Varovanie: jednorázovka, skôr milé, jednoduchý dej, romantika, krátke...
Pár: Artuš/Merlin
rozprávač Artuš
Spíš. Cítim tvoju blízkosť.
Spokojne odpočívaš na vedľajšej posteli. Obraciam sa k tebe, opieram sa a hľadím na tú tvoju nevinnú tvár.
Možno som ťa vôbec nemal spoznať. Možno by bolo lepšie, keby som sa ťa nikdy nedotkol. Teraz je už neskoro. Nemôžem sa tváriť, že sa vôbec nič nestalo.
Sadám si k tebe a opatrne ťa prikrývam. Nenápadne ťa pritom pohladím. V spánku sa usmeješ a dotkneš sa mojej ruky.
Prišiel si do Kamelotu, ako obyčajný chlapec. Bez strachu si ma provokoval, dostal si sa mi až pod kožu.
Tie tvoje oči ma takmer prinútili, ublížiť ti. Zasiahli ma, akoby nič krajšie na tomto svete neexistovalo.
Upútal si moju pozornosť a stal si sa súčasťou môjho života. Si môj sluha, môj priateľ.
Toľkokrát som už žiarlil a ty si to vôbec nezaregistroval. Aká škoda, musím sa viac snažiť, aby si pochopil, že nedovolím, aby sa niekto k tebe príliš priblížil.
Dnes sme spolu úplne sami. Nikto nás nemôže vyrušiť. To pokušenie ma takmer pohlcuje. Nedokážem odolať.
Ako zhypnotizovaný si robím miesto na tvojej posteli.
Moje telo sa k tebe pritisne, objímem ťa. Inštinktívne sa prispôsobíš môjmu objatiu.
Trochu viac ťa zatlačím k stene, udrieš si pritom hlavu, tlmene zastonáš.
Tvoje oči sa znepokojene otvárajú. Potom sa na mňa chvíľu dívaš a pretieraš si ich.
„Artuš, potrebuješ niečo?“ opýtaš sa rozospatým hlasom.
„Áno,“ dychtivo prikyvujem. Spokojne si ťa obzerám a v žiadnom prípade ťa nepúšťam.
„Čo to robíš?“ zahanbene sa pokúšaš vymotať z môjho objatia, ale posteľ je príliš úzka. Nemáš kam ujsť.
„Pokojne, Merlin. Neboj sa, nič ti neurobím,“ upokojujem ťa.
Zhlboka zalapáš po dychu, keď ťa pobozkám. Nemôžem odolať tomu tvojmu pohľadu. Zbožňujem spôsob, akým sa na mňa dívaš.
Prekvapene ma necháš ochutnávať svoje pery.
Nepopieram, že chcem viac, všetko, čo mi môžeš dať. Zdá sa, že nie si pripravený.
Položíš ruky na moju hruď. Poplašene sa ma pokúšaš zastaviť. Rešpektujem to a prestávam ťa bozkávať, ale moje pery opatrne dopadajú na tvoj odhalený krk.
Pokúšaš sa udržať si chladnú hlavu. Závidím ti tvoju vyrovnanosť.
„Nepáči sa ti to?“ snažím sa, aby v mojom hlase až natoľko nezaznievalo sklamanie. Chcem ťa, ale nebudem ťa k ničomu nútiť.
„Áno, ale to predsa...“ prechádzaš mi rukou po čele, akoby si sa bál, že ma opäť niekto zaklial. Nie. Tentoraz je to horšie, ako obyčajná kliatba. Chvíľu sa na mňa dívaš, zvažuješ čo by si mal urobiť.
„Už sa nebojíš, že ťa uvidím nahého?“ opýtaš sa a celkom vážne sa dotkneš môjho oblečenia. Rukou opäť zľahka prejdeš po mojom tele.
„Nie, Merlin. Ty sa vyzlečieš ako prvý a potom uvidíme,“ prikážem ti pobavene.
„To nie je fér,“ zastonáš, keď sa o teba nechtiac obtriem.
Máš ma rád. Páčim sa ti. Som taký šťastný, že nemôžem vymazať z tváre spokojný úsmev.
„Celý čas ťa obliekam a vyzliekam, myslíš, že som si vôbec nič nevšimol? Minule, keď som ti pripravil kúpeľ a ty si liezol dovnútra, videl som...“ šepkáš mi do ucha slová, ktoré ma príjemne hladia. Potom ťa opäť spokojne bozkávam. Za niečo také si predsa zaslúžim odmenu.
„Si na rade,“ nekompromisne ťa vytiahnem z postele.
Chcem ťa pekne vidieť celého, aby si sa mi neschoval pod prikrývku.
Posadím sa na posteľ a dívam sa na teba, ako na nejakého dôležitého vyslanca, ktorý práve prišiel do Kamelotu.
Chvíľu zmätene prešľapuješ po dlážke, izba v hostinci sa ti zdá zrazu až príliš verejná. Napokon už len nerozhodne rozhadzuješ rukami.
„Artuš, to by sme naozaj nemali. Niekto sem môže prísť...“
Chvíľu ťa ešte trápim, ale napokon to nevydržím a začnem ti pomáhať.
Celkom pomaly a nenápadne, aby som ťa nevyplašil.
Napokon sme obaja zbavení nepotrebného oblečenia a opäť sa k sebe túlime. Dokázal by som si zvyknúť na tvoju blízkosť, tvoj úsmev a neisté dotyky.
Neviem si predstaviť, ako vydržím ďalšie osamelé noci. Doma by som sa neodvážil takto s tebou spať. Mohol by nás niekto vyrušiť. Začínam tušiť, že takéto výlety si urobíme častejšie.
Potom zavriem oči a ponáram sa do sna. Vidím v ňom horiacu hranicu. Priväzujú ťa ku kolu a ja neskutočne trpím.
Moje telo sa priam napína v bolestiach. Chcem, ich zastaviť, ale nedarí sa mi. Nepustia ma k tebe.
Vidím, ako sa strácaš v ohni. Keď sa celý spotený prebúdzam, ešte pevnejšie si ťa tisnem k sebe.
Potom pochopím, čo znamená ten zvuk, ktorý ma prebudil zo spánku. Tvoje oči sa počas spánku na chvíľu otvoria, neprebudíš sa, len sa pomrvíš a spíš ďalej. Po miestnosti pritom začnú lietať rôzne predmety, dokonca aj naše oblečenie sa začína podozrivo vznášať.
„Merlin, nerob to,“ pošepkám ti do ucha.
Vôbec ma nevnímaš. Ďalej tvrdo spíš a ja začínam chápať, čím vlastne si.
Nehnevám sa. Viem, že nie si zlý a je mi jasné, prečo to tajíš. Nič iné ti ani neostáva. Počujem ťa šepkať nejaké slová...
Potom opäť pokojne zaspím.
Ráno tvoja noha skončí vo vedre. Pošmykneš sa a ostávaš ležať na podlahe.
