Varovanie: krátke, jednorázovka, 15+
Pár: SH/JW
Doktor John Watson v poslednej chvíli sklonil hlavu. Ak by to včas neurobil, pristála by mu na nej jedna zo Sherlockových kníh. Jeho mladý priateľ mal očividne jednu zo svojich mimoriadne deštruktívnych nálad. Nespokojne sa chúlil na gauči ako vždy, keď nemal žiadnu novú prácu. John sa chcel okolo neho len nenápadne prešmyknúť a niekam sa odpratať aspoň na pár hodín, kým ho prejde prvý nával hystérie.
Tmavovlasý geniálne šialený detektív mu však nedoprial to potešenie.
"John?"
"Áno, Sherlock?"
"Pobozkaj ma."
John prekvapene nadvihol obočie. Očakával čokoľvek, len nie takúto žiadosť.
"Čo si to povedal?" podišiel bližšie, aby si bol istý, že naozaj dobre počul.
"Pobozkaj ma..." takmer ľahostajne zopakoval Sherlock. Povedal to oveľa dôraznejšie než predtým.
"Nie, to predsa..." bránil sa John.
Sherlock odtrhol pohľad od svojho notebooku (presnejšie Johovho) a mierne namosúrene, ešte raz zopakoval svoju žiadosť.
„Pobozkaj ma!“
"Sherlock, viem, že to tak občas vyzerá, ale ja naozaj nemám na mysli..."
"Urob to," ďalej nástojil mladík.
John nervózne pristúpil k nemu. Bola to rozhodne netypická žiadosť a niečo také vôbec neočakával. Obzvlášť nie od muža, akým bol on.
Tmavovlasý detektív sa naňho díval takmer ľahostajne, akoby očakával, že ide len o rutinnú pracovnú záležitosť.
„Dobre, ako si želáš,“ podvolil sa len kvôli tomu, lebo ho zaujímalo čo tým sleduje. Takmer s posvätnou úctou sa dotkol jeho pier. Očakával, že si to rozmyslí a odstrčí ho, ale Sherlock sa s ním pohrával, až kým mu nedoprial skutočný bozk. Nie len akési letmé obtrenie sa o jeho pery. John sa takmer previnulo odtiahol, keď si uvedomil, že pôvodný plán dať si jeden bozk bol obojstranne porušený. Rozhodne to nebolo chladné a neosobné, akoby to od tohto mladíka očakával. Dokonca sa trochu tesnejšie schúlil do klbka a pozoroval ho tými svojimi večne premýšľajúcimi očami.
„Mohol by si to urobiť ešte raz?“
John sa na svojho priateľa nedôverčivo pozrel.
„Prečo? Vysvetli mi, prečo ťa mám akurát teraz bozkávať?“
„Nudím sa,“ zanariekal Sherlock.
„Pustím ti televízor, ak nemáš nič iné na práci. Hlavne, daj pokoj môjmu počítaču...“ chystal sa Sherlockovi veľmi energicky vziať svoj majetok, ale tentoraz sa mu to nepodarilo. Mladík si počítač skryl za seba, akoby sa ho chystal chrániť. John si ho chcel aj tak vziať, ale jeho priateľ vytrvalo protestoval. Naťahovali sa oňho, až to takmer vyzeralo, akoby sa objímali.
„John, Sherlock, hľadajú vás tu nejakí páni,“ náhle ich prekvapila domáca. Obaja na ňu vyjavene hľadeli, boli strapatí, mali rozgajdané oblečenie a ani ich súčasná poloha nepôsobila práve ideálnym dojmom.
„Ale môžem im povedať, že nemáte čas,“ usmievala sa a chystala sa ešte niečo povedať, ale John ju okamžite prerušil.
„Nie, nie. Nech počkajú. Hneď sa im budeme venovať. A nie je to tak. My sme len... Sherlock mi nechcel dať...“ začínal sa do toho čoraz väčšmi zamotávať.
„Nemusíte zachádzať až do takých podrobností. Veľmi dobre si to viem predstaviť. Tak dobre, poviem, im aby chvíľu počkali...“ odišla s úsmevom na perách.
