Varovanie: 15+, špiónska tématika, slash,) krátke, romantické, trpko-sladké
Pár: Chuck/Casey
Fandom: Chuck (seriál)
Obsah: Casey dostane rozkaz postarať sa o Chucka. Podarí sa mu zistiť, prečo Intersect reaguje tak neprimerane? Odolá tomu, čo ich k sebe priťahuje? (obsah je taký istý ako pri časti 1, ale je to už časť 2!)
Rozprávač: Casey
Dej voľne nadväzuje na Chuck vs. Misia Queer 1,2, Chuck vs. Cherry pie (predchádzajúce jednorázovky)
AutorFF: Merope z meropesveta a alternatívnehosveta (Merope Alternatívnomeropová :D)
Venované Manii D.
Nasledujúce ráno bolo mimoriadne tiché. Obaja sme mali problém k čomukoľvek sa vyjadriť.
Jazyky nám zväzovalo to, na čo sme ich minulú noc používali.
Tak som len sedel pri ňom, strážil som ho a pohľadom som kontroloval svoju zbraň. To všetko zabralo väčšinu môjho času.
Keby som si aspoň mohol ísť zastrieľať. To by mi teraz padlo veľmi dobre, ale sľúbil som, že sa od neho ani len nepohnem. To veľké decko bez môjho ubezpečenia, že ho ani na chvíľu neopustím, odmietalo zaspať. Znechutene som zatínal päste. Dostal ma do trápnej situácie, generálka nás spolu videla a akoby ani to nestačilo, dobrovoľne som sa s ním vyspal. Stále mi nešlo do hlavy, ako sa mu to mohlo podariť.
Rozhorčene som krútil hlavou. Počas včerajšej noci sa opäť ozvala generálka. Naznačila mi, že moja pozícia v misii sa výrazne zmení. Mala pritom dosť stisnuté pery a prísne zmraštené obočie. Čo znamenalo, že si to ani zďaleka nebudem tak užívať ako doteraz.
„Casey, musíme sa pozhovárať,“ Chuck sa posadil na posteli a vybalil na mňa tú známu vetu.
„Teraz nie, Bartowski,“ odvrkol som drsne.
Naťukal som na mobile číslo Walkerovej. Chcel som, aby ma vystriedala, ale tá mrcha s tým zrejme počítala. Nevzala mi to. Surovo ma zrušila a vôbec nehľadela na to, že aj ja potrebujem pár minút len pre seba.
Začínal som si vážne myslieť, že aj ona si včerajší večer naplno využila.
Verte mi, že vždy sa nájde dosť agentov, ktorí by mohli oceniť jej kvality. Sarah sa tým nijak netají, že sa je stále podarí zapliesť sa s kolegami. Bolo len otázkou času, keď získa aj jeho skalp.
Preto mi nesedelo, že môj Chuck zrazu prestal hltať očami jej dokonalé proporcie. Táto náhla a veľmi prekvapivá zmena jeho názoru pôsobila dosť nelogicky.
Dúfal som, že v Cherry pie dokážu spoľahlivo vysvetliť tie prekvapujúce záblesky, ale obával som sa, že ani počítač zrejme nezmení na tom, že sme sa ZBLÍŽILI.
Takisto nemusím ani pripomínať, že generálka na nás totálne šokovala. Očakával som, že nám bude aspoň hodinu kázať o tom, že naše správanie bolo absolútne neprofesionálne. Tým, že nás schválila mi doslova vyrazila zbraň z ruky. Nemohol som sa už vyhovárať ani na svoju prácu... Nič nestálo medzi mnou a nádherne...
„Hneváš sa?“ neisto sa spýtal Chuck.
„Nie,“ zavrčal som.
„Znie to tak, akoby si sa veľmi hneval,“ pokúšal sa dotknúť mojej ruky, dokonca sa mu to podarilo. Odtiahol som sa rýchlosťou blesku.
Keby Chuck nebol ponapájaný na tých prístrojoch, urobil by som to ešte oveľa surovejším spôsobom.
„Myslíš, Bartowski?“ uprel som naňho vražedný pohľad. Nebolo v mojej povahe, len tak sa vzdávať. To, čo sa s nami dialo som skrátka nemohol pripustiť, nech by to bolo akokoľvek lákavé.
„Pre teba som Chuck,“ pripomenul mi slabým hlasom. Už sa ma viac nepokúšal dotýkať, ale tváril sa tak smutne a bezmocne. Ako stratené dieťa, ktoré niekto nechal uprostred mínového poľa.
„Môžeš si ma aspoň vypočuť... Prosím, Casey...“ díval sa na mňa tým svojím pohľadom, ktorý jasne hovoril, že nič nebude v poriadku, pokiaľ ho z toho zradného poľa nevyvediem a nepodám mu ruku tak ako vždy.
Skôr než som si stihol rozmyslieť, či sa opäť zahrám na záchrancu, Chuckovi sa pretočili oči a spadol na posteľ. Začal sa takmer nekontrolovateľne triasť.
Rýchlo som zazvonil na personál a očakával som ich okamžitú prítomnosť. Chuck sa príšerne triasol, mal ďalšie šialené záblesky a miestami sebou šklbal tak silno, až som sa obával, že zletí z postele.
Polovica prístrojov vydávala tie šialené zvuky a ja som v tej rýchlosti nevedel, čo mám robiť.
Keď dovnútra vrazil celý zdravotnícky tím, obozretne som im urobil dostatok miesta. Zatiaľ sa ma nechystali odporúčať na chodbu, tak som tam len stál, stuhnutý od strach. Áno, bál som sa. Znie to takmer neuveriteľne, ale vedel som si živo predstaviť, ako ten mizerný počítač jednoducho uškvarí Chuckov mozog. Mohlo sa to stať, nikto to zatiaľ nepotvrdil, ale ani nevyvrátil.
Môj svet sa zrazu zúžil na tú posteľ, v ktorej trpela milovaná osoba.
Zdravotníci mu niečo pichli snažili sa ho upokojiť, ale záchvat stále neustupoval. Trvalo to už dosť dlho, každá sekunda bola večnosťou.
Chuck ku mne natiahol trasúcu sa ruku. Ignoroval som špecialistov, ktorý si konečne všimli, že tam stále straším a pretlačil som sa pomedzi nich až k nemu.
Dotkol som sa jeho ruky a pevne ju stisol.
„Pokojne, Chuck. Všetko bude dobré... Nepustím ťa,“ bľabotal som takmer nežne.
Držal som jeho ruku, až kým záblesky prestali a on sa konečne upokojil. Nedal som sa nikým odradiť.
Zatiaľ ho prezerali, všetko kontrolovali a jeden z odborníkov hovoril o rozsiahlej systémovej poruche Intersectu spôsobenej potláčanými citmi hostiteľa.
Vysvetľoval aj niečo o tom, že Chuckove city úplne zablokovali počítač a podvedome narúšajú jeho činnosť vždy, keď sa Chuck cíti odmietnutý osobou, ktorú údajne miluje. Ostatné veci boli pre mňa až príliš pretechnizované, ale podstatu som dokázal pochopiť.
Keď bol Chuckov stav stabilizovaný, opäť nás nechali osamote.
Chuck na mňa zahanbene hľadel a pokúšal sa zakryť. Zjavne netušil, že jeho city bude rozoberať tím odborníkov...
Bolo ťažké mu odolať, keď pôsobil tak bezmocne a zraniteľne. Prešiel som mu rukou po čele, opatrne som sa dotkol jeho pier...
„Toto mi už nerob, Chuck,“ varoval som ho obozretne. „Ty vieš, že nie som stvorený na žiadne vyznania, skrátka ma tu máš a som s tebou...“ nič viac som mu ponúknuť nemohol.
„Ďakujem, Casey,“ potichu hlesol Chuck. Okamžite ma vtiahol hlbšie do postele. Začínal som tušiť, že táto misia bude možno trvať dlhšie, než som predpokladal.
O pár dní neskôr
Chuck bol zlatý. Mal v sebe tú istú dávku nevinnosti, ktorá ma nútila ho za každú cenu ochraňovať.
Okamžite som v myšlienkach preškrtol tie tri príšerne sladké vety. Nie, to som skrátka nepovedal a nikto ma o opaku.
Chuck sa už cítil omnoho lepšie. Podľa odborníkov mu moja prítomnosť dosť pomohla. Dokonca ustali aj tie neprirodzene vyvolané záblesky. Vyzeral byť v úplnom poriadku.
Už nemal okolo seba až tak veľa neznesiteľných káblov. Na testy reagoval úplne normálne, zdalo sa, že náš úžasne drahý počítač prestal štrajkovať.
Prepustili ho z Cherry pie a mohli sme sa vrátiť do aktívnej služby.
Pred nemocnicou na nás čakalo auto, tentoraz bez Walkerovej, lebo riešila nejaký ďalší prípad, o ktorom nemusíme byť informovaný.
Položil som Chuckovi ruku na koleno a začínal som uvažovať o tom, aké to bude s ním pracovať a chodiť zároveň.
koniec
poznámka autorky FF: táto časť série jednorázoviek je týmto ukončená, ale pokiaľ budem mať čas tak niekedy na ňu ešte môžem nadviazať inou sériou.
