Pár: Artuš/Merlin
Varovanie: 15+, nič zvláštne čo sa týka deja
Obsah: Čarodejnica Morgause sa rozhodne pomstiť Merlinovi Pomocou svojich čarov vysloví prastaré zaklínadlo, ktoré skomplikuje život mladého princa Artuša a jeho služobníka Merlina...
Poznámka: je to niečo ako alternatívny diel, odohráva sa po skončení druhej série (teda presnejšie, takto by som si to predstavovala ja)
Keď Merlin skoro ráno otvoril oči, hrozne ho rozbolela hlava. Chvíľu dezorientovane prechádzal pohľadom po tmavej miestnosti.
Nebola to jeho izba, ale spomínal si, že večer si šiel pokojne ľahnúť do svojej postele.
Z nejakého neznámeho dôvodu mal mokré ruky a niečo sa bolestivo obtrelo o jeho členok.
„Tá posteľ...To nie...“ rukou si zúfalo pretieral oči.
Táto bola mäkšia a povlečenie bolo úplne iné, než to na ktoré bol zvyknutý. Napriek tomu ju veľmi dobre poznal.
Uvedomil si, že je úplne nahý. Niečo sa k nemu zozadu tislo. Nemohol sa vymaniť z toho objatia, stále bol veľmi slabý a unavený.
Pozbieral všetky sily a zúfalo zatriasol osobou, ktorá s ním očividne zdieľala lôžko.
Keď sa konečne pohla, dostal strach, že možno mal chvíľu počkať a jednoducho odtiaľ zmiznúť. Nanešťastie už bolo neskoro.
„Prečo sa tak trasieš, Merlin?“ opýtal sa známy hlas.
„Ja...“ Merlin tomu takmer nedokázal uveriť. Nemohol odpovedať svojmu pánovi.
„Artuš, prepáč. Asi som tu zaspal, ja...“ vyjachtal rozrušene. Celý sa chvel a nedokázal so seba dostať nič rozumné.
„Nemusíš sa na mňa tak dívať, aj ty si to chcel,“ Artuš ho jemne pobozkal na pery. Stále ho nepúšťal z objatia. Minulá noc bola preňho stále ako nejaký sen.
„Nie, počkaj. Toto nie je v poriadku. Ja som...“ odvetil zahanbene.
Potom náhle všetko stmavlo a on počul len akýsi zvláštny hlas. Zabáral sa do jeho vedomia ako dýka. Neovládol sa. Hlboko v sebe cítil silnú zúrivosť.
Potom ho niečo odhodilo nabok.
Keď sa konečne zbavil toho nepríjemného hučania, uvidel zakrvavenú dýku vo svojich rukách.
***
Sedel sám v tmavej cele. Kolená si pritískal k brade. Nemohol ujsť. Mágia sa v ňom zablokovala. Niečo ho stále kontrolovalo a nedokázal úplne oslobodiť svoje myšlienky.
Ublížil osobe, ktorú vždy miloval a chránil. Okrem toho bodnutia naňho použil aj svoju silu. Nikto zatiaľ nevedel, že je čarodejník, lebo Artuš nemal možnosť to niekomu prezradiť.
Mágia spôsobila na jeho tele škody, ktoré sa nedali len tak ľahko vyliečiť. Zatiaľ bol ešte stále v bezvedomí.
Slzy mu tiekli po tvári, bolelo to viac než čokoľvek iné. Bál sa, že ho už nikdy neuvidí.
Odsúdili ho na smrť ako nebezpečného nepriateľa kráľovstva. Nič mu už neostalo. Nemohol sa ničím obhájiť.
Jediný, kto ho prišiel navštíviť bol Gaius. Nesmelo postával pri dverách vedúcich do cely. Pokúšal sa upútať jeho pozornosť.
„Merlin, chlapče, musíš vstať!“ kričal naňho.
Gaius zúfalo búchal po mrežiach. Cítil, že s tým chlapcom niečo nie je v úplnom poriadku. Chcel mu pomôcť.
„Čo sa tam stalo?“
„Nemôžem, Gaius,“ zúfalo pokrútil hlavou a rukou si utrel slzy. „Choď, postaraj sa o Artuša...“ požiadal ho stručne.
Nič iné si neprial. Chcel, aby bol opäť v poriadku.
Po odchode dvorného lekára, za ním prišli kráľovi muži. Chceli sa dozvedieť odkiaľ mal dýku. Nevedel to. Preto musel znášať ich údery. Zaobchádzali s ním ako zo zradcom.
Keď opäť klesol na zem, jeho utrápená myseľ začínala produkovať rôzne obrazy.
Všetko sa mu pomaly vracalo, akoby niekto zrazu našiel tú správnu cestu k spomienkam.
Zdalo sa mu, akoby sa nad ním skláňal tmavý tieň a neustále opakoval nejaká slová.
Niekto mu komplikovane prikazoval, čo má urobiť. Bránil sa tomu, ale ten hlas ho ovládol.
„Merlin, inch , ssstas, mesrth Artuš,“ tie slová sa ho zmocnili.
Odhrnul prikrývku, postavil sa, kráčal so zatvorenými očami, mysliac si, že to všetko je len sen.
Pohyboval sa tak ako zvyčajne, ale nemohol urobiť nič proti tým slovám, ktoré zneli v jeho mysli ako nikdy nekončiaca pieseň. Trochu sa spamätal, až keď potichu vošiel do princových komnát.
Keď sa dvere zavreli, mal pocit, akoby ho obklopila úplná tma. Cítil stále to isté teplo zosilnené ešte niečím iným. Srdce mu prudko bilo a príjemné pocity sa začali šíriť po celom tele.
Zrak upieral na Artušovo odhalené telo, ako vždy spal takmer polonahý a spokojne zvieral prikrývku.
Merlinove oči sa rozrušene upreli na určité miesto, zažiarili. Uniklo z neho slovo, ktoré spôsobilo posunutie prikrývky. Merlin sa konečne trochu spamätal. Tá pieseň na chvíľu zmĺkla a on si uvedomil, že stojí celkom nahý na chladnej podlahe.
Mal by som odísť? Čo tu robím? Pokúsil sa s tým opäť bojovať. Tie magické slová ho však opäť zasiahli. Šepkali mu také lákavé veci a on pozoroval ako Artuš spí. Nemohol prestať. Poddal sa tým lákavým slovám. Rýchlo podišiel k posteli, ľahol si k nemu a rukou prešiel po princovom tele. Merlin začal skúmať telo svojho pána.
Artuš sa pomaly prebral so spánku. Ich nahé telá sa o seba spokojne obtreli.
Také sladké prebudenie už dávno nezažil. Cítil vedľa seba poddajné telo a niekto ho pobozkal s takou láskou, až mal pocit, že to už dlhšie nevydrží.
„Kto si?“ opýtal sa tlmeným hlasom. Celé jeho telo priam kričalo po uvoľnení. Chcel tú osobu, ktorá za ním prišla. Napriek tomu potreboval poznať totožnosť toho milého človeka, ktorý sa rozhodol ho takto príjemne prebudiť.
Pocítil sladkú nedočkavosť. Niekto sa s ním maznal. Cítil na sebe príjemný tlak iného tela, ale táto pozícia mu nevyhovovala. Bez váhania si svojho nočného návštevníka pritiahol bližšie k sebe a chvíľu šokovane hľadel na Merlinovu tvár. Jeho oči boli tak zvláštne neprítomné, akoby to ani nebol on.
„Artuš...“ oslovil ho potichu. Cítil ako jeho telo vysiela povzbudivé signály, ale myseľ stále zamestnával ten prikazujúci hlas.
„Merlin...“ chvíľu tomu nedokázal uveriť. On prišiel. Jeho Merlin sa mu úplne vydal do rúk bez najmenších protestov.
Už dlho si uvedomoval, že medzi nimi sa začína utvárať silné puto. Pokúšal sa tomu zabrániť, ale postupom času mu na Merlinovi záležalo stále viac a viac. Nemohol odmietnuť takýto prejav náklonnosti.
Zľahka mu prešiel prstom po pootvorených perách. Chutili tak vynikajúco. Nedokázal im odolať..
Opäť zazrel ten prekliaty tieň. Mal tvár, ženskú a celkom peknú....
Tieň sa zmenil na Morgause. Prehovorila k nemu.
„Zomrieš, Merlin, nebudeš jediný.“
Merlin sa s námahou doplazil k dverám cely. Zúfalo na ne zabúchal. Pochopil, že chcela len odviesť pozornosť. Od niečoho oveľa závažnejšieho.
Pomstiť sa, ale zároveň získať aj oveľa cennejšie víťazstvo.
Nanešťastie bol príliš slabý, vplyv kúzla a zlého zaobchádzania jeho telo úplne vyčerpal.
Koniec prvej časti
(Bude nasledovať ešte druhá časť...)
