Názov: Chata
Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural (túto poviedku môžete čítať aj bez akejkoľvek znalosti o seriále supernatural, pretože sa ho absolútne netýka. Vtom prípade to berte ako originálnu vec)
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke: Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Tmavovlasý mladík sa triasol od zimy. Ruky mal doškriabané od skál, ktorých pokúšal zachytiť. Alkohol sa pomaly dostával preč z jeho tela a on začínal pociťovať mrazivú bolesť. Bol sám, takmer nič nevidel, nemohol sa postaviť. Cítil ako sa doňho zapiera mrazivý vietor. Rukami stále šmátral po zemi, hľadal niečo, čoho by mohol pevne uchopiť do rúk. Niečo čo by mu pripomenulo, prečo sa ocitol na zemi a prečo sa nedokáže ani hnúť.
Pred pár hodinami to ešte tak nebolo. Sedel pri ohni so svojimi priateľmi a objímal Nicol. Šla na ten výlet s ním a povedala, že ho bude vždy podporovať. Zrazu si nevedel celkom presne vybaviť, kto bola ani prečo sa spolu pohádali.
Rozmýšľať o tom bolo až príliš bolestivé.
Počul nejaký šramot. Niečo tam v diaľke sa hýbalo, približovalo sa to a on sa zúfalo pokúšal zdvihnúť hlavu. Chcel sa odplaziť čo najďalej od akéhokoľvek ohrozenia. Nepočul štekot psa, pripadalo mu to skôr ako vytie vlka.
Čím viac sa to približovalo, tým väčší strach pociťoval. Zmätená myseľ všade videla len skryté hrozby. Stromy sa stávali desivými tieňmi, každý zvuk bol spojený z blízkosťou smrti.
„Prosím, pomôžte mi!“
Zúfalo sa pokúšal postaviť na nohy, ale vyvolalo to v ňom ešte silnejší nápor bolesti. Sily ho úplne opustili, oči sa mu zavreli, klesol na chladnú zem a cítil, ako ho pomaly obklopuje vyslobodzujúca tma.
