Varovanie: 18+, psychologické, sérioví vrahovia, incest, zväzovanie, drogy
Pár: Dexter/Brian (Biney)
Fandom: Dexter (kniha- pridržiavam sa záveru prvej knihy, nie záveru prvej série)
Obsah: v temnote sa skrývajú skutoční predátori, keď sa ich cesty pretnú aj lovec sa môže stať korisťou...
Tenká ihla prenikajúca cez kožu. Teplo prinášajúce rozhádzanie môjho videnia. Celý svet je zrazu akosi inak pokrivený. Neisto sa potácam.
Všetko je príliš krásne, príliš jednoduché.
Moja myseľ sa ponára do víru nepravdepodobných farieb. Viem, že ma niekto drží.
Chcem sa obzrieť, ale nedokážem ani poriadne udržať rovnováhu. Okrem toho cítil ťarchu akéhosi ostrého predmetu.
To je zbraň iného lovca, ktorý sa so mnou teraz určite pekne pohráva.
Niekto dostal mňa, úžasne vytrénovaného nočného Dextera. Má ma vo svojej moci a ja nič nerobím, len sa oňho opieram a kolísam sa na vlnách akéhosi neznámeho drogového opojenia.
Možno by som sa zahanbil, keby niečo také bolo dovolené môjmu druhu.
Namiesto toho sa poslušne nechávam odviesť do auta.
Presnejšie končím pekne ubytovaný v kufri.
Pohodlne uložený a dokonca aj prikrytý. Ruky predátora ma priam starostlivo pripravili na dosť nepohodlnú cestu.
Zatvorím oči. Na nič už nedokážem myslieť. Obklopuje ma tma a počujem, ako si nahlas púšťa hudbu.
Prebúdzam sa až po určitom nie veľmi presne definovanom čase. Som pohodlne zviazaný a uložený v mäkkej a veľkej postieľke.
Kto si dal tú námahu uniesť Desivého Dextera? Od zvedavosti naťahujem krk, ale odskáče si to zas len boľavá hlava. Radšej sa opäť uvelebím na vankúšoch.
Keď sa dvere otvárajú, poslušne čakám.
Prichádzajúca postava, má okolo bokov omotaný čierny uterák. Inak na sebe nemá celkom nič, čo je pochopiteľné, keďže práve zrejme vyliezol zo sprchy. Nemá pri sebe nástroje a nie je vhodne oblečený.
„Dobré ráno, braček,“ odvetí spokojne. Sadne si celkom blízko ku mne. Sleduje ako sa pokúšam vymotať z izolačnej pásky. Nejde mi to.
„Ahoj....Biney, hľadá ťa celá krajina,“ hlesnem takmer rozhorčene. Môj starší braček ma tentoraz naozaj dostal, tam kam chcel. Dostal ma sem, aby sme sa pohrali, prípadne si vyjasnili isté veci, ale ja neviem, či o to vôbec stojím.
„Všetci okrem teba,“ skonštatuje chladne.
„Vieš, že ja nemôžem. Keby vedeli, že sme...“ premáham bolesť hlavy a horlivo formulujem slová do viet.
Nakloní sa ku mne bližšie. Má ešte mokré vlasy a momentálne celkom dobre vonia...
Naše pery sa na malú chvíľu k sebe nebezpečne priblížia.
Dívam sa naňho a úplne strácam reč.
„To nie sme my, Dex. Nie sme len to. Práve preto som ťa sem pozval. Chcem, aby si vedel, že ma to mrzí. Chcel som len trochu času, možno ďalšiu šancu...“ znie to takmer nežne, akoby som ani nespoznával tú dravú bytosť.
„Tak kto sme?“
„Sme tým, kým chceme byť a práve dnes nemusím byť len tvojím bratom,“ úplne odstráni vzdialenosť medzi nami a pocítim tlak jeho pier na svojich.
Nevinný dotyk sa zmení na možno až príliš búrlivú hru, našich jazykov.
Zľahka sme spoznávali túto novú dimenziu nášho vzťahu. Krásne prepracovaný dotyk intimity.
Pokiaľ sme aj toto my, tak sa možno napokon naozaj zblížime.
Naozaj spoznáme, kto sme my a akou hrozbou budeme, keď sa spojíme.
Jeho temný spoločník sa proti mne nestavia, ani keď sme tak blízko. Nedokazuje mi svoju nadradenosť. Potichu šepká tie skryté pravdy o tom, že ten môj by sa ho nemusel báť...
Nemusel by mať výčitky, lebo napriek všetkému túto chvíľu obetoval niekomu zo svojho druhu. Možno jedinému, ktorému by možno dokázal dôverovať.
To všetko nami preblesklo a kým si spoločníci vzájomne skúmali svoje temné krídla, dopriali nám vychutnávali sme si ďalšiu podobu zblíženia.
Brian sa opatrne odtiahol a chvíľu sa snažil ovládnuť. Zjavne ho trápilo, že ma zrejme nebude môcť ochrániť sám pred sebou. Pred tou časťou temnoty, ktorá ma zjavne chce celého.
„Rozviažeš ma?“ opýtam sa vyzývavo. Chcem sa hrať. Áno, tak veľmi.
„Ešte nie, Dex,“ pokrúti hlavou a pokojne si ľahne ku mne.
„Neutečiem ti, Biney,“ sľubujem mu bez váhania.
„To nie je také isté. Ty zvykneš byť dosť tvrdohlavý...“ privinieš sa ku mne. Ešte chvíľu skúšaš moju trpezlivosť.
„Ty si zas neskutočne žiarlivý,“ pripomeniem mu jednu z jeho najväčších slabostí.
„Pamätám si, ako si ma držal za ruku. Ako sme sa spolu hrali a ty si nechcel, aby bol s nami niekto iný. Okrem matky,“ detská spomienka je omnoho neškodnejšia, ako tá záležitosť s drahou sestrou. Aké zvláštne, že mne ubližuje minulosť a tebe moja sladká prítomnosť.
„Bol si môj malý braček. Chránil som ťa. Priznávam, že som naraz chcel veľa, ale to preto, lebo ty si bou tou najdôležitejšou osobou. Preto si asi vieš, predstaviť, aké to bolo, keď mi ťa nedovolili ani navštíviť...“ opäť cítim hrejivú hebkosť tvojho dychu.
Pomaly vezmeš svoj ostrý nástroj a vyslobodzuješ ma zo zovretia pásky.
Objímeš ma a chvíľu ma len tak spokojne držíš pri sebe. Uterák ti skĺzne z bokov, ale ja si to nevšímam.
„To nemali urobiť. Viem, že to nebolo správne, ale zrejme si tiež mysleli, že ma musia chrániť,“ pripustil som ochotne.
On sa rozhodol chápať mňa, tak som nemal problém pochopiť aj ja jeho. On nemal inú rodinu, nemal nič okrem tej minulosti, možno nemal ani budúcnosť...
Dal som mu to, čo som mu mohol dať, prítomnosť, blízkosť môjho tela a ponúknuť mu prijatie.
Rozhodol som sa zabudnúť na to ako si požičal moju milú Deb. Viem, že to už neurobíš. Chceš mňa, nie moju pomstu. A ja chcem teba.
Vzájomné pochopenie je taká neskutočne krásna vec.
„Neublížil by som ti. Bol by som ochotný to pred tebou nikdy nespomenúť, len keby... Viem, žeby som ti to nemal hovoriť, ale neviem, koľko času mi ostáva. Možno neskôr už nebude príležitosť...“ pevnejšie ma objímeš.
Prebúdzaš moje skryté ja, ďalšími bozkami. Ďalším ubezpečením, že napriek všetkému môžeme stvoriť novú budúcnosť.
Milujeme sa spolu, sme súčasťou toho istého neklamne slastného priestoru. Som v tvojich rukách a ty v mojich...
A možno niekde tam, existuje aj minulosť, v ktorej sa stále držíme za ruky...
Koniec
