Viem, že v poslednom čase zanedbávam FFHP, ale asi to bude tým, že mám viacero originálnych poviedok, tak veľmi nestíham. A stále mám nové nápady... A napriek tomu, že slash HP mám fakt rada, nápady mi už prichádzajú len k originálnym veciam. Prípadne k poviedkam s iného fandomu.
To však neznamená, že HPFF nemienim dokončiť, ale asi nebudú pribúdať tak často, ako predtým. Aj, keď sama netuším ako to pôjde...
Túto časť kapitoly som mala už dlhšie napísanú a niečo som aj pridala. Vlastne som si dnes spomenula na túto poviedku, lebo som mala taký HP sen.
Snívalo sa mi, že žijem v období, keď smrťožrúti a Voldemort šírili hrôzu ehXD a každý sa bál, že sa mu v dome skrátka objavia, eh. A keď sa niekto zjavil pri dverách tak dostávali ľudia strach, hlavne keď sa niekto zjavil v tom smrťožrútskom odeve. A v tom sne sa zistilo, že Voldemort má dvoch synov, teda aj sa k tomu priznal.XD (I ked so ženou teda...ehm)
Prípadne si pamätám, ešte že som mala rozhovor o tom, že ma niekam predvolali na ministerstvo tuším a nechcem ísť, lebo sa bojím, že Voldemort nás zato prizabijeXD. (Ale nuž vtom sne som bola čarodejnica, čiže ehm....) A z jednou čarodejnicou som mala rozhovor, že : Myslíš si, že by nosil na rukách deti a staral sa o nich (teda Voldy) a odpoveď, že asi nie.XD
Ale vtom sne sme ho normálne volali tuším menomXD Práve sen ma inšpiroval k tomu, aby som konečne niečo pridala aj k HP.
Varovanie: 15+, nič podstatné čo sa týka deja, krátke
pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: 11. kapitola opravená
Hodnotenie
„Nie, dosť!“ zreval Harry. Bolesť sa neustále
stupňovala.
Cítil chladnú ruku, ktorá sa ho snažila utíšiť,
ale nepomáhalo to. Niečo v ňom bolo hlboko zranené a pošliapané.
Nevedel ako sa zbaviť tej hroznej ťarchy. Najprv
si myslel, že sa do jeho hlavy dostal niekto cudzí, ale túto možnosť hneď
zamietol. Hlas, ktorý ho mučil, bol jeho vlastný.
On zato môže.
Zradil si všetkých kvôli jeho objatiu. Nezaslúži si ťa. Zabil tvoju matku
a otca a ty s ním spávaš. Hanbím sa za nás, Harry...
Niečo konečne uvoľnilo jeho hlas. Prejavy divokého
zvieraťa boli potlačené a on sa neúprosne vracal späť.
„Nie, nespávam...“ bránil sa Harry. Zábrana
v jeho mysli padla. Duša sa vzbúrila proti toľkej podriadenosti. Silná
vlna odporu prešla mladým telom. Spomienky na zážitky s osobou, ktorú mal
nenávidieť, sa mu prehrávali v mysli a zraňovali ho. Nemohol sa
k nim dostať, ale aj napriek tomu ho trápili.
Temný pán mu odtiahol ruky od zakrvavenej tváre.
Chlapec stále nariekal a stonal. Nevedel, čo s ním má urobiť.
Utišovanie bolesti nepatrilo práve k činnostiam, ktoré ovládal.
„Nebráň sa tomu, Harry,“ Voldemort ho pevne držal. Čakal kým pominú nepríjemné
kŕče. Vedel, že používanie takéhoto ovplyvňovania sa bude dosť často
prejavovať.
Varovali ho pred nepriaznivými účinkami elixíru. Boli
to sprievodné javy potláčania dôležitých spomienok.
Jedným z možných nežiaducich prejavov bola aj
strata orientácie (pozn. autora nie sexuálnej) a možné unikanie
súvislostí, nerozoznávanie osôb a poruchy reči.
Podľa niektorých liečiteľov mohlo dlhodobé
používanie spôsobiť aj úplnú stratu vlastnej identity, prehnanú podriadenosť,
prípadne aj šialenstvo ako záverečný príznak neznášanlivosti tohto prostriedku
na ovládanie mysle.
Temný pánovi na tom nezáležalo. Prial si len to,
aby ho milenec rešpektoval a bol ochotný urobiť čokoľvek, aby sa vyhol
zbytočnému boju na domácej pôde.
Chlapcove bolestné stony v ňom vyvolali
mučivú potrebu po ďalších dotykoch. Bolo príjemné vidieť takúto ľudskú reakciu.
Vždy sa rád díval na trápenie iných. Istým spôsobom to v ňom vyvolávalo
túžbu.
Odniesol chlapca na posteľ, zbavil sa habitu
a chcel pomôcť aj svojmu milencovi.
„Počkaj! Ja...“ protestoval Harry.
Zhypnotizovane hľadel na telo svojho pána. Pochyboval
o tom, že sa niekedy dokáže od neho odpútať.
„Vieš, o tom, že si úžasný. Taký
výnimočný...“ drmolil rozrušene. Rukou prešiel po bledej pokožke. Jeho pohľad
sa zastavil na úlomku skla, ktorý vytŕčal z poraneného pleca.
„Niečo tam
máš,“ Harry natiahol ruku a dotkol sa zakrvaveného úlomku.
Bol zabodnutý príliš hlboko. Keď po ňom prešiel
rukou, Voldemort pocítil bolestivé pichnutie. Ľudskosť ho opäť začínala
otravovať. Bola nepohodlná a zbytočná, ale chlapcov dotyk nebol
nepríjemný.
„Nechaj si to ošetriť,“ požiadal ho Harry.
„To nie je nič vážne,“ márne protestoval
Voldemort.
„Prosím, urob to. Bojím sa o teba,“ nervózne
hlesol Harry.
„Dobre, požiadam Severusa, aby sa na to pozrel,“
súhlasil napokon.
Harry okolo neho celý čas nervózne pobehoval.
Zabudol aj na vlastnú bolesť. Upokojil sa, až keď do spálne vošiel Snape.
Harry sa okamžite zahalil do prikrývky
a napäto sledoval profesorove ruky. Snape opatrne vybral úlomok a keď
sa ubezpečil, vyčistil ranu, ale nepoužil mágiu na zacelenie rany. Použil len
bežné prostriedky, ktoré by sa dali nazvať muklovským spôsobom liečenia. Temný pán podozrievavo hľadel na obväz.
„Prečo si nepoužil mágiu?“ opýtal sa ostro.
„Nemôžem, môj pane. Musím urobiť pár testov. Tá
rana sa mi vôbec nepáči. Vyzerá to, akoby sa na tom skle nachádzala nejaká
kliatba. Ten úlomok musím otestovať. Zatiaľ si ľahnite a odpočívajte.
Porovnám to s tým, čo zasiahlo Luciusa...“ pomohol svojmu pánovi pohodlne
sa oprieť.
***
O pár
hodín...
Svetlovlasý aristokrat tlmene zastonal. Každý
nádych bol preňho mimoriadne bolestivý, ledva dovidel na postavu, ktorá stála
pri posteli.
Už dávno nebol chorý. Vôbec si nespomínal, žeby
niekedy utrpel až také vážne zranenia. Vždy, keď sa mu niečo stalo postarali sa
oňho, ale tentoraz mu pri posteli niekto chýbal. Nevedel prečo práve teraz
pociťuje niečo také, no nedokázal to v sebe len tak potlačiť.
„Nehýb sa, Lucius. Bude lepšie, keď si ešte
pospíš,“ Snape mu vlial do krku nejakú horkú hmotu a chvíľu čakal, kým
liečivý odvar zaberie. Snažil sa minimalizovať množstvo jaziev, bolo však
jasné, že niektoré z nich zrejme nedokáže odstrániť. Ledva sa mu podarilo
ho udržať pri živote. A čo bolo najhoršie, jeho priateľ k nemu stále
naťahoval ruku.
Úlomky, ktoré zasiahli Temného pána
a následne aj Luciusa, boli predtým súčasťou jedovatého náhrdelníka. Voldemortovi
stačilo len pár kvapiek elixíru. Lucius potreboval neustálu opateru.
„Kde je?“ po perách mu stieklo pár kvapiek horkej
tekutiny. Bol ním úplne posadnutý, nedokázal myslieť na nič iné.
Lucius sa sťažka nadýchol a pevne uchopil
Snapa za habit. Chvíľu ním poriadne triasol.
„Nezačínaj s tým. Nemôžem to viac počúvať. Počas boja s aurormi si vôbec nedával pozor. Máš
šťastie, že ťa nezabili...“ zahundral Snape. Podarilo sa mu zo seba striasť tú
neodbytnú ruku.
„Kde je?“
zopakoval rozrušene.
„Neviem. Nezaujíma ma to. Zabudni na Bla...“
siahol na priateľove čelo. Bolo opäť horúce.
„Sľúb mi, že ma ochrániš. Aspoň raz...“ Luciusova
ruka sa k nemu opäť natiahla. Chvíľu ho tlačil k sebe.
Snape pochopil, že vôbec nehovorí o svojom
manželovi. Jeho myseľ blúdila v spomienkach. Videl ako sa viečka zúfalo
prevracajú. Dokonca sa nedíval ani priamo na neho.
„Nedovoľ mu pokračovať, prosím zastav ho...“
naliehavo šepkal Lucius.
„Máš horúčku. Už radšej nič nehovor,“ nemal
v úmysle pliesť sa do jeho života.
Nechcel poznať tajomstvá ukrývajúce sa hlboko pod povrchom.
***
Teraz sa
nemôžeš rozčuľovať. V tvojej rane som našiel malé množstvo pomaly
pôsobiaceho jedu. Dumbledore sa tentoraz na nás pripravil...“ ešte raz ho
skontroloval a odložil všetky svoje pomôcky, na stolíku nechal rozvoniavať
len elixír určený na zlepšenie dýchania. Začínal uvažovať o tom, či si
Lucius nejakým spôsobom nepoškodil aj myseľ. Pre istotu do nej zľahka vkĺzol,
aby sa ubezpečil, že neutŕžil aj oveľa vážnejšie zranenia.
„Jed? Aký jed?“ znepokojene zopakoval Lucius.
„Práve sa ti to snažím vysvetliť. Temný pán to mal
v sebe tiež.
Dumbledore vás zasiahol takým špeciálnym sklom.
Bolo celé vytvorené z pomerne agresívnej mágie. Náš pán nanešťastie mal
v sebe len kúsok, ale ty si dostal poriadnu dávku. Je to zázrak, že ešte
vôbec dokážeš rozprávať...“ natlačil doňho ďalšiu dávku elixíru.
***
