma rukami som do nej udieral. Moje telo sa stále nedokázalo upokojiť. Tak veľmi som ho chcel. Túžba ma celého úplne ovládla.
On ma tu nechal samého. Totálne znechuteného a neuspokojeného. Tak veľmi som sa na to tešil. Ako to mohol urobiť?
Predstieral žiarlivosť a tým ma teda poriadne nahneval. Neposlušný Dexter.
Prečo predstiera niečo, čo necíti? Predo mnou sa predsa nemusí hrať na človeka. Mohli sme byť spolu a on si len tak odíde.
Všetko vo mne priam kričalo od zlosti. Dlho som to predýchaval. Môj temný spoločník sedel pri mne. Díval sa na mňa a vysmieval sa mi. Otupene som hľadel naňho. Prehral si. To bolo všetko, čo mi dokázal naznačiť. Varovne som naňho zavrčal. Stiahol sa a nechal ma na pokoji.
Upravil som sa a ešte pár minút som strávil výberom vhodného oblečenia. Potom som vyšiel von. Usmiaty navonok, rozčúlený vo vnútri. Čo viac ešte potrebujem, aby to už konečne pochopil. Môj braček ma dokáže doviesť až do nepríčetnosti. Vie, kde má siahnuť, aby som bol hotový.
Spomenul som si stretnutie vďaka, ktorému začínal byť tento deň hneď príjemnejší. Jeden z mojich kamarátov so školy sa prisťahoval do mesta a chcel sa so mnou v tichosti podebatovať.
Bračekovi som o tom nestihol povedať. Vykĺzol príliš skoro, taká škoda. Mohli sme niekam zapadnúť na kus reči, tesne po opojnom zážitku z nášho milovania...
Nič z toho sa nemohlo stať. Kvôli tvrdohlavosti môjho Dextera. Pomaly som sa s tým pokúšal zmieriť. Nedarilo sa mi. Stále som ho túžobne chcel držať blízko seba.
Sklamalo ma to. Namiesto príjemného leňošenia v posteli ma čakal tradičný obed, možno pivo a neskôr táraniny o starých dobrých časoch.
***
Celý deň sa neskutočne vliekol. Mal som pocit, že všetci normálni občania mi prišli do cesty, len aby som si na nich mohol vybiť zlosť. To som však samozrejme nesmel urobiť. Priam som prekypoval milotou a láskavosťou, ignoroval som svoju mizernú náladu. V mojej hlave sa medzitým zrodil hrôzostrašný plán. Pre neposlušného Dextera som si pripravil príjemne nepríjemné prekvapenie...
Vedel som, kedy asi príde domov. Moje temné ja čakalo celé nadšené a úplne roztúžené. Keď sa môj braček vrátil do svojho bytu, začal som sa hrať svoju vlastnú hru. Veď také udobrovanie nikdy nie je na škodu.
„Biney?“ chvíľu na mňa zdesene hľadel. Možno ho pobúrilo to, že som mu vtisol do rúk kyticu kvetov. Obliekol som sa špeciálne na túto príležitosť do obleku a dokonca som ho hneď zavalil nedočkavými bozkami.
On žiarlil, ja začnem s romantikou. Predpokladám, že ho to odnaučí provokovať staršieho brata.
„Nehnevaj sa, Dex. Ona pre mňa naozaj nič neznamená. Ty si pre mňa dôležitý...“ zámerne som používal taký tón hlasu, ktorý by mal citovo zameraného človeka zasiahnuť a môjho Dexa totálne vydesiť. Bavil som sa. Ten zmätený výraz jeho tváre mi úplne vynahradil celodennú nervozitu.
„Brian, tak toto som naozaj nečakal... Neviem, čo...“ odvetil potichu. Nevedel, čo robiť s rukami a už vôbec nie z kvetmi. Zlatý Dexter. Musel som mu trochu pomôcť.
„To je v poriadku. Nemusíš sa tým trápiť,“ odvetil som presvedčivo.
Položil som kvety do umývadla. Vázu sa mi nechcelo hľadať. Pokiaľ teda vôbec nejakú mal. Tým som si nebol úplne istý. Kvety splnili svoj účel. Zlatý Dexter. Musel som mu trochu pomôcť. Rozopol som mu košeľu a pretiahol som mu ju cez hlavu. Predtým samozrejme poslušne zdvihol ruky. To ma potešilo.
„Si hrozný, príšerný...“ zamumlal mi do ucha. „Nepolepšiteľný Biney...“ častoval ma aj ďalšími prívlastkami, ktoré skrátka momentálne nezapadajú do textu. To však neznamená, že som ich nepočúval. Hltal som každé slovo ako správny žiačik.
„Ty si začal, braček,“ s úsmevom som si ho doberal.
„Tak to teda nie. Ja som nezačal,“ stále trval na svojom. Začal ma pevnejšie objímať a naše nohy sa zrazu tak preplietli, že sme celkom bez problémov dopadli na posteľ. Potom sa začala hotová ceremónia. Takzvané vyzliekanie, ktoré nie je príjemné práve vtedy, keď sme obaja netrpezliví.
„Bol to dobrý výkon, takmer som uveril, že naozaj žiarliš,“ odmenil som ho obzvlášť príjemným objatím.
Dex sa ku mne spokojne pritúlil a jeho tvár na malú chvíľu nadobudla ten temný výraz, ktorého sa nikdy nedokážem nabažiť.
„Nebudem sa s niekým deliť o to, čo patrí mne. Okrem toho ťa budem čoskoro potrebovať,“
Ja som to. Nuž nie je to až také zlé, ako som čakal. Oveľa horšie by bolo, keby som brata vôbec nezaujímal. To by sa len veľmi ťažko dalo považovať za zmysluplný vzťah.
*UNÁŠAČ*
„Em?“ oslovil som ten prízrak, ktorý bezradne sedel na zemi. Už niekoľko dní bola dosť čudná. Nechala ma len tápať a hádať, čo s ňou asi môže byť.
Už zo zvyku sa na mňa pozrela, ale spôsob akým to urobila, ma poriadne vydesil.
Teddy- priateľ si robil starosti. Tento stav nečinnosti trval už príliš dlho. Bolesť, o ktorej som netušil, že existuje, ma poriadne zasiahla. Jej monštrum bolo nezvyčajne tiché. Neprejavilo sa ani po toľkých rokoch.
Všetko potrebné som už mal pripravené. Chystal som sa na svoju ďalšiu obeť. Niečo mi však bránilo odísť. Moje monštrum ma stále posúvalo bližšie k nej. Chcelo mi niečo naznačiť, ale ja som nechápal.
Ona to vedela oveľa skôr. Uvažovala o tom, preto tak dlho mlčala. Vnútorné monštrum od nej niečo požadovalo.
„Chcem to vidieť,“ požiadala ma potichu. Takmer sa to bála vysloviť nahlas. Ledva som to počul. Cítil som to, čo z nej vyžarovalo, ale stále som nemal istotu.
„Čo presne by si chcela vidieť?“ musel som sa spýtať, aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu.
Pomaly vstala a váhavo podišla ku mne. Priblížila sa až na takú vzdialenosť, ktorá by mi za iných okolností nebola príjemná. Ona to mohla urobiť.
Položila mi ruky na plecia. Pošepkala mi tie slová. Dlho mi zneli v hlave, chcel som si ich navždy zapamätať.
Všetci neznášajú konkurenciu. Ja tiež nemám rád nevítaných hostí. Moje monštrum by to jej nenávidelo, keby sme sa stretli len náhodou niekde v tmavej uličke. Keby bola cudzou osobou v tom zvláštnom svete, tak by sme sa nemohli vzájomne rešpektovať. Ona ma však len držala za ruku, ako vtedy, keď som bol ešte človekom. To zrejme zapríčinilo vzájomný rešpekt, ktorí sa medzi nami vytvoril.
