varovanie: 15+
páry: Sam/Dean, Castiel/Lucifer
Sam najprv necítil absolútne nič. Zo všetkých strán ho obklopovala prázdnota. Vnímal len tú pekelne ťaživú silu, ktorá sa ho dotýkala. Stále veril tomu, že to Dean dokáže prekonať. Nemôže ho vtom nechať samého. Nedovolí, aby mu Michael ublížil.
Sam si nič užívať nechcel. Aspoň nie takýmto spôsobom. Všetko v ňom kričalo, aby sa bránil. Ešte mohol niečo urobiť, aj keď ho zviazané ruky a slabosť obmedzovali, stále ešte mohol hovoriť. Získaj čas... To všetko mu navrhovala zmätená myseľ. Nič ho nedokázalo pripraviť na paniku, ktorá sa ho zmocnila, keď Michael odtiahol bratovu ruku z jeho čela. Zdalo sa mu, akoby sa tým medzi nimi prerušil akýkoľvek kontakt.
Sam sa odtiaľ nemohol ani hnúť.
Potom to vyzeralo, akoby sa všetko opäť naštartovalo. Neistota ho ešte väčšmi podráždila. Nevedel, čo tým myslí, netušil čo príde a ten pocit bol strašný. Čím dlhšie to naťahoval, tým bolo ťažšie neprepadnúť panike.
„Dean nie je tvoj, patrí len sám sebe a nenechá si od teba rozkazovať,“ potláčal tie čudné pocity, ktoré naňho doliehali. Upieral zrak na do Deanových očí. Hľadal v nich akýkoľvek náznak vzdoru. Čokoľvek, čo by mu mohlo pomôcť.
„Zabudni na psie oči, Sammy. Na mňa to nebude účinkovať,“ Michael sa mu posmieval. Bol to krutý úsmev, taký neprirodzený, akoby skôr zohavoval bratovu tvár.
Sam zúfalo sledoval, ako Dean pomaly ustúpil od neho. Stále nechápal, ako mu chce ublížiť. Mohol by ho mučiť, mohol by urobiť tisíc tých anjelskych vecí, ktoré Sam, ešte nepoznala, ale nesmel ho zničiť natoľko, aby nemohol povedať áno, ale ani to nebola dostatočná záruka, že z toho vyviazne v celku.
Dosť ho sklamalo, keď sa dozvedel, že anjeli majú svoje väzenie. Niečo také podľa neho do neba nepatrilo.
Neprirodzený úsmev zmizol z Deanovej tváre.
„Teraz by si sa mal vidieť. Dívaš sa na mňa tak ako to robieval on, keď sa ma pokúšal presvedčiť, aby som ho podporil. Ste si naozaj podobní. On si tiež myslel, že urobím všetko, len kvôli jeho krásnym očiam... Si rovnaký netvor ako Lucifer...“ urobil akýsi nepatrný pohyb rukou.
Sam stále nič nepostrehol. Pohrával sa s ním, ale on netušil, čo to všetko môže znamenať.
„Tvoj názor ma absolútne nezaujíma. Choďte všetci do pekla a dajte nám už konečne pokoj!“
Bol priam presýtený hnevom. Povedal by toho ešte oveľa viac, keby mu to bolo umožnené.
„Myslím, že už viac nepotrebujem, počuť,“ lenivo odvetil Michael. Jeho slová absolútne ignoroval. Pohodlne sa usadil na posteľ.
Trochu sa naklonil dopredu...
Potom to začalo.
Samovo telo sa zvíjalo na stole. Cítil sa špinavý, akoby naňho stále niekto siahal. To bol len začiatok toho všetkého.
Jeho telo sa začalo zvíjať. Nedával pozor a tentoraz si poranil aj druhé líce. Celé telo sa mu triaslo, kričal...
***
„Dean, Dean...“ niekto ním dosť nešetrne zatriasol. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. Cítil sa čudne, akoby sa práve prebral zo sna, v ktorom bol len bezmocnou bábkou. Keď tlak na jeho telo pominul, chvíľu bol ešte totálne zmätený.
„Sam, čo sa st...“ zamrmlal unavene. Zdalo sa mu, akoby jeho lebku niekto použil namiesto bubna. Hlava ho priam ukážkovo bolela a telo mal zvláštne stuhnuté.
„Obávam sa, že ja nie som Sam. Preber sa! Musíš mi pomôcť,“ netrpezlivo ho nabádala Alice.
Dean potreboval ešte chvíľu, kým sa dokázal dať do kopy. Keď jeho mozog konečne začal spracovávať to, čo sa mu ponúkalo z vonkajšieho sveta, konečne uvidel Alice a uvedomil si, že od neho niečo chce.
„Áno, Alice už ťa vidím dosť jasne. Asi sme si zo Samom trochu vypili. Inak neviem vysvetliť to...“
„Nie, nepili ste. To si nevšímaj. Máš trochu popletené energie, lebo Michael z teba musel odísť veľmi rýchlo a dosť nešetrne...“ snažila sa rozprávať pomaly a pokojne, aby jej bolo dobre rozumieť.
Dean napriek tomu chápal len asi tak každé tretie slovo.
„Michael?“ nechápavo pokrútil hlavou.
„Ach, Dean. Neviem, ako ti to mám vysvetliť. On si jednoducho zmenil pravidlá a...“ Alice si opatrne prisadla k nemu.
Tá veta Deana okamžite prebrala. Spomienky sa začali netrpezlivo zhlukovať v jeho hlave. Stôl... vyhrážky... krv...
Dean okamžite vyskočil. Takmer ju nechtiac zhodil na zem.
Sam už nebol opretý o stôl, ale uvidel ten nôž... A na ňom bratovu krv...
Spomenul si, že Sama potom pustil. Jeho brat sa odplazil do komory a zavrel za sebou dvere.
Michael potom opustil Deanovo telo... Prestal si všímať Alice a hnal sa k dverám... Chcel vojsť do komory, pomôcť Sammymu. Na nič iné nedokázal myslieť... Nevedel, čo presne mu Michael urobil. Nebol si istý, ale chcel ho okamžite vidieť...
Alice ho samozrejme predbehla, bola pri dverách ako prvá.
„Sammy!“ dotkol sa dverí, otočil kľučkou, ale neotvorili sa. Keď sa do nich zaprel, pocítil ako mu niečo kladie odpor.
Alice ho donútila ustúpiť. Nahnevane na ňu zazeral. Mal sto chutí vybiť si zlosť na ďalšom anjelovi, ktorý stál medzi ním a bratom.
Alice pokrútila hlavou.
„Nesprávne si ma pochopil. Nechcem ti vtom brániť, ale bude lepšie, keď mi dovolíš, aby som sa postarala o dvere,“ požiadala ho opatrne.
„Dobre, ale poponáhľaj sa,“ bez nadšenia súhlasil Dean.
Alice opatrne siahla na kľučku, vec, ktorá im bránila vojsť dovnútra sa posunula a dvere sa opatrne otvorili. Potom ustúpila, aby Dean mohol prejsť.
Sam sa krčil v kúte. Bol schúlený do klbka, akoby ho niečo ohrozovalo. Pôsobil tak zraniteľne a bezmocne.
Dean sa k nemu sklonil a opatrne ho postavil na nohy. Desilo ho, že Sam mlčal. Nekričal naňho, bol tak zvláštne tichý.
„Mrzí ma to, Sam. Prisahám, že som mu žiadny súhlas nedal. Poď odtiaľto, postarám sa, aby bolo všetko v poriadku,“ zúfalo mu položil ruku na plece.
Sam nereagoval. Ani sa nepohol.
„No tak, Sammy, tu nemôžeš ostať. Nikto ti neublíži,“ pokúsil sa ho na smerovať k otvoreným dverám, ale mladší brat sa odmietal pohnúť.
Obrátil jeho tvár k sebe. Samove pery boli celé rozhryzené. Mal na nich zaschnutú krv.
Na ľavom líci uvidel početné rezné rany. Neboli veľmi hlboké, ale niektoré z nich sa dosť škaredo križovali. Oko mal opuchnuté.
Dean dúfal, že to Alice dokáže nejakým spôsobom napraviť.
***
Castiel sa pomaly vymotal z postele. Natiahol si na seba nohavice, ale nemohol nájsť svoj kabát ani košeľu.
Chcel som len jeden malý bozk...
A takto to dopadlo. Tá hlúpa posteľ ho opäť zradila. Začínal ten kus nábytku považovať za veľmi nebezpečný.
Práve kvôli tomu pohodliu a príjemnej blízkosti, nedokázal potlačiť túžobné impulzy svojho tela.
Lucifer mu dal len taký ďalší nevinný bozk a on tomu jednoducho neodolal. Skôr než sa nazdal, všetko ostatné mu bolo zrazu úplne ukradnuté. Neurobil nič na svoju obranu a všetko, čo chcel povedať, prejavil navonok len pomocou dotykov. Musel uznať, že si toho povedali viac než dosť. Zdalo sa mu, že Lucifera mrzí, ako sa zachoval k jeho schránke, ale bolo vtom aj niečo viac...
Práve preto zahanbene klopil zrak a pokúšal sa nájsť svoje veci.
Neskutočne ho štvalo, že Lucifer má nad ním takú moc.
Keď spod vankúša vytiahol svoju kravatu, dvere sa otvorili a dovnútra vošiel malý anjel.
