varovanie: 15+, náznak násilia, "sladké reči"
*BINEY*
O pár týždňov...
Prázdny byt. Pôsobivé nočné ticho ma takmer privádzalo do šialenstva. Nedokázal som v sebe potlačiť mučivé zúfalstvo. On bol ďaleko, od mojich snov, predstáv a rúk, ktoré sa ho chceli dotýkať. Mohol som len bezmocne hľadieť na svoj mobil a čakať, kým sa opäť ozve.
Zabíjal som. Možno aj viackrát za noc a úplne nekontrolovateľne. Predstavoval som si, že tí ľudia mi ho berú, že nás chcú rozdeliť.
Ničenie. To jediné ma dokázalo upokojiť. Keď som nebol s ním, vnímal som len vyhasínajúce životy. Tá nekonečná škála ľudí, ich osudov a ciest, ktorými sa uberali ma fascinovala.
Triedenie trofejí ma dokázalo aspoň na chvíľu zamestnať. Skontroloval som ich, aby som sa ubezpečil, že sú na svojom mieste. Sloboda vo výbere obetí ma fascinovala, ale ani to ma nedokázalo úplne odpútať od toho hlasu, ktorý prosil o návrat. Chcel som ho a to nedokázala zmeniť ani krv. Moja túžba sa ešte viac rozprúdila. Bola takmer totožná s potrebou zabíjať. Mučenie mojej osobnosti preto naďalej pokračovalo. Už som nebol tým istým Brianom. Chýbal mi a to zo mňa robilo človeka. Bránil som sa tomu, ako tej najhoršej chorobe. Nechcel som sa vracať k bolesti, spájajúcej sa s mojou dávno pochovanou ľudskou stránkou.
Bez záujmu som vošiel do kuchyne. Chcel som sa pozrieť do chladničky. Zistiť, či tam po včerajšom vyraďovaní starých potravín ešte niečo ostalo.
Chystal som sa vojsť do malej kuchyne a upokojiť aspoň svoj rozbúrený žalúdok. Siahol som rukou na kľučku. Chvíľu mi trvalo, kým som ju nahmatal. V tme to bolo dosť ťažké, ale zažať svetlo bolo zbytočným luxusom. Pripomenulo by mi to nekonečnú prázdnotu toho cudzieho priestoru.
Niečo sa pevne stiahlo okolo môjho krku. Prebudilo ma to z tej nepríjemnej strnulosti. Niečo v mojom vnútri poslušne ukazovalo škeriacu sa tvár smrti. Vrah zabije vraha. Aké nádherné. Nič viac by som si nemohol priať. Radšej umrieť, ako priznať, že sa so mnou niečo deje. Trápi ma to. Neviem, čo to znamená. Náhla absencia kyslíka mi nedovolila ďalej premýšľať. Moja myseľ si však aj tak našla cestu ako sa predrať na povrch.
„Dex?“ zachrčal som.
Dochádzal mi dych. Moju obranu dokázal úplne rozložiť.
Slučka sa ešte viac stiahla. Mohol som to považovať za vhodnú odpoveď. Prišiel. Opustil ten svoj malý svet a našiel si čas pre dnes až príliš sentimentálneho Briana.
„Opatrne sa otoč!“ prikázal mi chladne. Potvrdenie, že je to naozaj on, vo mne vyvolalo mučivé hlodanie tej veci. Tešil som sa? Možno, ani to mi nie je jasné. Málokedy ma niečo tak vyvedie z miery, aby som to vôbec dokázal pomenovať.
Pomaly povolil, aby som mal dostatok priestoru. Sledoval som ako to dlhé vlákno padá na zem. Už ma neväznilo vo svojom zovretí. Netrápilo ma, že môj krk bude ozdobený nie práve najvhodnejším spôsobom.
Naraz sme sa otočili a on ma mohol počas toho pohybu, zabiť jedným prudkým trhnutím. Neurobil to. Opäť sa ocitol za mojím chrbtom.
„Dex, chcem sa ťa dotknúť. Prosím...“ a jazyk sa mi tisli samé slová, ktoré som ako zručný herec dokázal použiť. Nanešťastie, keď bol pri mne akákoľvek maska padla a mne ostávalo len vyjadriť to, čo sa odohrávalo v prázdnej oblasti mojej duše.
„To nejde, Biney,“ uzemnil ma tým svojím dokonalým hlasom. Moja ruka vyletela ku krku. Masíroval som si sčervenaní odtlačok po jeho bratskej starostlivosti.
„Tak prečo si prišiel? Chceš ma len navštíviť, zabiť, alebo snáď potlačiť všetko, čo nás stále spája? To sa ti nepodarí, Dex. Vieme to obaja, že nemáme šancu,“ všetko, čo som povedal vychádzalo priamo zo mňa. Neboli to len reči na ukolísanie jeho hnevu.
Mlčal. To ma podráždilo ešte väčšmi, ako tvrdenie, že ma už možno naozaj nepotrebuje. Neodvážil sa mi ani pozrieť do očí.
„Som tu už pár dní. Sledujem ako porušuješ náš kódex,“ odvetil celkom pokojne, akoby sa ho to ani netýkalo. Napriek tomu som vedel, že tie ruky ma chceli zabiť a to, čo ich zadržalo bolo opäť nad moje chápanie.
„Áno, Dex. Nebudem popierať. Som netvor a nedokážem sa bez teba kontrolovať,“ chcel som sa k nemu obrátiť, ale on sa len zozadu oprel o mňa a bránil mi vtom.
„Som dokonca ešte horší, ako tí ostatní. Nedokážem ťa nechať na pokoji ,“ netušil som, kde sa tie šialené reči vzali. Brian niečo také môže vôbec vysloviť?
„Koľko ich bolo?“ opäť ma bral na pevnú pôdu, ktorej sme obaja celkom bezo zvyšku rozumeli.
„Neviem, nepočítal som ich...“ séria ma nezaujímala. Jediné, čo som chcel bolo utíšiť to, čo sa hromadilo v mojej duši. Ďalej som si masíroval krk. Zacítil som slabé pichnutie. Niečo sa zabodlo do môjho hrdla, bola to ihla, to som už vedel, ale ani som sa nepokúšal brániť. Môj Dexter tentoraz zvíťazil.
***
Prebral som na neznámom mieste. Oči som mal zakryté a na tvári som cítil vietor. Nočný chlad ma okamžite prebral. Chcel som oslobodiť svoje oči, ale niekto vedľa mňa sa pohol a nedovolil mi to.
Moje telo ležalo na nejakom zvláštnom povrchu, trochu sa pohojdával a mne zrazu napadlo, že to môže byť len jediné miesto, tá vôňa, ktorá mi prenikla do nosa ma vtom úplne utvrdila. Bol som zrejme na Dexterovej lodi. Nepokrájaný, oblečený a živý. Už to bol pre mňa dosť veľký úspech.
Vedľa mňa sa ozval už omnoho vyrovnanejší a nádhernejší Dexter: „Biney, toto je posledné varovanie. Ak sa ešte raz vzoprieš kódexu, budem musieť použiť svoj nôž. Ver mi, že len veľmi nerád by som videl ako tvoje ostatky unáša prúd...“ to neboli žiadne prázdne vyhrážky. Urobil by to. Možno sa na to chystal už aj dnes, ale niečo ho donútilo nechať ma nažive. Veľmi ma zaujímalo, čo dôkladného Dextera presvedčilo. Stiahol mi látku z očí a ja som ho opäť uvidel.
Obrátil som sa tvárou k nemu. Držal som ho, objímal. Nedokázal som prestať. To, čo mi chýbalo bolo blízko mňa. Na takej úrovni som to dokázal pochopiť. On. Môj brat pre mňa niečo znamenal. Opustil som ho, presne kvôli tomu. Naše puto v temnote ešte viac zosilnelo.
Pobozkal som ho, trýznivo som zatlačil na jeho pery. Neprestal som kým, mi neodpovedal rovnakým, možno ešte dravejším spôsobom. Naše zvítanie pripomínalo krutý zápas o bozky, pozornosť a akékoľvek iné dotyky. Niečo bolo na svojom mieste, tak to bolo v poriadku a bolesť pomaly odchádzala. Opäť som bol tým, čím som a túžil som dohnať stratený čas. Na chvíľu sa odo mňa odtrhol, ale stále sme boli ležali blízko seba.
„Ok, Dex,“ zúžil som komunikáciu na minimum. Odhalil som mu hruď, rozdráždil bradavky a pocítil som, ako mi rozopína zips. Svoju ruku však veľmi rýchlo stiahol. Sklamane som zastonal. Trápil ma, tým, že len zľahka prešiel po mojich nohaviciach a keď som chcel viac, ruku okamžite stiahol z môjho dosahu.
„Ok mi nestačí, braček. To je málo,“ nespokojne som sa zavrtel, ale on to ignoroval.
„Dobre, dobre, budem rešpektovať kódex,“ prisľúbil som nie príliš úprimne.
„Ani to mi nestačí, Biney,“ vyhlásil vážne.
Začal ma jemne láskať. Strácal som potrebu po ďalších slovách. Nechal som ho nech, sa s ním pohrá, koľko len bude chcieť. Môj tvrdý problém sa už začínal pokorne hlásiť.
Opäť som ho pobozkal, tentoraz nežne a rýchlo, aby si ma ani nestihol vychutnať. Podarilo sa mi ho podnietiť k ďalším príjemným činnostiam. Šepkal som mu klasicky overené ospravedlnenia a on ich
postupne prijímal. Jeho ruka ma opäť skúsene priviedla k príjemnému uvoľneniu.
Dlho sme mlčky sedeli vedľa seba. Dívali sme sa do noci. Temní spoločníci sa v nás nespokojne mrvili a zakrývali si oči pred naším vzťahom. Naše ruky boli takmer vedľa seba, ale nedotkli sa.
Objal som ho okolo pása, drmolil som niečo o tom, že sa polepším a chcel som sa vrátiť domov so svojím Dexterom. Pochopil som, že bez neho nenájdem pokoj a nič okrem smrti by nezastavilo môj neutíchajúci hlad. Tušil som, že Deb ma bude asi chvíľu vypočúvať, ale bola to len nepatrná cena za opätovné spojenie našich síl.
Koniec
poznámka: po dokončení tejto poviedky sa budem konečne venovať aj frozenbarbie dalšej poviedke s párom Dex/Brian.
