varovanie: 12+
*BINEY*
„To sa ti teda podarilo, Dex“ spokojne som mu pošepkal do ucha. Môj krk bol dosť poznačený jeho starostlivosťou a na tvári sa mi zjavil aj nepekný škrabanec.
On tiež získal pár viditeľne silnejších prejavov mojej náklonnosti. To všetko bolo následkom nášho veľkého udobrovania.
Môj zdevastovaný Dexter sa len obrátil na chrbát a pritiahol si ma tesnejšie k sebe. Niečo potichu zamrmlal a ďalej odmietal komentovať túto situáciu. Jeho pravá ruka ma pevne objímala. Cítil som sa ako plyšový medvedík, ktorého si ten úžasný braček úplne privlastnil.
Čiastočne sa mi aj chcelo spať, ale stále som bol dosť rozrušený. V jeho posteli mi bolo až príliš dobre...
Chcel som opäť zavrieť oči a venovať sa spánku v jeho objatí, ale niečo nebolo v úplnom poriadku. Začala sa mi krútiť hlava, všetko som videl dvojmo, celá miestnosť poskakovala. Potom zrazu celý svet zmizol. Úzkostlivo som sa privinul k bračekovi. Môj prudký pohyb ho uviedol do stavu okamžitej bdelosti.
„Si v poriadku?“ zažal svetlo a chvíľu si ma ustarostene prezeral.
„Na chvíľu som nič nevidel, ale už to prešlo,“ nespokojne som si pošúchal oči.
„Odveziem ťa k lekárovi. Vôbec sa mi to nepáči. Nech ťa radšej vyšetria,“ okamžite sa postavil. Chvíľu nerozhodne pobiehal po byte a hľadal všetko potrebné.
„To predsa nie je potrebné. Už mi nič nie je,“ protestoval som. Ešte stále to nebolo celkom dokonalé, ale aspoň som svojho brata videl. Trochu rozmazane, ale aj tak. Ani to ho neoprávňovalo ma opäť strkať na nejaké vyšetrenia.
„Neštvi ma, Brian. Veď vidím, že sa necítiš dobre,“ jeho hlas sa mi začínal strácať.
Záleží mu na mne? Alebo to len hrá? Pokiaľ je to tak, nemôžem ho predsa sklamať. Poslušne som prikývol.
Sledoval som ako rozpráva, ako sa pery pohybujú, ale nič som nepočul. Nemohol som hovoriť. Oči sa mi prevrátili a úplne som prestal kontrolovať svoje telo.
Vedomie som nadobudol až v nemocnici. Cítil som, ako ma preložili zo sanitky na lôžko a hnali sme sa po tej dlhej chodbe. Teda aspoň tak mi to našepkával môj spoločník.
Nič som nevidel ani nepočul, ale cítil som bračekovu prítomnosť. Bol blízko a díval sa na mňa. Jeho temnota ma zúfalo volala k sebe. Otvoril som oči, ale všade vládla len tma. Ostal mi hmat a mohol som aj voľne dýchať. To mi aspoň trochu zlepšilo náladu. Spoločník ku mne prehovoril. Jeho tiché drmolenie som považoval aspoň za akýsi druh vhodnej útechy.
Ostanem takýto navždy? Nikdy nebudem môcť vidieť ani počuť? Zaslúžim si to? Zrejme áno. Ak by vám mali odpovedať moje obete, určite by mi priali aj oveľa horšie muky. Každá z nich by mi ochotne podrezala krk. Dívali by sa na mňa smiali by sa toľkej bezmocnosti. Keby bol svet dokonalý, možno by sa to naozaj stalo. Niečo by ma stiahlo do bezdnej jamy plnej bolesti...
Ja som vedel, že sa vyliečim. Budem opäť chodiť po zemi, medzi nevinnými. Rovnako ako tí ostatní, ktorí sa previnili...
Aj tí, ktorí nosia tú vec vo svojich prázdnych srdciach. Všetci budú platiť? Ale čím a kedy? Obeť je mŕtva. Čo ju vráti späť? Aká je cena za život? Má ten môj menšiu hodnotu, len preto nemám city?
Netuším, či by moje utrpenie niekomu pomohlo. Pokiaľ ma tí ľudia nepoznajú stále som pre nich, len nejaký vrah. V ich predstavách sa mením na to, čím naozaj som. Bezcharakterné nočné stvorenie, spútané príšerne ťažkým kódexom.
Po takých ťažkých úvahách sa mi vrátil sluch. Bolo už načase.
„Pred mesiacom ste povedali, že je v poriadku! Ako je to možné, že zas...“ počul som bračekov neúprosný hlas. To ma hneď prebralo. Okamžite som sa natiahol za jeho rukou a niečo som chcel povedať, ale dar reči asi nepatril k môjmu súčasnému vybaveniu.
Uspokojilo ma aspoň to, že braček ponúkanú ruku prijal. Cítil som jeho pevný stisk a hneď mi bolo lepšie. Potom ma však musel pustiť.
„Počkajte tu. Postaráme sa oňho,“ nepresvedčivo tvrdil ošetrujúci lekár. Stiahol moju ruku späť. Odmenil som ho zato poriadne nevraživým pohľadom.
Dvere sa zavreli a mňa zobrali zrejme na príjem. Ako mi to len prekážalo. Môj spoločník sa vrtel ešte výraznejšie. Začínal som si priať, aby ma zobral do parády doktor House. Prípadne mimoriadne snaživá Dr. Quinnová.
Spoločník do mňa neustále dobiedzal. Takmer zreteľne som počul niečo takéto: „Tu ťa čaká len smrť. Musíš ísť von. Musíš.“
Pretrpel som tie vyšetrenia a všetky možné procedúry. Spoločníkov hlas znel čoraz hlasnejšie. Keď ma na chvíľu nechali vydýchnuť, s námahou som sa pozbieral z postele. Nič som nevidel ani nepočul, ale Spoločník ma bezpečne viedol. Bežal som. Niekto sa ma snažil zastaviť, ale moje ruky tú osobu nekompromisne odstrčili. Dúfal som, že monštrum vie, kam sa mám dostať.
*UNÁŠAČ*
Prvý raz som cítil to mrazivé vzrušenie a nebol som sám. Všetky moje túžobné očakávania som zdieľal s ňou. Naše prepojenie ešte viac zosilnelo. Celý svet nás lákal do svojich túžobných skrýš. A jeden vrah detí ani dnes neunikol našej pozornosti. Pán Tony Spell, štyridsaťpäťročný, bezúhonný občas, otec troch detí, v skutočnosti však neľútostný parazit. Prednedávnom obvinený z ublíženia na zdraví s následkom smrti. Tento navonok slušný muž majiteľ malého železiarstva dokázal na smrť dobiť svojich dvoch zverencov z detského domova. Päťročné dievčatko a štvorročný chlapček podľahli jeho zúrivosti. Proces sa stále naťahoval kvôli nedostatku dôkazov. Mne však nechýbali. V mojich rukách sa priznali všetci. Poznal som také typy. Nepotreboval som ani siahodlhé vyšetrovanie. Ten muž mi dnes úplne stačil. Ako obeť aj ako skúška pre Em. Zaujímalo ma, ako sa zhostí svojej úlohy. Keď nebude priviazaná a dovolím jej urobiť viac než kedykoľvek predtým.
Práve preto bol ten muž zviazaný na mojom obľúbenom mieste a čakal až si s ním budeme môcť v rozumnej miere poradiť.
Náš objekt sa začínal pomaly preberať. Zdvihol hlavu a dezorientovane hľadel pred seba. Pohľad mu padol na moju Emily. Sedela blízko neho, hlavu mala sklonenú v neprirodzenom uhle a vyhýbala sa priamemu pohľadu.
„Kde je ten cvok, čo ma sem zatiahol? Čo chce? Tak hovor, ty suka!“ zalomcoval putami. Musím uznať, že na svoj vek bol pomerne dobre stavaný. Nijaký gram tuku navyše, len hrubá sila a svaly. Zjavne však pozabudol na moju prítomnosť. Za každú urážku som ho mohol poslať na poriadne bolestivú púť.
A vtedy sa to stalo. Začul som tackavé roky. Niekto sa približoval a ja som okamžite spozornel.
„Pomôžte mi! Tí dvaja sú vrahovia. Pomôžte mi!“ náš obetný baránok spustil krik.
Okamžite som ho udrel do tváre, hneď stíchol a z nosa sa mu pustila krv.
Boli sme vyrušení a osoba, ktorá sa nás chystala vyrušiť tiež nebola v bezpečí.
Do môjho teritória najprv vošiel Brian Morgan. Dotackal sa až ku mne. Neveriacky som naňho civel. Zrútil sa mi k nohám a s námahou vyriekol meno: „Colin Milton.“
Môj spoločník prehovoril a ja som tomu okamžite porozumel. Nenápadne som vytiahol náhradnú injekčnú striekačku. Už som vedel, čo potrebuje a bolo to naozaj veľmi zábavné.
Pár sekúnd po jeho príchode sa do našej zábavy zapojil aj ďalší človek. Začínal som strácať trpezlivosť. Ako celé Miami môže vedieť, že práve ja som si vybral toto opustené stavenisko?
