Varovanie: temné, 15+, násilie, spomienky...
Pár pre túto kapitolu: HP/LV, Mladík/LV
Náznak SB/LM
pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: 13. kapitola opravená
Hodnotenie
Temný pán sa opatrne posadil. Nestál o tie
spomienky. Nechcel sa niečomu takému len tak podriadiť. Všetky tie bolestivé
záležitosti, kvôli ktorým sa zbavil ľudskosti ho začali opäť prenasledovať.
Nestál ani o zmeny, ktoré by ešte viac
zdôrazňovali jeho slabosť. Nechcel, aby si všetci mysleli, že ho ten chlapec
dokáže poraziť len vďaka tomu, ako naňho práve teraz pôsobí.
„Nestojím o žiadne blízke spojenia, Severus.
Nedovolím, aby to pokračovalo. Mám pre teba úlohu, ktorú musíš splniť. Choď do
mojej izby a zabi ho. Chcem, aby si mi sem priniesol jeho telo,“ prikázal
chladne. Vedel, že tým stratí čas svojej duše, svojho milenca, ale zlosť, ktorá
sa ho zmocnila potom, čo všetko bude musieť podstúpiť mu bránila rozumne
uvažovať.
„Naozaj si to želáte, môj pane?“ opýtal sa
Severus.
Vytiahol svoj prútik a ešte chvíľu čakal na
potvrdenie rozkazu. Zrejme dúfal, že to nebude musieť urobiť, ale jeho tvár
ostala aj naďalej chladná. Poznal ho dosť dobre, aby vedel, že v takýchto
veciach sa nevyžíva.
Temný pán sa pohyboval na povrchu jeho mysle, nie
príliš ďaleko ani blízko, len natoľko, aby dokázal čítať v jeho
nepreniknuteľnej tvári.
Priamy rozkaz odmietnuť nemohol. Vyjednávanie by
mohlo znamenať trest.
Začínal opäť spoznávať toho Voldemorta, ktorý ho
kedysi prijal medzi smrťožrútov. Muž,
ktorý chránil svojho milenca, ustúpil pred strachom toho, ktorý nebol ochotný
akceptovať žiadne iné riešenie. V mladom tele sa stále skrývalo zlo, ktoré
nebolo schopné akceptovať nič viac len mágiu a túžbu po moci.
Chvíľu sa naňho díval, akoby v ňom ešte
niekoho hľadal. Niekoho ďalšieho, kto by to celé možno dokázal zastaviť.
„Choď, Severus,“ pokynul mu chladne.
Znervózňovala ho predstava, že jeho smrťožrút
vníma si všimol to, že má strach. Strach podobný jašterici, ktorá radšej nechá
svoj chvost v rukách votrelca, akoby sa mala podriadiť jeho vôli.
Miestnosť začala podozrivo nakláňať.
Zúfalo si ruku zaclonil oči, tá bolesť hlavy bola
priam neznesiteľná. Cítil ich spojenie silnejšie než kedykoľvek predtým. Ten
chlapec bol príliš hlboko v ňom, vytrhol ho z jemného skúmania
logickej a pokojnej mysle profesora elixírov.
Spomienky sa v ňom opäť začali hromadiť.
Myseľ mu zahmlieval ten istý strach... Rukami odháňal preludy, ktoré
ho prenasledovali.
Pocit bol rovnaký, len preludy sa zmenili.
Boli iné ako tie predchádzajúce. Postupne sa
menili na príjemné vlnenie.
„Severus, počkaj...“ natiahol k nemu ruku
a donútil ho sadnúť si k nemu. Spomienka prichádzala a on si
práve túto záležitosť chcel patrične vychutnať.
Snape si k nemu opatrne sadol. Uľavilo sa mu.
Proces zrejme postúpil do takého štádia, že sa už nedalo cúvnuť.
Voldemort to pochopil a nechal sa tou silou
viesť až niekam na okraj svojho ťažko vybudovaného sveta.
Starší chlapec
ho pritisol k špinavému umývadlu. Prekvapene zalapal po dychu. Drsný
uterák mu skĺzol z bokov. Na bledej pokožke pocítil chlad.
„Pusti ma!“
„Pekne voniaš,
Tom...“ obtieral sa oňho.
„Daj preč, tie
ruky!“ vyštekol zhnusene. Nechcel, aby naňho niekto so sirotinca siahal.
„Pusť to šteňa!
Si snáď buzerant?“ znechutene odvetil iný chlapec, ktorí práve vošiel dovnútra.
„Ja nie, ale on
áno... Chce to. Priam si o to koleduje, s tou svojou peknou
tváričkou...“ otočil ho k sebe
a vytiahol vreckový nožík... Priložil mu ho k hrdlu nemohol sa ani
pohnúť a všetka jeho sila bola stále vzdialená. Keď ho minule naschvál
nechali zavretého v pivnici, úplne ho to zablokovalo.
„Máš pravdu,
určite je taký, veď sa na žiadne dievča ani nepozrie. Mali by sme ho vyliečiť,“
dodal iný chlapec. Podišiel bližšie k nim.
Tom vyplašene
sledoval ako mu pevná ruka stiahla nohavice. Potom to v sebe opäť pocítil.
Tú nádej. Ten nádherné, pohlcujúce prúdenie jedinej sily, ktorú si vážil
a rešpektoval. Na tvári sa mu zjavil výraz, ktorý by jeho vychovávateľka
označila ako diabolský.
Spokojne si
natiahol nohavice, starostlivo sa pozapínal a zdvihol vreckový nožík
a poťažkal ho v rukách.
Chlapcov to od
neho odhodilo, skončili na zemi a zúfalo sebou zmietali, bolesť im
sťahovala telá, poskakovali ako dve šialené bábky a ich krik mu spôsoboval
neskutočnú slasť.
Bolo to
nádherné, vidieť ich ako sa váľajú na studenej zemi.
Ich oči naňho
zúfalo hľadeli, čítal v nich čistí údiv a strach. Dokonca aj náznak
rešpektu.
Stál nad nimi
a mlčky sledoval ich utrpenie. Vychutnával si každý okamih a cítil
priam mrazivé vzrušenie...
Vedel, že je
zakázané ubližovať ľuďom. Hovorili im, že sa to nesmie. Vo všetkých príbehoch,
ktoré im rozprávali bolo zlo vždy potrestané, ale on neveril ani v dobro.
Jediné, čo ho
zaujímalo bola moc. Nechcel ju z nikým zdieľať, delenie bolo vždy
nevyhnutnou súčasťou jeho života, chcel mať aspoň niečo len pre seba. To
tajomstvo, ktoré prúdilo v jeho žilách ho nútilo kráčať ďalej.
Napriek tomu sa
toho pôžitku nedokázal vzdať. Bol to jediný dar, ktorý dostal bez väčšej
námahy. Niečo v ňom sa prebúdzalo a on poznal, že počas svojej cesty
pošliape všetku svoju nevinnosť...
...Objavil sa
pred domom svojho otca.
Uvidel ho stáť
pri dverách. Predtým si predstavoval, že jeho otec bol čarodejník. Dúfal, že sa
mu len niečo stalo, a preto nemohol byť s ním. Keď sa dozvedel
pravdu, len zhnusene hľadel na toho muža. Na svoju staršiu kópiu. Jeho matka ho
zbožňovala, on ho ani nemohol nenávidieť. Necítil žiaden záujem, keď hľadel do
tváre svojho otca. To slovo sa preňho ani nehodilo.
„Tak ty si Tom
Riddle,“ prísne si ho premeral a pevnejšie zovrel prútik.
„Vy... Ty? Čo
chceš? Ty si ten chlapec, áno... syn tej čarodejnice...“ postavil sa do dverí,
akoby mu chcel zabrániť vojsť.
„Nemáš tu čo
hľadať! Vypadni!“ pokúsil sa zavrieť dvere, ale nepodarilo sa mu to.
„Je čas, aby si
sa pobral za ňou... Milovala ťa, určite už na teba čaká...“ mrazivo dodal Tom
mladší.
„Tá cundra, ma
oklamala. Podmanila si ma čarami a ty si taký istý, máš tú vec...“
roztrasene ukázal prstom na prútik. Zrejme vedel, načo sa používa. Cítil, že
mladý muž, ktorý stojí pred ním je ešte
neľútostnejší ako on sám. Temný pán to vedel z tej základnej hĺbky jeho
mysle, do ktorej chcel nahliadnuť, len preto, aby si vychutnal strach
a obavy svojej obete.
A tak
trochu dúfal, že mu niečo povie, že sa pokúsi o niečo, čo by jeho názor
mohlo zmeniť, aj keď vedel, že on už neustúpi, ale želal si, aby jeho otec
aspoň odvážne čelil smrti, ak už nebol schopný ničoho iného, to si na ľuďoch
vždy cenil.
Namiesto toho
len tackavo ustupoval k svojim rodičom. Obaja sa na Voldemorta dívali ako
na zjavenie.
Znechutene
naňho hľadel, bola to len vystrašená kopa neschopného muklovského odpadu...
Tom šiel za
ním. Nasledoval záblesk zeleného svetla, potom pád tela na podlahu.
Starší muž sa
vrhol naňho, žena len nariekala, ale aspoň naňho hľadela priamo.
„Prosím,
nie...“ nariekala a objímala svojho syna. No v poslednom okamihu, keď
sa týčil nad ňou sa naňho pozrela. V jej očiach viac nebol ani náznak
strachu, a vďaka tomu, ako naňho hľadela a ako sa nesnažila ujsť,
ušetril ju od mučenia, ktorému ju chcel pôvodne podrobiť, ju aj jej syna.
Tom neváhal,
zabil ich oboch...
Chvíľu sa díval
na tri telá spôsobne uložené vedľa seba. S tvárami meravými od
hrôzy...Smial sa...
„Ruším svoj príkaz, už je neskoro...“ povedal
Temný pán.
Zavrel oči a nechal sa tými predstavami úplne
pohltiť. Severus ho prikryl a pozoroval, až kým sa neuistil, že bude ešte
dlho spať.
Tom Riddle
obozretne kráčal po úzkej lesnej ceste.
Vietor sa
opieral o konáre vysokých stromov a on mlčky šiel k domu jedného
z najmocnejších nekromantov.
Poradili mu,
aby istý čas strávil u tohto muža. Podľa všetkého to bol výnimočný
odborník na túto menej obľúbenú stránku mágie.
Čoskoro dorazil
drevenej chatrči, ktorá pôsobila zanedbaným dojmom.
Keď podišiel
bližšie, uvidel na lavičke sedieť muža v strednom veku. Dlhšia brada len
podčiarkovala jeho zanedbaný zovňajšok. Zľahka sa nakláňal dopredu
a v rukách podozrievavo zvieral hlinenú misku. Ponáral prst do tmavej
tekutiny a spokojne hľadel pred seba.
Pripomenul
mu rodinu, tú jej časť, ktorá sa síce
skvela slávnym menom, ale okrem neho nemala nič. Našiel len samé stratené
existencie, ktoré bolo vhodnejšie navždy vymazať z rodokmeňa.
Tom si sklamane
obzeral muža, ktorý bol podľa všetkého len obyčajný tulák.
Obrátil sa
a chystal sa odísť cestou, ktorou prišiel.
Zastavil ho
silný nápor magickej sily. Cítil ako ho niečo začalo ťahať bližšie
k chatrči.
„Nepatrí sa,
špehovať nás, chlapče,“ nejaká žena práve vyšla von, držala v ruke prútik
a mierila ním priamo naňho. Sila jej zaklínadla ho priťahovala ako magnet.
Napriek tomu
dokázal vytiahnuť prútik a odblokovať kúzlo.
„Hľadám
nekromanta, menom Angelus,“ dodal
rýchlo.
Žena si ho
pobavene premerala.
„A čo od neho
chceš?“
„Chcem spoznať
temnú stránku mágie.“
„Tak to si
rozhodne na správnom mieste. Ja som Angelus a som aj nekromant,“ podišla
celkom blízko k nemu.
Obrazy sa opäť rozkrútili. Prelínali sa
a postupne sa ustálili...
Voldemort si spomenul na krátky pobyt u tej
ženy, bolo to veľmi prospešné leto, ale len z určitého hľadiska. Vtedy si
prvý raz uvedomil, kam ho môžu priviesť ľudské túžby.
Do mysle sa mu vkradol ďalší obraz...
Stál vo
dverách, vedúcich do izby Angelusinho syna.
Mala aj brata,
ale ten bol príliš čudný. Nikdy spolu neprehovorili ani slovo a zdalo sa,
akoby sa zaňho hanbila. Voldemort usúdil, že zrejme trpí nejakou mentálnou
poruchou a nechal ho na pokoji.
Na mená tých
dvoch si už nespomínal. Nevedel ani či vôbec nejaké používali a ak aj áno,
neostali v jeho mysli zachované.
Bol u nej
už takmer dva roky, zvykol si na jej rodinu a cítil sa s ňou pomerne
dobre. Dokonca získal aj dostatočné množstvo nových vedomostí a Angelus mu
nič neodopierala.
V ich
skromnom dome ho však držalo aj niečo iné. Oveľa prostejšie. Túžba.
Niečo také
predtým nepocítil. Nebol už úplne nevinný, vychutnal si všetko, čo mu život
ponúkal, ale nikdy nepocítil takú silnú potrebu, vziať si niekoho.
Obzvlášť ho
rozčuľovalo, že on si ho objekt jeho túžby nevšímal. Vnímal ho len ako matkinho
hosťa a venoval sa svojej priateľke, ktorá pochádzala so susednej dediny.
Tomove ostatné
pocity postupne ochladli, cítil, že dosiahol určitú vnútornú vyrovnanosť
a všetko, čo mu prekážalo odstránil z cesty.
Túžba však bola
silnejšia ako akékoľvek iné zábrany.
Práve tá
nekontrolovateľná potreba ho priviedla až k pootvoreným dverám vedúcim, do
mladíkovej izby.
Chlapec sa
práve prezliekal.
Tom prechádzal
pohľadom po odhalenom tele. Až na pár
modrín a škrabancov vyzeralo lákavo.
Bol to
jednoduchý človek, dlho sa doma nezdržiaval a nechodil do čarodejníckej
školy. Napriek tomu práve on dokázal prelomiť isté bariéry, ktoré si Tom pracne
vybudoval. Nemohol naňho zapôsobiť svojimi vedomosťami ani svojím telom. To ho
nesmierne nahnevalo, zlosť sa v ňom hromadila už dlho...
Predstavoval
si, aké by to bolo, keby jednoducho zavrel dvere a doprial by si láskavé
zovretie jeho tela.
Nemohol od neho
odtrhnúť zrak. Chcel len jednu noc. Nič viac. Práve sa chystal odísť, keď
pocítil ruku na svojom pleci.
Prízrak nahého
tela sa rozplynul a za ním zrazu stál on. Bolo to len jednoduché kúzlo
a Tom si to nevšimol. Počas toho obdobia horúčkovitej túžby mu všetko
unikalo a nič nedávalo zmysel.
„Nestoj tu len
tak. Poď ďalej. Vedel som, že ma už dlho pozoruješ...“ potlačil ho do svojej
izby a zľahka privrel dvere.
Tom sa
neodvážil protestovať. Keď ho objímal a tisol k sebe, niečo
v ňom sa pomaly dostávalo na povrch.
Všetky jeho
nádeje sa rozplynuli, keď ho mladík od seba hrubo odstrčil.
„Príliš dlho
som znášal tvoju prítomnosť. Matka ťa zbožňuje, ale ja si neželám, aby niekto
poznal naše tajomstvá... Nemá právo ťa predo mnou uprednostniť...“
Podarilo sa mu
dostať k dverám a zavrieť ich...
Tom uvidel
dvoch vlkov, boli zložení z mŕtveho mäsa, rôznych zvierat. Približovali sa
k nemu a on rýchlo siahol po prútiku.
Vždy, keď ich
zasiahol kliatbou opäť sa spojili do jedného súvislého celku. Opäť naňho
útočili. Každý ich úder ho bolestivo bodal do tela...
Potom ležal na
dlážke. Niekto naňho stále kričal. Zelené oči mal plné sĺz a v ruku
mal poškriabanú a plnú črepín. Akási žena naňho kričala, lebo sa mu
podarilo rozbiť vázu.
***
Po dvoch týždňoch...
Harry sa prudko nadýchol. Práve sa skončilo
posledné zjavenie. Videl všetko očami Temného pána, vnímal slasť, ktorú
pociťoval pri zabíjaní.
Tých spomienok bolo veľmi veľa, mal pocit akoby
zrýchlene prešiel veľa kľúčových okamihov svojho aj Voldemortovho života.
Srdce mu divoko tĺklo a celá prikrývka bola
prepotená.
Napriek tomu sa cítil pomerne dobre.
Myseľ mal jasnú, zbavenú akéhokoľvek vplyvu, len
meravo ležal na posteli a snažil sa premôcť závrat.
Práve, keď sa pokúšal posadiť uvedomil si, že pri
jeho posteli stoja dvaja známi smrťožrúti.
Do miestnosti nesmelo nazeral aj Sirius Black.
Po Luciusovom zotavení si užil pár pekne
bolestivých trestov. Čo ešte viac znásobilo jeho odpor k manželovi. Chcel
vidieť Harryho, ale neodvážil sa provokovať Malfoya.
Preto radšej udržiaval bezpečnú vzdialenosť.
Severus Snape si ho nevšímal. Bol zabratý do
rozhovoru so svetlovlasými aristokratom. Lucius Malfoy sa opieral
o palicu. Horlivo prikyvoval a práve niečo šepkal svojmu
spoločníkovi.
Keď si všimli, že sa prebral okamžite zmĺkli
a obrátili sa k nemu.
„Ako sa cítite, Potter?“ chladne sa spýtal Snape.
Okamžite sa presunul k chlapcovi
a zbežne ho prezrel. Bol v poriadku, ale možno by mu nezaškodil menší
kúpeľ.
„Výborne, profesor, ale...“ Harry si zamračene
premeriaval Snapa. Odkedy sa vlastne začal zaujímať o jeho zdravie? Prečo
sa ho tak dôverne dotýka?
Začal sa nespokojne odťahovať z dosahu jeho
rúk. Bolo to zvláštne, dotýkal sa ho, akoby sa náhle stal jeho osobným lekárom.
Harrymu sa to vôbec nepozdávalo.
