Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate,
Misha
Mark opatrne zobral Dannyho a trochu nešetrne ho vložil Jeffovi do rúk. Dával mu jasne najavo, že nechce, aby túto situáciu komentoval.
Jeff priam úslužne prikývol a pomaly niesol vyplašeného domáceho maznáčika nahor. Misha si všimol, že jeho stav sa očividne zlepšil. Dokonca dokázal rozprávať podobne, ako predtým, ale zdalo sa, že má až príliš dobrú náladu, vzhľadom na to, že jeho kamarát trčí zakliesnený v aute. Misha bol rád, že aspoň pes je už v bezpečí. Nechcel, aby sa mu niečo stalo. Na svoje zranenia sa radšej ani len nedíval. Úplne mu stačila tá bolesť, ktorá vystreľovala z krvácajúcej hlavy.
Keď dovnútra nazrel Daniel, takmer sa striasol od odporu. Ten mladík sa mu už od začiatku nepáčil a obzvlášť nie teraz, keď kritickým okom hodnotil situáciu a nevyzeralo to, že sa chce zapojiť do zachraňovania.
„Nevyzerá to vôbec dobre. Možno by sme sa ani nemali namáhať...“
Mark ho nešetrne potiahol za košeľu. Mladík chvíľu takmer visel vo vzduchu a chvíľu bledol v snahe chytiť dych.
Misha sa na to neveriacky díval. Ako ho mohol tak rýchlo zdvihnúť a takým takmer neľudským spôsobom. Na chvíľu už takmer zabudol, čo sa im stalo a táto vec mu to celé pripomenula. Už neboli ľudia. Presnejšie povedané, ani nemal poňatia, čím teraz sú, a to v ňom opäť prebudilo nespokojnosť.
Cody našťastie nezaváhal a oddelil Marka od Daniela.
„Teraz nie je čas na takéto veci. Potom si to vysvetlíte, len už niečo robte!“ rozčúlene ich oboch napomenul.
„Máš pravdu. Poďme to dokončiť...“
Chvíľu si niečo medzi sebou šepkali. Dokonca aj Daniel sa pridal k nim, aj keď si stále masíroval hrdlo a tváril sa mimoriadne nespokojne.
Misha opäť privrel oči a pokúšal sa predstaviť si, aké by to bolo, keby teraz jednoducho mohol len relaxovať v príjemnom prostredí a užívať si posledné prázdniny. Ani len netušil, kedy sa mu oči zavreli a upadol do bezvedomia. Spomínal si ešte na bolesť, na tlak a potom, ako ho niekto opäť pozorne niesol. A ocitli sa v druhom aute.
Nicol plakala. Kričala na všetkých a bola ešte omnoho zúrivejšia ako Mark. Počul ju, ako všetkým za radom čistila žalúdky.
Akoby ona bola úplne nevinná. S trpkosťou si pomyslel Misha. Vedel, že jej podiel v tejto hre je väčší než by sa zdalo. Už bol z toho všetkého unavený. Necítil si nohy a nevedel, čo s ním bude. Nechcel sa opäť vrátiť k nim a prežívať to neskutočné šialenstvo. Chcel, aby to všetko bolo normálne. Celkom obyčajné, ale obával sa, že niečo také už nebude možné.
Mark
„Kam to ideš? Vezmeme ho do nemocnice. Toto už viac nemôže pokračovať,“ rozčúlene hľadel na Codyho, ktorý šoféroval Danielovo auto.
„Nie, žiadna nemocnica. To nebude potrebné...“ zamiešal sa do rozhovoru Daniel.
„Teba som sa nepýtal. Nevidíte, ako zle na tom je!“ kričal naňho Mark. Naozaj netušil, prečo urobil niečo také. Nikdy s tým nechcel súhlasiť. Zdalo sa mu, akoby niečo v ňom potrebovalo to, čo mu Daniel priniesol, ale keď ten proces skončil, cítil sa úplne normálne. Nič sa nezmenilo. Vedel, akurát to, že jeho slová boli dosť nevhodne vybraté. Z toho procesu bol chvíľu úplne v šoku a nedokázal nič urobiť, až kým nezačul ten nárek, prichádzajúci od bytosti, na ktorej mu záležalo. Ten impulz ho okamžite prebral a prinútil ho zorganizovať všetkých a nájsť zdroj toho náreku.
„Som lekár, mne môžeš veriť...“
„Tebe tak akurát. Čo si to so mnou spravil?“
„Neskôr. Teraz nie je čas. Pozri sa... Vidíš, predsa, že tie rany sa uzatvárajú...“ ukázal na mladíkovu hlavu, ktorá bola síce zakrvavená, ale niečo sa tam začalo diať. Tmavé žilky, ktoré predtým vystupovali spod pokožky boli teraz vonku a obklopovali ranu, ako nejaký veľký obklad.
„Je to úžasný dar. Len sa naňho pozrite....“ ukázal na Mishove nohy, ktoré boli predtým poranené ostrým predmetom...
Okolo rád krúžila tmavá hmota a zaceľovala ich. Mark neveriacky hľadel na to, ako sa pred jeho očami, rany uzatvorili a ostala len mierne podráždená pokožka. Hlava takisto nekrvácala, ale niečo sa v nej dialo, zaznamenával určitý pohyb hmoty a bolo to takmer neuveriteľné, ako nejaký druh šialeného zázraku.
„S týmto nemôžeme ísť do nemocnice. Ľudia na niečo také nie sú pripravení. Nechceš, snáď, aby ho niekam zavreli. Tá hlava sa bude zaceľovať ešte trochu dlhšie. Tam to ešte len začalo...“
„Ja zavriem teba, Daniel, ak mi nepovieš, čo to všetko má znamenať? Len tak si sem prídeš a tváriš sa ako spasiteľ...“ nevrlo si ho premeriaval Cody.
„Môžeš mi vysvetliť, prečo sme sa správali ako šialenci a prečo som ja do čerta pobozkal Marka?“
„Nežiaduce účinky. To prejde,“ dodal mrzuto.
„Daniel, to snáď nemyslíš vážne. To je všetko, čo so seba dostaneš? Tak to nám ani zďaleka nestačí...“ pripojila sa k nim Nicol.
„Tak ty sa ešte ozývaj. Ešte stále chceš predstierať, že o tom nič nevieš?“ prísne si ju premeral Mark.
„Dobre, všetko vám vysvetlíme, len sa upokojte... Začnem pekne od začiatku, dovtedy sa snáď Mishovi spraví aj tá hlava...“ pohodlne sa oprela o Jeffa, ktorému kvôli nedostatku miesta musela sedieť na kolenách.
Mark bol zvedavý, akou lžou sa ich ešte pokúsi nakŕmiť. Bolo očividné, že nikto zo zúčastnených ani presne nevie, čo sa vlastne stalo.
„Pozri Nicol, nech povieš, čokoľvek, nebude to pre mňa mať nijakú cenu. Tebe už neverím. Neverím ani sebe... Neviem, čo sa deje a prestáva ma baviť neustále sa vtom vŕtať.“
„Mrzí ma to. Nechcela som, aby k niečomu takému došlo. Síce nám tvrdili, že to bude trochu ťažké, ale netušili sme, že sa to vyvinie až do takých extrémov. Ešte raz sa vám všetkým ospravedlňujem. Chcem, aby ste vedeli, že ma mrzí, to ako som vás zatiahla do svojich výskumov...“
Daniel sa pokúsil niečo povedať, ale Nicol ho štuchla do ramena, aby mu zabránila zapojiť sa do rozhovoru.
„Kamene majú istú cenu, Mark. Získali sme ich pomohli sme niektorým ľudom v rámci nášho výskumu a počítali sme s tým, že táto metóda zmení pohľad na dnešnú medicínu. Mysleli sme si, že sme našli univerzálny liek, ale ty sám vieš, že veci sa mierne skomplikovali a nemohli sme presadiť tento typ liečby. Jednak preto, že nebola vhodná pre každého a kamene sa ukázali ako dosť nestály zdroj liečenia a aj kvôli nim. Neviem, či si si to niekedy všimol, ale tí, ktorí vytvárali kamene, nám to jednoducho nedovolili. Nevytvorili ich také, aby sa dali použiť pre každého, len pre určitú skupinu ľudí. Profesor to jasne popísal v starých prácach, ktoré som v laboratóriu. Hovoril o tom, že za takýto úžasný liek bude musieť ľudstvo niečím zaplatiť. Každý predsa niečo chce a aj producenti toho kameňa, chceli dostať niečo, za svoj jedinečný produkt. Nikdy si o tom ani na chvíľu neuvažoval? Veď si to predsa čítal.“
„Áno, Nicol o týchto veciach viem. Producenti tých kameňov sú isté predtým nezmapovateľné organizmy, skôr na nižšej úrovni, bez vyššej nervovej sústavy. Skúmali sme ich snáď tisíckrát a nikdy nevykazovali žiadnu väčšiu aktivitu, okrem produkcie kameňov. V starých prácach boli len profesorove mierne idealistické teórie nič viac. A okrem toho ty si tu nebola, keď postupne zomieral. Ak by niečo také v sebe mali, ak by sa dokázali dohodnúť, prečo ich nepožiadal, aby vyrobili kameň aj preňho. Ak ich tak obdivoval a oni boli schopní reagovať, mali mu pomôcť,“ oponoval jej Mark.
„Nepomohli mu, lebo to nebolo súčasťou dohody. Profesor si nežiadal pomoc pre seba. Uzavrel dohodu a tá pre nich bola smerodajná. Mohol si vybrať len jednu vec. Na svoju záchranu vtedy nemyslel. Nevedel, že sa mu to stane...“
„Odkiaľ máš tieto informácie?“ rýchlo ju zastavil Mark. Bol si istý, že o niečom takom sa v jeho prácach nepísalo.
„Od nich. Povedali mi to...“
„To je nezmysel. Nevedia komunikovať.“
„Máš pravdu. Bez nás to nevedia, ale po zlúčení, ich môžeš cítiť. Skús to...“
Dotkla sa jeho ruky. Opäť sa objavili tie tmavé čiarky, ktoré sa šírili po rukách čoraz rýchlejšie. Mark to cítil. Nenapodobiteľnú príchuť iného života. Niečo čo ho dopĺňalo ako druhé ja a zapadlo na miesto, o ktorom ani netušil, že existuje. Niečo čo už dávno stratili...
