Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate,
Misha
Tmavovlasý mladík sa k nemu nervózne naklonil. Mark opäť nevyzeral dobre. Tvár mal bledú a pery takmer fialové.
„Mark, počuješ ma?“ zúfalo skontroloval jeho životné funkcie. Jeho priateľ našťastie dýchal veľmi slabo. Vyzeralo to, akoby sa mu nedostávalo vzduchu, ale na niečo také nebol žiadny normálny dôvod.
„Čo ste mu urobili?“ zúfalo sa obrátil k Nicol, ktorá len pokojne stála vedľa nich. Nezdalo sa, že by ju to ktovieako znepokojilo. Dokonca to vyzeralo tak, že ju tento náhly záchvat veľmi potešil. Misha si ju znechutene premeral. Netušil, čo by mal robiť, nie v tejto situácii a ona mu vôbec nepomáhala.
„To nič nie je. Vyzleč mu tričko...“ poradil mu Cody. Tiež sa tváril takmer ľahostajne, akoby sa vôbec nič nestalo.
Misha ho rýchlo poslúchol. Nepodarilo sa mu ho stiahnuť, bez toho, aby sa neroztrhalo, ale stihol to aspoň v rekordnom čase. Markova pokožka bola trochu zvláštna. Neopakovateľne vnímavá. Asi takýmito slovami by to dokázal opísať. Už len krátky dotyk v ňom vyvolal sériu takmer neskutočných pocitov. Počas tých pár sekúnd takmer zabudol na to, čo sa deje. Pripomenul mu to až Markovo prudké nadýchnutie. Zahanbene odtiahol ruku a pokúšal sa prestať myslieť na to, že ho namiesto zachraňovania len hladil.
„Urobil si dobre. Presne to, potreboval,“ pochválila ho Nicol. „Ak sa mu to ešte náhodou stane, len to opäť zopakuj a bude lepšie, keď mu dáš dole aj nohavice. Prípadne najlepšie by bolo, keby na sebe nemal nič...“ vyhlásila s mierne diabolským úškrnom. Misha by to rád urobil, ale rozhodne by k tomu potrebovali trochu viac súkromia.
„S vami som ešte neskončil. Povedal som, aby ste vypadli, alebo ste snáď nerozumeli...“ Mark očividne neocenil jej snahu a vrátil sa k podstate ich konfliktu.
„Pôjdeme, ale len do horných izieb. Každý tam bude mať svoju. Nemôžeš nás vyhodiť z nášho domu a teraz tvoje slová ani nebudeme brať do úvahy. Keď sa to skončí, už nebudeš chcieť, aby sme odišli...“ vyhlásila spokojne.
„Vypadni!“ nekompromisne prikázal Mark. Stále sa mu ešte nepodarilo vstať a dostávala sa späť na nohy, len s pomocou svojho priateľa.
Nicol sa spolu s ostatnými presunuli na iné poschodie a nechali ich tam.
Mark nemal silu ich prenasledovať. Nedokázal ani zosúladiť svoje kroky, tak aby nemusel každú chvíľu padať. Misha mu pomohol vyzliecť si nohavice. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad. Mark sa prestal potácať a dokázal stáť na svojich nohách.
„Ešte sme spolu neskončili...“ pripomenul im nahnevane. Nedostal síce žiadnu odpoveď, ale Mishovi bolo jasné, že ostatní nezlezú dole, kým ich o to vyslovene nepožiada.
„Teraz to nechaj tak. Len nás zdržiavajú,“ položil mu ruku na chrbát.
„Nechcem, aby to pokračovalo. Tie krvné vzorky...musím ich vidieť...“ Mark bolestne privrel oči. Rukou sa dotkol svojej hrude.
„Pozrieme sa na nich,“ prisľúbil mu Misha. Bolo to lepšie, než naháňať ostatných. Dosť ho desili a správali sa čudne.
Odprevadil Marka k pracovnému stolu. Podarilo sa im nájsť vzorky a porovnať údaje, ktoré z nich získala Nicol.
Mark síce často odpadával a Misha väčšinu času trávil tým, že sa ho dotýkal, ale aj tak to bol produktívne strávený čas. Jeho pokožka bola momentálne veľmi zvláštna, reagovala na jeho dotyk tak intenzívne. Tmavé žilky sa občas ukázali a neskôr opäť stiahli. Mark ho nechal, aby ho ďalej hladil. Bolo to preňho veľmi príjemné a mohol tak, bez problémov pracovať.
Zhruba o dve hodiny, keď Mark už dával konečne väčšinu údajov dokopy , Misha pocítil hlad. Aj on už bol takmer vyzlečený, tiež sa cítil nepohodlne a nespokojne poskakoval okolo svojho partnera.
„Skočím do kuchyne. Dáš si aj ty niečo?“
„Pôjdem s tebou. Umyjeme si ruky a dáme si niečo spolu. Už som všetko dokončil, nemá zmysel sa tým ďalej zaoberať.“
„Aké sú celkové výsledky?“
„To ti poviem, až keď sa najeme. Teraz by ťa to asi veľmi nepotešilo.“
Misha sa už radšej nič viac nepýtal. Tušil, že sa mu to vôbec nebude páčiť. Spoločne vyšli z laboratória a vykonali všetky bezpečnostné opatrenia.
Keď obaja skončili s umývaním, pomaly zamierili do kuchyne. Mark už chodil o niečo lepšie a to, ako sa o neho opieral, už skôr vyzeralo ako objatie.
Spoločnými silami sa dostali až do kuchyne. Veľmi rýchlo našli vhodné jedlo a poriadne sa najedli. Misha otvoril aj nejakú minerálku, aby sa mohli napiť. Nič iné totiž v chladničke nenašiel. Na stole boli len dopité fľaše od piva. Mark sa na ne chvíľu mračil, ale napokon len vytiahol poháre a pomohol Mishovi nájsť to najlepšie, z jeho chladničky. Pričom sa ho nezabúdal, takmer nenápadne dotýkať.
Jeho mladý priateľ to očividne dokázal oceniť. Telom mu prechádzali súhlasné impulzy, ale k ničomu inému sa zatiaľ nedostali. Ich telá pociťovali hlad a únavu, túžbu po dotykoch, ale všetko ostatné bolo nateraz zablokované.
Misha sa ešte chvíľu opájal bezstarostným pozorovaním svojho priateľa. Bolo príjemné aspoň na chvíľu prestať rozmýšľať o tých neuveriteľných veciach. Nie o tých bláznovstvách, ktoré sa diali v ich chate.
Myseľ sa mu okamžite začala plniť oveľa príjemnejšími záležitosťami. Aj on si prial, aby všetci niekam zmizli. Kvôli týmto záležitostiam nemali ani chvíľu pokoja. Stále sa okolo nich dialo niečo, čo museli riešiť a vždy niekto prišiel a otravoval ich. Chcel Mať svojho nového priateľa konečne len pre seba, aspoň na pár hodín. Želal si, aby existovalo nejaké rozumné vysvetlenia, aby sa trebárs zistilo, že mali všetci halucinácie, a to všetko si len vymysleli. Bolo by celkom dobré, keby to tak bolo. Keby ich netrápilo nakazenie neznámeho pôvodu a nemuseli sa obávať žiadneho nebezpečenstva. Pustil sa do svojho jedla a neustále sa túžobne díval na Marka.
Nevedel si predstaviť nič lepšie, až ho začínalo desiť, ako rýchlo bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby si ho Mark vôbec všimol. Tak sa len pokúšal sústrediť aspoň chvíľu na svoj tanier, ale aj tak poriadne nevnímal, čo to vlastne dáva do úst. Dokonca sa mu chvíľu zdalo, že to jedlo až príliš osolil, ale momentálne tomu nevenoval pozornosť.
Mark si nalial minerálku, odložil na bok papiere a poriadne si odpil. Misha sledoval ako sa tmavé žilky rozšírili po Markových rukách a po pár sekundách takmer záhadne mizli. Vytvárali pritom niečo podobné reťazcu obrazcov.
Zadíval sa na svoje ruky a všimol si, že sa s ním deje to isté, akurát, že tie jeho sa zdržali ešte o niečo dlhšie. Vyzeralo to, ako nejaké mimoriadne živé tetovanie.
„Tušíš, čo to môže byť?“ opýtal sa s pohľadom upretým na svoju ruku. Vyhrnul si rukáv a sledoval ako sa tie veci objavujú a opäť miznú na aj na pleci.
„Je to jeden z prejavov zmeny. Vidíš aj ty to čo ja?“
Misha pokrútil hlavou. Netušil, čo presne má Mark na mysli, až kým si aj on nevšimol drobné čiastočky, ktoré sa na krátku chvíľu objavili v jeho zornom poli. Mizli ešte rýchlejšie ako stopy na rukách a vôbec mu neprekážali.
„Nepáči sa mi to, ako budeme takto chodiť po svete. Naozaj nemôžeme nič urobiť...“
„Zmenilo nás to. A prešlo veľa času, od odobratia tých vzoriek už uplynuli celé hodiny. Už ani nie sú aktuálne. Dokonca aj naša krv sa zmenila. A nie je to vírus ani žiadne ochorenie, ktoré by sa dalo potlačiť nejakou protilátkou... Nezanecháva to po sebe žiadne poškodenie a samo o sebe, sa to vôbec v krvi neukázalo. Vyzerá to tak, akoby sme sa prirodzene menili.“
Misha nervózne prehltol ďalšie sústo.
„Ako je to možné, že Josh a Jenise? Ja som ich tam videl a bolo to skutočné... Prisahal by som, že ich naozaj...“ stále mu to nešlo do hlavy. Spomienky naňho stále útočili. Bolo v nich viac než by si prial.
„Myslím, že čoskoro to zistíme,“ neurčito dodal Mark.
Misha si myslel, že je to len skonštatovanie, ale keď sa otočil, všimol si mladého muža v drahom tmavom obleku.
„Ahoj Daniel.“
„Rád ťa vidím, Mark. Dúfam, že neruším...“
