voľné pokračovanie anjela s čiernymi krídlami...
pár: Castiel/Lucifer
Stál som sám v uzavretej miestnosti.
Moje oči pokojne prechádzali po stenách, spájajúcich sa do nekonečného celku. Nemohol som nájsť cestu von.
Moja ruka sa len zľahka dotýkala jednej z vlhkých stien.
Po pár mesiacoch som sa na toľko zotavil, až sa moja schránka rozhodla, že opäť mi poskytnúť kľúč k mojej identite.
Už som opäť vedel, že som Castiel.
Osoba menom Jimmy kedysi plne kontrolovala toto telo. Taká bola pravda. Nemal som právo používať jeho meno. Nezaslúžil si to potom, ako som ho donútil k slúžiť mi navždy.
To meno som mu závidel. Ľutoval som, že nemôžem byť len človekom.
Je nádherné byť anjelom, ale sú veci, ktorých by sa anjel dopustiť nemal. Ja som zlyhal.
Postupne mi otvorilo aj cestu k príjemnejším spomienkam.
Napriek tomu som na perách cítil sladkú chuť zrady. Spojil som sa s nepriateľom.
S bytosťou, ktorú sme mali raz a navždy zničiť. Naivne sme sa domnievali, že to bude stačiť.
Odo mňa sa očakávalo, že sa vrátim k Deanovi. Kvôli nemu som predsa opustil našich. Vrhol som sa do boja na vlastnú päsť.
Preto som tvrdohlavo ohmatával stenu. Musel tu byť nejaký slabý článok.
Miesto, ktoré nebolo natoľko chránené. Nemohol predsa obklopiť svojou mocou úplne každú škáru. Takto som sa utešoval a rukou šmátral po stenách. Dokonca som si kľakol na kolená.
Dlážka bola nepriechodne zabezpečená. Nemohol som vyjsť ako anjel ani ako človek.
Potom sa objavil on. Zľahka a celkom nebadane ma oslovil.
„Jimmy.“
Nezdvihol som hlavu. Posúval som sa ďalej od neho.
Bol príliš blízko. A spomienky naňho boli ešte stále dosť čerstvé. Na všetko, čo pre mňa urobil. Na náš vzťah...
Neprekážalo mu to. Trpezlivo sa sklonil ku mne. Položil mi ruku na plece.
„No tak, Jimmy...“ láskavo sa mi prihováral, ale už na mňa nemohol zapôsobiť. Aspoň som si to nahováral.
Pravdou bolo, že stačilo len, aby sa na mňa pozrel a hneď som po ňom zatúžil.
„Nechaj ma!“ napriek tomu v mojom hlase zaznelo jasné varovanie.
Nick sa ma nesmel viac dotýkať. Nie ako milenec ani ako priateľ.
Odmietol som ruku, ktorá ma chcela pohladiť. Pretekala ňou priam desivá sila. Bolo jasné, že to už dlho nevydrží. Čoskoro bude Nick len minulosťou... Nájde si iné telo. Možno Sama. To by som nezniesol.
Odísť. To som potreboval. Oslobodiť sa od tej predstavy.
On nenaliehal.
„Mrzí ma to. Pochop, že nechcem, aby si zbytočne riskoval,“ opatrne si ku mne kľakol. Úplne ma to zmiatlo. Anjel, ktorý pre svoju hrdosť stratil krídla sa znížil na moju úroveň. Zapôsobilo to na mňa. Premáhal som túžbu ochutnať Nickovu blízkosť. On si môj boj značne vychutnával. Cítil som, že mu robí radosť, vidieť moje zúfalstvo.
„Nechcem tvoju takzvanú ochranu. Nie som jedným z verných...“ z môjho hlasu bolo stále cítiť odmeranosť.
„Nemôžeš ma tu držať ako nejakú hračku...“ dúfal som, že ma pochopí. Práve on by mal vedieť aké to je. Byť rozpoltení medzi dvoma svetmi.
„To od teba nežiadam. Si pre mňa dôležitejší ako oni. Nie si tu zavretý bezdôvodne. Môžeme ísť kamkoľvek, ale nie za Deanom,“ zľahka mi prešiel rukou po nepoznačenej tvári.
Zmeravel som. Ten dotyk bol ako desivý impulz. Prešiel mi telom bez akéhokoľvek varovania.
„Musím sa odtiaľto dostať,“ rukami som mu prešiel po pleciach
Koža na nich už bola úplne zodratá. Cítil som to aj cez oblečenie.
Prisunul sa ku mne. Opatrne zložil moje ruky zo svojich pliec. Chvíľu sme vedľa seba pokojne sedeli. Potom
„Tak dobre, ako myslíš... Vezmem ťa na miesto, ktoré sa ti bude určite páčiť. Najprv niečo skúsime a potom mi pravdivo odpovieš,“ spokojne ma pobozkal na pery. Najprv váhavo, akoby sa bál, že mi tým dotykom ublíži. Uvoľnil sa až, keď som mu bozk neochotne opätoval. Potom sme sa na chvíľu stratili v našom svete.
Prestali sme, až keď ho to začalo bolieť. Pery mal citlivé a hrozilo, že sa tiež poškodia.
Ošetril som mu to. Veľmi starostlivo a opatrne.
Nick si ma opatrne pritiahol k sebe. Položil mi svoju ruku na koleno a spokojne sa usmieval.
„Jimmy, povedz mi, kto ťa teraz bozkával? Bol som to ja alebo Nick?“ tá otázka ma nezaskočila.
Čakal som, že vyrukuje s niečím takým. Neprekvapovalo ma, že ho zaujíma práve táto stránka veci.
„Obaja,“ dostal som zo seba po pár sekundách. Moje telo sa akosi inštinktívne schúlilo k nemu.
Necítil som tvrdosť už ani tvrdosť studenej zeme.
„Tak vidíš. Momentálne nás od seba asi neoddelíš. Ja by som ťa chcel len pre seba. Vieš, že niekedy neviem, či naozaj chceš mňa, alebo sa ti tak páči moja schránka? Priznám sa, že žiarlim...“ zľahka ma o seba oprel.
„Ja by som mohol povedať to isté. Je to také nezvyčajné...“ začínal som sa zamotávať do svojich úvah. Zrazu mi nebolo celkom jasné, kde vplyv schránky končí. Bol to môj Nick, či už bez tela alebo s ním. To mi začínalo byť jasné. Stačilo len slovo a opäť som mu patril.
Opäť mi s ním bolo tak prekliato dobre.
„Nezvyčajné, áno. S tým úplne súhlasím,“ prikývol spokojne. Potom sa rozhodol mi povedať ešte niečo oveľa dôležitejšie.
„Vieš, Jimmy, rozhodol som sa, že sa budem venovať hlavne tebe. To, čo odo mňa očakávajú, môže ešte pár rokov počkať. Naši drahí bratia si mysleli, že všetko bude v poriadku. Náhle sa všetka špina so sveta zmaže, a zavládne pravý raj na zemi. To je omyl. Čo myslíš, ako dlho im to vydrží?“
Neodpovedal som. Mysľou mi prúdili čoraz väčšie pochybnosti. Niekedy som túžil uveriť tomu, že má pravdu, ale tá predstava ma oberala o všetku nádej.
Mne táto ilúzia tiež začínala pripadať smiešna. Problém bol zrejme v tom, že sme od seba očakávali príliš veľa.
Začali sme si myslieť, že bude lepšie, keď ľudí usmerníme. Plánovane pomôžeme osudu a získame tým pokoj. Budeme sedieť na zadku a necháme všetko vyriešiť Michaela.
To si vždy mysleli, tí ktorých som poslúchal. Počas pobytu medzi ľuďmi som sa však pochopil, že ich svet využívame len na vybitie si nášho hnevu.
Opustení sa utiekame do vojen a násilia a to všetko kvôli nastoleniu rovnováhy, ktorá sa môže veľmi ľahko zrútiť. Taká je možno jedna časť pravdy, tá druhá ešte krutejšia sa skrýva hlbokou pod povrchom tej prvej.
Moje oči sa začali opäť zatvárať. Tri dni som len prezeral steny.
Moje telo si teraz už občas vyžadovalo aj spánok. Jimmy trval na tom, že chce odísť do krajiny snov.
Niečo som nezrozumiteľne zamrmlal, oči sa mi zavreli. Ledva som si stihol položiť hlavu na Nickove kolená.
Nick ma len spokojne držal. Opieral sa o stenu a občas ma pohladil.
Počul som, ako mi niečo pošepkal. Chcel som sa opäť prebudiť, ale nešlo to. Musel som sa podriadiť svojej túžbe po spánku.
