Autor: Merope
Veková hranica: 18+
Varovanie: angst, sex-pwp, slash, dráma, temné, romantika, evilDean, hurt and comfort
Pár: Sam/Dean
Kapitoly: 9 + prológ a epilóg (Po deviatich stranách, delené do častí po troch stranách)
Poznámka: dej sa odohráva po tretej sérii, nerešpektuje udalosti 4 a 5!
*~*
Spomínal si na to ako menič zovrel nôž a chcel ho zatlačiť hlbšie. Tí dvaja ho nabádali, aby Samovo telo úplne rozpáral. Chceli, aby umieral pomaly a naplno precítil silu toho bolestivého hrotu, ktorý bol zasadený hlboko do jeho tela.
Menič druhou rukou ešte viac roztváral ranu, uškŕňal sa mu do tváre a triasol ním, aby ešte neupadol do bezvedomia.
Upadal do šoku, topil sa v krvi a nevnímal už ani príjemne studenú zem, na ktorej ležal. Hrot sa pohyboval veľmi pomaly. Zabáral sa do jeho tela stále hlbšie a stále pod oveľa hrozivejším uhlom.
Sam sa obával, že jeho vnútornosti vytečú na chodník. Niečo také nikdy nechcel zažiť, ale ani to už preňho nebolo dôležité.
Krv striekala takmer šialeným tempom.
Posledné čo počul, bol akýsi nejasný hlas niekde v pozadí. Nevedel, čo tá osoba povedala, lebo tam, sa už všetky spomienky končili.
Sam cítil ako sa jeho myseľ zobúdza. Nebolo možné, aby niečo také zvládol.
Otvoril oči, díval sa na biely strop v akejsi nemocnici. Bol rovnakí ako tie ostatné, ktoré za celé tie roky svojej práce videl. Bol bezvýznamnou pripomienkou toho, že sa prebral do tej istej nočnej mory, ktorá ho prenasledovala.
Sam odtrhol zrak od stropu a zadíval sa na dvere.
Dovnútra vošla staršia sestrička. Bezvýrazne sa naňho usmiala a chladne povedala:
„Dobrý deň, pán Miles. Včera ste sa stali obeťou prepadnutia a priviezli vás do tejto nemocnice. O vašom stave vás bude bližšie informovať lekár. Dôležité je len to, že ste po závažnej operácii brušnej dutiny... Chceli sme zavolať vašim ďalším príbuzným, ale nenašli sme žiadne čísla ani mobil. Osoba, ktorá vás do nemocnice priviezla nezanechala žiadny kontakt,“
„Nie,“ rozčúlene zašepkal to krátke slovo.
Vzápätí si uvedomil, čo sestra presne povedala. Jej slová mu prebehli nesústredenou mysľou a on pocítil záblesk šialenej nádeje. Možno to naozaj mohol byť...
„Kto mi pomohol?“
„Nejaká žena. Chceli sme, aby udala svoje meno, ale kým sme sa zaoberali vašimi zraneniami, utiekla...“
Sam mal pocit, akoby mu niekto nasypal kúsky ľadu do žalúdka. Zahanbil sa za svoje bláznivé snívanie. Nemohol to byť on. Sám zrejme prežíva hotové muky a to všetko kvôli Samovi. Nedokázal tú myšlienku zniesť. Len s vypätím všetkých síl sa sústredil na rozhovor. Sestra už opäť rozprávala o niečom inom a on tie predchádzajúce veci ani len nezachytil.
„Kam ste dali môj prívesok. Mal som na krku takú vec...“ to jediné ho teraz zaujímalo.
Sestra otvorila skrinku, ktorú mal pri posteli a vložila mu ho do ruky. Sam ho pevne stisol. Nedokázal sa ho vzdať. Nemohol ho pochovať spolu s Deanom, aj keď Bobby mu jasne naznačoval, že nie je dobré nechávať si takú vec. Upokojovalo ho to, keď mohol držať ten kúsok minulosti.
„Ste si naozaj istý, že nemáme nikomu zavolať?“ opýtala sa ešte raz.
Sam pokrútil hlavou.
Musel z nemocnice odísť. Nemal ani peniaze na vyrovnanie účtu za zdravotnú starostlivosť. Musel len počkať, kým sestra zmizne z dohľadu. Netušil, ako vstane, ale bol pripravený to urobiť, aj keby sa mal opäť zrútiť.
O poistke pána Milesa nevedel nič. Netušil, prečo ho tak nazvala. Keď ho meniči napadli, nemal pri sebe žiadny doklad.
Nezaujímalo ho ani to, či to zranenie prežije bez liekov a bez pomoci lekárov. Nič nebolo dôležitejšie ako dostať sa z ich dosahu.
Nehovoriac o tom, že policajti sa uňho iste zastavia. Nemocnica ich určite informovala a budú ho chcieť vypočúvať.
Sestra sa naňho opäť usmiala a nechala ho samého v izbe.
Sam čakal asi dvadsať minút. Po celý čas zvieral v ruke prívesok. Dotýkal sa ho ako nejakej vzácnej relikvie. Po celý čas zbieral sily, ale telo mal ešte stále príliš meravé. Brucho ho poriadne zabolelo, keď sa pokúšal posadiť. Mal pocit, akoby mu doňho niekto udieral päsťou.
Hlava sa mu zakrútila a musel ostať ležať. Skúsil to ešte trikrát, ale počas každého pokusu ho všetko ešte viac rozbolelo.
Počas štvrtého pokusu skončil na zemi. Hlavou sa udrel do postele a prívesok mu takmer vyletel z rúk.
Na nohy sa postaviť nedokázal. Začal opäť krvácať, ale nezavolal sestru. Sledoval ako krv presakuje cez obväzy.
Zvieral prívesok tak pevne, až sa mu takmer zarýval do dlane. Jeden z tých prístrojov začal vydávať ten príšerný zvuk, lebo zrejme došlo k odpojeniu od Sama.
Dovnútra sa nahrnuli zdravotníci, ale on ich k sebe nechcel pustiť. Nehľadiac na bolesť sa na nich vrhol...
Bojoval s nimi. Podarilo sa im ho zadržať, ale nie na dlho. Sam sa zúrivo zmietal, nehľadiac na bolesť.
Potom všetko náhle stmavlo...
Ochabol v ich zovretí a prepadal sa to tej istej bezodnej temnoty...
*~*
Druhé prebudenie bolo oveľa krutejšie ako to prvé.
Sam ležal na posteli pripútaný, nadopovaný liekmi a celkom bezmocný. Nemohol sa hýbať o nič viac než predtým a zviazali ho ako nejakého blázna.
Bola tma a on začínal mať opäť bolesti, ale nechcel nikoho zavolať. Nie tých lekárov, ktorí nič nechápali. Jeho prívesok ležal na stolíku. Nemohol naňho dosiahnuť. Ruku mal starostlivo ošetrenú. Nenávidel ich. Najviac tých, ktorí sa ho pokúšali zachrániť.
Nemali právo rozhodovať zaňho. Nikto ich neprosil o to, aby sa ním zaoberali. Sam zúfalo trhol putami, ale bolo to len horšie.
Sam začínal vážne uvažovať o tom, že im dovolí, aby niekomu zavolali.
