Varovanie: viem, že opäť po nesmierne dlhom čase pridávam kapitolu, ale momentálne sa mi veľmi nedarí vrátiť sa k tomuto fandomu...
Zamestnáva ma taký supernatural, merlin + originálne veci a to som ani nestihla ešte uviesť poviedku Dúhový chlapec, samozrejme to neznamená, že už nemám rada HP, len sa mi to trochu vzdialilo...
Mimochodom tentoraz ma k tejto poviedke opäť priviedla taká super knižka Noční bežci, (mimochodom je veľmi vhodná pre ľudí, ktorí majú radi slash, lebo tam nájdete párik muž/muž v hl. dejovej línií) akurát sú tam aj čarodejníci tak som si zas nejako spomenula, že zanedbávam HPFF
Ospravedlňujem sa čitateľom za dlhú pauzu, ale naozaj nebola inšpirácia a keď nie je tak sa píše fakt veľmi ťažko....
Pár pre túto kapitolu: HP/LV,
pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: 12. kapitola opravená
Hodnotenie
Temný
pán spokojne prechádzal po milencovom tele.
Prstami mapoval červené škvrny, ktoré sa počas spánku rozšírili po
jemnej pokožke. Spájali sa do dlhých vlákien, ktoré sa križovali
a vytvárali na jeho tele záhadné obrazce.
Boli
to fragmenty čiernej mágie, stopy po jej dotyku. Temný pán sa rozhodol
experimentovať s ich spojením. Zaujímalo ho, ako ďaleko môže zájsť. Do
akej miery dokáže jeho myseľ ovládať bez toho, aby cítil bolesť. Predtým sa ho
nemohol ani poriadne dotknúť. Myslel si, že tá časť jeho ochrany už úplne
vymizla.
V chlapcovi
však stále bolo niečo, čomu vôbec nerozumel. Malé náznaky odporu, akoby
mimovoľne sa mu v snoch vynárali skryté varovania.
Každopádne
urobil veľkú chybu, keď sa o toho chlapca zaujímal len ako o osobu,
ktorú musí zabiť, po celý čas kvôli tomu bojoval sám so sebou, a svoje
najväčšie prednosti vložil do tohto chlapca, čím sám sebe stvoril toho
najhoršieho nepriateľa. Teraz už tomu veľmi dobre rozumel a vedel, čo by
nasledovalo, ak by to nechal zájsť príliš ďaleko. Ten chlapec by ho dokázal
poraziť.
Práve
teraz však o ňom rozmýšľal ako o svojom vlastníctve, ako
o niekoho na koho bol vždy zvedavý a prial si, aby mohol stráviť viac
času v jeho blízkosti.
Bol
jeho, patril mu tak ako nikto iný predtým. Napriek tomu mal stále pochybnosti.
Presne tak, ako kedysi jeho matka.
To,
čo v súvislosti s ním vnímal, predsa nebolo skutočné? Bol to len
dôsledok kliatby, ktorú nedopatrením
uvalil sám na seba aj na toho chlapca.
Mal
by nájsť spôsob ako z neho vybrať horcrux a premiestniť ho do niečoho
iného, aby ho už ten chlapec neohrozoval? Mal by ho vrátiť k ostatným ako
bezcennú relikviu, ktorá síce má odvahu a cieľavedomosť, ale už nie je
súčasťou jeho samého?
Také
otázky si kládol dokonca aj jeden z najmocnejších čarodejníkov uväznení
v žiadostivom tele mladého muža.
Temný pán zľahka uchopil chlapcov penis, prešiel po
celej jeho dĺžke a láskal ho svojimi prstami.
„Nevzdám sa toho, Harry...“ povedal napokon, aj
keď vedel, že chlapec nemá ani poňatia o tom, čo mu to hovorí.
No tá spriaznenosť medzi nimi, bolo to niečo, čo
nikdy nepoznal. Ľudia s ním boli zo strachu, ale nepochyboval o tom,
že žiadny z jeho smrťožrútov by ho nenasledoval až do úplného konca.
Stačil by len náznak toho, že by ich strana mohla začať prehrávať
a rozpŕchli by sa hnaní vlastnými záujmami.
Nemal nikoho blízkeho a myslel si, že to ani
len nepotrebuje, okrem Nagini, ale aj tá bola súčasťou neho.
A teraz tu bol aj ten chlapec, ktorého si mal
získať už od začiatku a nič by viac nenarušilo jeho neobmedzenú vládu.
Prešiel do jeho myšlienok a nechal sa nimi
pohltiť jednoduchosťou jeho mysle, ktorá práve teraz nepotrebovala nič viac,
než jeho prítomnosť.
Harry
bol úplne uvoľnený, hlavu mal zaborenú vo vankúšoch a pokojne oddychoval.
So spánku pokojne zastonal a podvedome sa pritískal bližšie k nemu.
Bolo to krásne prebúdzať sa s pocitom, že niekto ho chce láskať. Cez jeho
myseľ a celistvú osobnosť pán vnímal všetko, čo si on sám odoprel.
Ich
spojenie, istým spôsobom nepochybne zvrátené ho príliš zaujímalo na to, aby bol
ochotný ho len tak ľahko prerušiť.
Harry
otvoril oči a s úsmevom sa ovinul okolo svojho pána ako také malé
háďa.
Voldemort
sa opäť chystal mu niečo rozprávať. To sa mu veľmi páčilo. Chcel ho počúvať,
vnímať zvuk tých slov. Pritom bolo príjemné nechať sa pomaly viesť do hlbín
rozkoše. A Temný pán poznal všetky jeho priania, lebo ich spojenie mu
umožňovalo ho poznať lepšie, než by ho poznal ktokoľvek iný, ale doteraz sa
o to nepokúšal, nikdy neprekročil hranicu, až doteraz.
„Mágia
je nádherná, Harry. Nemá v sebe zlo
ani dobro ani žiadne nepotrebné obmedzenia. Všetko je tak, ako má byť. Zabiješ,
lebo môžeš zabiť. Mučíš niekoho, lebo ti to mágia dovoľuje. Nevieš si predstaviť, čo všetko môžeš dokázať
len pomocou svojej mysle. Tak veľa vecí sa ti ponúka, ale ty sa ich bojíš
využiť. Nevieš nič o skutočnej mágii, to čo vás naučili sú len zlomky,
toho čo znamená ovládanie pravého umenia,“ rozprával inak ako všetci učitelia
z Rokfortu.
Harry
ho očarene počúval. Na hodinách málokedy dával pozor, pod vplyvom elixíru, však
hltal každé pánovo slovo. Páčilo sa mu
aj to, že nikam nemusel ponáhľať. Nikto ho nenútil nič robiť, ale aj tak mu
isté veci chýbali, ale nemohol sa k nim dostať. Prítomnosť cudzej osoby
v jeho mysli nebola rušivá, vedel, že tam bol vždy, aj keď vtedy ešte
netušil, čo to všetko znamená.
Tmavovlasý
chlapec s jazvou v tvare blesku ležal na svojej posteli v komore
pod schodmi. Opäť ho potrestali kvôli niečomu, čo urobil jeho bratranec
a zatvorili ho tam, nepočúvali jeho vysvetlenia, nechceli vedieť nič,
a on bol taký nahnevaný, tak veľmi ich vtedy nenávidel a želal si,
aby sa mohli vrátiť jeho rodičia a vziať ho späť domov. Teta a strýko
ich vždy urážali, hovorili o nich zlé veci, preto si občas predstavoval,
že vo svojej skrýši nie je sám, že má imaginárneho priateľa, ktorý je vždy
s ním. No nie je taký milý a nevinný ako on, je iný a omnoho
nebezpečnejší.
A vždy,
keď naňho myslel ako na skutočnú osobu, podarilo sa mu niečo vyviesť, niečo čo
sa strýkovi ani tete nepáčilo.
A teraz
ho mal pri sebe. Bol to on. Jeho prítomnosť vtedy vnímal tak intenzívne, aj keď
neskôr na to zabudol.
sa
k milencovi a cítil ako sa mu telom šíri rozkoš.
„Áno,
mágia je skvelá, ale nevráti ti ľudí, tých na ktorých ti záležalo...“ odvetil
pokojne. Podarilo sa mu prehovoriť až po dlhej dobe a po niekoľkých
spomienkach, ktoré s ním Temný pán zdieľal. A po ďalších dotykoch,
ktoré jeho telo prinútili k reakcii.
Zľahka
vyvrcholil do jeho dlane.
Keď
sa pozrel na svojho pána, zdalo sa mu, že niečo nie je v poriadku.
Voldemort sa naňho díval nepriateľsky.
Odsunul
sa od neho a posadil sa na posteli. Pomocou prútika očistil svoju ruku
a neskôr aj posteľ.
Mladík
zahanbene sklonil hlavu. Začínal si myslieť, že povedal niečo nevhodné. Temný
pán nevyzeral nahnevane. Skôr zamyslene študoval chlapcovu tvár.
„Koho
by si chcel vrátiť späť, Harry?“ opýtal sa pobavene. „Koho miluješ natoľko,
žeby si dokázal obísť všetky zákony života a smrti? Existuje osoba, kvôli
ktorej by si obetoval svoju dušu. Existuje spôsob, Harry. Stále nejaký je, ale
problémom je cena, ktorú my nevieme a ani nemusíme zaplatiť,“ temný pán
pomocou prútika privolal do postele ťažkú knihu.
Už
len pohľad na ňu naznačoval, že je to až príliš živý organizmus. Bolestivo
klesla na chlapcove kolená.
„Neviem,
možno... ale to sa predsa nedá,“ mladík zúfalo pokrútil hlavou. Tá kniha mu
naháňala hrôzou a predsa ju túžil otvoriť. Mnohí ľudia by si možno
zaslúžili viac času, ale z tej knihy vychádzalo čosi priam pekelné.
„Najviac
milujem teba, nikto iný nie je dôležitejší. Kvôli tebe by som to urobil,“
zahanbene dodal Harry.
Pevne
ho objal a vrhol sa na jeho pery.
Temný
pán chlapca od seba opatrne odtisol. Tá odpoveď ho úplne neupokojila. Cez
chlapcove ústa opäť prehovoril elixír.
Nič
iné by ho zrejme nedonútilo vysloviť niečo také. Pôsobil opäť zasnene
a uvoľnene a bez akýchkoľvek námietok sa podroboval vôli svojho
milenca.
„Ty
si to už niekedy skúsil?“ potichu sa spýtal Harry.
„Nie,
Harry. Nemal som dôvod niekomu urobiť takú službu. Je to ten najstrašnejší
a najhrozivejší rituál, ale ani to nie je úplne nemožné. Problémom si ako
vždy dôsledky, nie samotné kúzlo... Ani ja by som teraz nemal byť mladý, ale
podarilo sa mi získať akúsi ilúziu mladosti. Aj za túto vymoženosť sa však
platí, ako za všetky kúzla, ktoré zasahujú do prirodzeného behu času. Mágia by to dokázala, Harry, ale človek by
možno počas toho procesu zlyhal a stratil sám seba,“ knihu opäť presunul
do police.
„A
mohol by som vidieť niekoho, kto už dávno...“
„Áno,
ale aj to nesie so sebou určité riziká. Koho by si chcel vidieť, Harry?“
netušil, že s chlapcom môže viesť aj takú zaujímavú debatu.
Podarilo
sa mu vzbudiť Harryho záujem o mágiu a tešilo ho, že v ňom
dokáže prebudiť zvedavosť.
„Nie,
nikoho nepotrebujem, len teba...“ pobozkal ho na hruď a perami sa zľahka
dotkol studených bradaviek. Očarenie naňho opäť pôsobilo a nebol schopný
hovoriť o rodičoch, no možno sa tej myšlienky už dávno vzdal. Už vtedy,
keď držal vo svojich rukách kameň mudrcov.
„To
si len myslíš. Nebuď si tým taký istý,“
rukou mu zľahka blúdil po chrbte. Nikdy predtým si neuvedomil, aké je to
príjemné niekoho sa dotýkať . Cítil, že mu to už dlho chýbalo a napĺňalo
ho to viac než čokoľvek. Zelenooký chlapec bol preňho dôležitý, bol jeho
súčasťou...
Tak
to malo byť. Vždy sa mal naňho dívať ako na spojenca.
„Chcem
sa ešte... s tebou milovať,“ spokojne požiadal Harry
„Ostaň
tu, teraz to nepôjde,“ chcel mu vyhovieť, ale nemohol. Niečo sa začínalo diať.
Musel sa tomu postaviť sám.
Harry
sa sklamane zahrabal do prikrývok. Neodporoval, ale vôbec sa mu to nepáčilo.
Voldemort
opatrne chlapca pustil, obliekol sa a vyšiel z miestnosti. Pocítil
pichnutie hrudi. Nezmyselná zmes pocitov ho úplne ovládla.
Tie
zvláštne spomienky... Boli takmer nesúvislé, ale postupne ich nahrádzali desivé
obrazy, zdalo sa mu, akoby to prežíval práve teraz, tie muky...
Sirotinec. Dvojročný chlapec priviazaný v tmavej
miestnosti. Krv stekajúca po tvári, spáleniny na pleciach...
Zúfalé hompáľanie sa nad zemou. Kopanie nohami,
ktoré sa snažili dosiahnuť na zem.
Potom bolestné zovretie cudzích rúk a potom
tí chlapci. Poznal ich. Boli to starší chovanci so sirotinca.
V hlave mu znel ich rozhovor, ich smiech.
„Robí čudné
veci. Videl som ho...“
„Povedz Tom, ako to robíš?“
Smiech... Kopance, urážky...
Bolesť. Nenávisť. Túžba zabiť.
Prebudenie v komore. Búchanie a krik
nejakej ženy...
Opatrné kroky po schodoch.
Strach. Bolesť.
Útek pre nejakými chlapcami. Ponižovanie.
„Nedovolíme, aby si bol nenormálny ako oni,“ nepríjemne
pôsobiaci muž s fúzmi ho bolestivo
drží. Bolí to, takmer mu poláme kosti, keď uvidí, ako náhodou myšlienkami pohne
taniermi. Trasie ním, trestá ho kvôli hlúposti a zatvára ho opäť do tej
malej miestnosti...
Voldemort sústredil všetku svoju silu, aby mohol
ísť ďalej. Nechcel, aby ho smrťožrúti videli slabého. Okrem jedného. On mal to
privilégium postarať sa o svojho pána.
Rukou sa prudko zachytil hladkej steny.
Ledva sa mu podarilo dostať sa k dverám,
ktoré potreboval otvoriť.
Okamžite zacítil vôňu liečivých elixírov.
Severus Snape sa okamžite obrátil k nemu.
Niečo mu povedal, ale on to vôbec nepočul.
„Severus, pomôž mi,“ po prvý raz musel o niečo
také požiadať. Nechcel. Napriek tomu ho niečo nútilo vysloviť to. Bol to
strach. On, čarodejník, ktorý prekonal hranice mágie sa zrazu bál toho
bodnutia. Tej ľudskosti. Tej zmesi svojich a milencových spomienok.
„Môj pane,“ prekvapene hlesol Severus a okamžite
ho podoprel. Pomohol mu ľahnúť si na lôžko a opatrne ho prezrel.
„Čo to má znamenať! Prečo vidím tie veci, tie
spomienky... Moje aj Potterove. Chcel som ich len skúmať, ale ja to aj cítim,
akoby som bol ich súčasťou,“ pevne zovrel Severusov habit a nepustil ho.
Vyžadoval od neho okamžitú odpoveď.
„Môžem sa dotknúť vašej mysle?“ obozretne sa
spýtal Severus.
Voldemort neochotne prikývol. Sám tie spomienky
nemohol zastaviť. Úplne ho to zmiatlo.
Keď sa ho tie čierne oči dotkli, zdalo sa mu,
akoby sa len zľahka dotkli jeho myšlienok. Povolil svoju starostlivo budovanú
obranu, ale pustil ho len k tým spomienkam, ktoré ho momentálne
prenasledovali.
Severus ich zamračene skúmal. Bolo zvláštne, ako
rýchlo sa dokázali takto prepojiť.
Keď skončil, opatrne opustil pánovu myseľ. Predtým
trochu zmiernil celkový zmätok a podarilo sa mu zastaviť príval tých
zvláštnych obrazov.
„Spôsobuje to Harry Potter. Presnejšie vaše
momentálne zblíženie. Máte k sebe blízko a chlapec vám dôveruje,
preto je pre vás jeho myseľ dokonale prístupná. Vyzerá to, akoby ste spolu
komunikovali na určitej úrovni, ktorú my ostatní zrejme nepochopíme. Keď sa
tomu poddáte obaja, bude to pre vás jednoduchšie... ale budete cítiť, tomu sa
nevyhnete, preberiete na seba aj jeho pocity, ak si nedáte pozor,“ osobne
svojho pána vôbec neľutoval. On sám nikdy nemal možnosť preskúmať tento fenomén
spojených myslí a považoval to za vhodný okamih na získanie nových
skúseností.
Temný pán napriek tomu nezdieľal jeho nadšenie.
Predstava takého intímneho spojenia s inou bytosťou bola preňho príliš
nepríjemná.
„Čo sa stane, keď sa ten proces skončí?“
„Budete môcť komunikovať na svojej vlastnej úrovni
a predpokladám, že pre vás nič nebude dôležitejšie ako on. Kvôli nemu
budete schopný čohokoľvek. Buď úplne podľahnete jemu alebo on vám. To ešte nie
je také isté. Možno sa obaja veľmi zmeníte. Dokonca sa vám možno vráti aj istá
citlivosť na určité podnety. Tomu sa zrejme nevyhnete, ak budete takto
pokračovať.“
