varovanie: posledná kapitola, 12+
*BINEY*
Domov sme sa dostali až na druhý deň. Dex ma dotiahol späť do nemocnice a musel som sa podrobiť vyšetreniam. Našťastie ďalšia hospitalizácia nebola nutná. Bolo mi čoraz lepšie a začínal som sa opäť cítiť ako životaschopný člen našej malej spoločnosti. Tešil som sa na prevzatie svojich povinností, ktoré sa týkali starostlivosti o môjho Dextera. Chcel som sa vrátiť k zveľaďovaniu nášho vzťahu, svojej práci a bežnému životu sériového vraha.
Najprv som však musel presvedčiť práve svojho, partnera, milenca... Nevedel som, ako presne ho mám nazývať, tak som sa uspokojil s niečím, čo mi bolo blízke.
Dúfam, že po ďalších dávkach sa už nadobro postavím na nohy. Rozhodol som sa aspoň prejaviť vďačnosť zato, že márni čas práve so mnou.
„Vôbec si sa kvôli mne nevyspal. Veľmi ma to mrzí,“ položil som mu ruky na plecia. Trochu som ho pomasíroval. A potom som ho zľahka pobozkal na krk. Vypýtal si bozk na pery. Okamžite som mu vyhovel.
„To nevadí. Hlavne, že si v poriadku...“ namiesto toho, aby sa ponáhľal, vstal a objal ma okolo pása. Chvíľu sme sa k sebe ešte pritískali.
Takto vyzerá vzťah. Je to ono. Ďalšia úroveň zbližovania monštier. Rozhodne to malo isté čaro. Nechcelo sa mi, prerušiť objatie. Držal by som sa ho aj dlhšie, keby mi hlavou nevŕtala stále tá istá otázka.
Potreboval som sa zbaviť neistoty. Opäť som ho pustil, nasadil som prísny výraz a posadil som ho na stoličku. Položil som ruky na operadlá.
„Zaujímalo by ma, čo si urobil z Batistom. Dúfam, že o nás neklebetí,“ pripadalo mi správne, aby ma o tom informoval. Hra na vyšetrovateľa mohla byť celkom príjemná.
„Angel nič nepovie. Tak som ho poplietol, že ani sám nevie, čo vlastne videl,“ spokojne poznamenal Dex.
Sadol som si k nemu na stoličku a vďačne som ho pobozkal. Ani jeden z nás nepotreboval, aby sme na seba pritiahli pozornosť. Moja ruka ostala na jeho kolene a jemne sa posunula trochu vyššie. Bol unavený, ale stále ma počúval. Nechal ma, aby som sa k nemu ešte chvíľu túlil.
„Si hladný. Mal by si do seba niečo hodiť...“
Po pár dňoch...
*UNÁŠAČ*
Rukami som sa opieral o zábradlie. Hľadel som na mesto, ktoré nám poskytlo mrazivú útechu. Nepriatelia boli ďaleko. Ich neprítomnosť mi dodávala silu.
Môj Spoločník sa ukryl hlboko do mojej duše. Nejaký čas nebudem musieť zabíjať. Stiahol sa, aby dal priestor Teddymu-priateľovi a nepochybne aj Teddymu-učiteľovi.
Tak by to malo byť. Neodhalili ma a chvíľu musím byť zato vďačný. Pomohol som starému priateľovi a odišiel čo najďalej od zdroja ďalších problémov. Spoločník vraví, že ma neprezradí. To ma upokojuje. Stále hľadím pred seba, atmosféra príjemného letného dňa ma núti len tak stáť a nič nerobiť. Nechať myseľ odpočívať a dotieravé logické úvahy si nechať až na iný termín. Mal som dosť práce s Emily, prebúdzajúcim sa Temným zlom a novými skúsenosťami so sexuálnej oblasti. Náš vzťah sa tým rozhodne posunul na vyššiu úroveň. Začínalo ma to baviť, chvíľu žiť ako obyčajní človek. Vychutnávať si všetky radosti svojej nečinnosti.
Temný spoločník mi dal dostatok priestoru. Zrejme sa trochu obával, že vďaka nej zabudnem zanevriem na svoju obľúbenú činnosť. Preto mi dal dostatok voľného času, netlačil na mňa až tak veľmi ako predtým. Nemyslite si, že som sa zmenil kvôli nej. Nerobil som to, preto aby ma mala radšej. Ani som sa nesnažil pripomenúť jej starého dobrého Teddyho, ktorý čelil útokom neznesiteľne agresívneho otca.
Ten Teddy už nebol na tomto svete, nedokázal som naňho dosiahnuť a dostať ho späť na tú istú úroveň. On videl ako otec trápi starého muža, mučí ho a pritom sa celý svet snaží len vymyslieť akúsi farbistú historku o zlom starom farmárovi...
On nemohol prežiť a zrodiť sa opäť ako nádherné ľudské dieťa. Bytosť zrodená z temnoty už nepoznala tú istú nevinnosť. Mojím cieľom bolo zapadnúť. Nebyť nápadný medzi ostatnými ľuďmi. Musel som sa viac učiť. Viac sa snažiť. To bol dôvod, kvôli ktorému som „odložil zbrane.“
Čakal ma život plný nových objavov. To som si chcel myslieť, presne tak, ako v ten deň, keď mi Emily po prvý raz priniesla jedlo. Vtedy som mal nádej, dnes mi ostala len mrazivá blízkosť mojej spoločníčky.
*BINEY*
„Idem spať. Pridáš sa ku mne?“
Nadšene som prikývol. Spoločne sme sa dostali do spálne a zahrabali do postele. Bol to len nás osobný svet a nikto ho nesmel ohrozovať. Dúfali sme, že to tak ostane, čo najdlhšie. Temnota prestávala byť taká neúprosná a chladná. Naše monštrá spali hlboko a nechávali nás odpočívať v objatí. Pozorovali, ako sa jeden druhé dotýkane, ako všetko postupne podrobujeme svojmu vzťahu. Viem, že väčšina ľudí by sa len s odporom odvrátila. Takisto si uvedomujem, žeby som nikdy nemal siahať na môjho temného bračeka. Nezaslúži si, aby som zničil jeho maskovanie. Musím si vždy dávať pozor, chrániť ho, tak ako on chráni mňa.
Prešlo pár ničivých dní, kým sme konečne pochopili, že jediné čo nám môžu vziať sú oni. Tie nočné prízraky a chuť slobody. Jeden pre druhého sme boli schopní urobiť čokoľvek. Naše puto silnelo a ja som už viac nepotreboval nič iné, len jeho, svoje monštrum a možnosť objímať ho. Náš vzájomný vzťah bol čoraz pevnejší.
Unášačov prípad sa nikdy nevyriešil. Obaja nám zmizli z očí, on aj jeho tajomná priateľka. Nikto sa presne nedozvedel, čo sa s nimi stalo. Život plynul ďalej svojou zvyčajnou rýchlosťou... Deb utŕžila pracovný úraz a vyhodila svojho priateľa na ulicu.
Nastal čas veľkých zmien. Nanešťastie sa týkali aj mňa. Ja Brian Morgan, som rozhodol opustiť Miami. Netušil som, či sa ešte niekedy vrátim.
Počas balenia kufrov som jedol mentolový cukrík. Môj brat sedel pri mne. Pozoroval ma, ale neodvážil sa mi protirečiť. Už sme si to vysvetlili. Ja musím odísť. Moja žiarlivosť už prekročila všetky možné hranice. Ľudia sú podozrievaní a citliví na každú zmienku o nenormálnosti. Ľahko nájdu osoby, ktoré vybočujú z radu. Ja som mu nechcel zničiť starostlivo vybudovaný život. Nebolo by správne ohrozovať môjho malého bračeka. Bolo oveľa lepšie zmiznúť. Nechať veci vychladnúť, kým sa všetko nezvrtne do extrému.
Napriek toľkým vysvetľovaniam som nemohol odísť len tak bez rozlúčky.
„Dex, musí to tak byť. Nemôžem tu s tebou ostať... Oslabuje nás to. Budeš mi veľmi chýbať, braček“ bolo to pre mňa stále veľmi ťažké. Musel som ho pobozkať a objať. Niečo vo mne sa tomu vzpieralo, ale zároveň som chcel odísť.
„Aj ty mne. Dávaj na seba pozor,“ obozretne poznamenal Dexter. „Zavolaj mi, aby som si o teba nemusel robiť starosti,“ dodal opatrne.
„Budeme v kontakte...“ prisľúbil som mu, že sa ozvem častejšie ako to bude potrebné.
Keď sme sa od seba konečne oddelili, vzal som kufor a zamierili sme k môjmu autu.
Uložil som kufor na svoje miesto. Potom som ešte prehodil pár slov s Dexterom a sadol som si za volant.
Zo žartu som bratovi zakýval. Urobil to isté a pobavene si ma premeral. Naštartoval som.
Chlácholivý zvuk motora ma sprevádzal po ceste za novým životom. Temný spoločník podozrievavo pokašliaval. Hľadel som na fotku položenú na prednom sedadle.
Ešte sa uvidíme, braček. Tak ľahko sa ma nezbavíš.
Koniec
