Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate,
Misha
„Rušíš, ale aj tak si sadni...“ ukázal na voľnú stoličku vedľa svojho priateľa.
Daniel si pomaly prisadol k nim. Tváril sa tak spokojne. Tak vyrovnane. Kým oni tápali v tme, nový návštevník bol zrejme úplne spokojný. Misha si ho nespokojne premeriaval. Nepáčilo sa mu, ako sa díval na Marka. Nepáčilo sa mu ani to, ako sa díval naňho. Misha pocítil v sebe inštinkty, ktoré nikdy predtým nepoznal. Z nejakého dôvodu ho túžil do krvi zmlátiť. Nevedel z čoho tie pocity pramenia, ale tušil, že bude zrejme veľmi nemilo prekvapený.
„Ďakujem, Mark. Som rád, že ťa moja návšteva potešila.“
„Prejdi k veci. Prečo si sa namáhal prerušiť sledovanie a vošiel si sem? Povedal som ti, že mám veci pod kontrolou?“
Misha mal pocit, akoby ho niečo plnou silou vrazilo do hlavy. Sledovanie? Pod kontrolou? Ako môže Mark niečo také vôbec povedať? Pred chvíľou mu predsa bolo zle a to všetko, čo sa stalo. Bolo to šialené, neveril tomu. Doteraz ešte nedokázal pochopiť to, ako sa niečo také mohlo stať. Z jedného dňa na druhý z hodiny na hodinu sa čoraz väčšmi vzďaľoval od reality.
„Nemohol som viac čakať. Prvá fáza testovania je úspešne dokončená a ty ešte potrebuješ svoju druhú časť. Dúfam, že si uvedomuješ, že táto vec ma dosť zaťažuje...“ prešiel si rukou po krku. Misha zbadal tmavé žilky, ktoré sa okamžite rozšírili po tele, ale veľmi rýchlo boli nahradené škaredými červenými poraneniami.
Daniel sa mierne otriasol, odtiahol ruku a vyzývavo sa zadíval na Marka.
„Môžem?“
Mark prikývol, opatrne pristúpil k nemu. Obaja sa chystali niečo robiť, ale Misha nemal v žiadnom prípade chuť zisťovať o čo ide. Pomaly vstal a opatrne zamieril k dverám. Nevšímalo si ho. Boli zaujatý akýmsi komplikovaným prepájaním, ktoré našťastie ničím nepripomínalo bozk. Danielovo telo sa chvelo a Mark z neho niečo dostával.
Misha nevedel, koľko má času a nechcel to ani len zisťovať. Jediné čo mu v tej chvíli napadlo, bolo dostať sa čo najďalej od toho šialenstva. Nechcel o tom nič vedieť. Ani počuť. Nemohol. Nedokázal niečo také pripustiť.
A vyzeralo to tak, že aj Mark sa už pridal k nim. Nikto mu neostal. Všetci boli proti nemu. Misha zrýchlil. Dúfal, že Codyho auto je stále vonku. Potreboval sa k nemu dostať a odísť čo najďalej od celého toho zmätku, kým sa z toho úplne nezblázni. Mrzelo ho, že musí odísť od Marka, ale neveril už ani jemu. Nech to bolo akokoľvek, vyzeralo to tak, že aj jeho stratil, ale už si naozaj nebol ničím istý. Začínal si myslieť, že to všetko je len akási čudná halucinácia, ktorá sa nemôže blížiť k pravde.
Počas behu o niečo takmer zakopol. Bol to Danny. Šteňa ho zvedavo oňuchalo a nespokojne sa pokúšal postaviť mu do cesty.
Misha ho inštinktívne zdvihol do náručia. Nevedel, prečo to robí, a to čo sa dialo neskôr vnímal už len veľmi útržkovito. Počas celej cesty si takmer neuvedomoval kam ide. Pred očami sa mu mihal celý svet.
Prebral sa až, keď sedel za volantom Codyho služobného auta. Danny bol skrútený do klbka na prednom sedadle. Ostatných psov našťastie nestretol. Nebol si istý, akoby ich od seba tak rýchlo odohnal. Bezmyšlienkovite vyrazil po ceste, pridal plyn, Codyho auto ťažkopádne naštartovalo. Misha pevne zvieral volant. Niečo mu pri nohách zavadzalo, ale pokúšal sa to ignorovať. Mal by sa dostať na bezpečnejšiu cestu. Určite by to tak malo byť, ukázalo sa, že to nebude až také jednoduché. Zrejme počas toho zmätku zle odbočil. Nespomínal si ani na to, netušil, kde presne je, ale začínal sa postupne upokojovať. Prestal myslieť na tie veci a bolo mu lepšie. Predstavoval si, že sa vracia z výletu. Príde domov a všetko bude také ako predtým. Tak veľmi si želal, aby sa nič z toho nestalo, aby to celé mohol vymazať... Všetko. Okrem Marka. S ním by mu mohlo byť dobre, keby sa veci natoľko neskomplikovali. Rozmýšľal o tom, že sa možno vráti. Privedie späť Dannyho a pozhovára sa s ním. Možno by mu to všetko dokázal nejakým spôsobom rozumne vysvetliť. Myšlienky ho natoľko pohltili, že si nevšimol, čo sa začalo diať s autom.
Vyzeralo to tak, že bude môcť prejsť bez akýchkoľvek problémov, ale auto zrazu nadskočilo a dostalo sa na pomerne strmý svah.
Misha už vedel, že to rozhodne nebude dobré. Pokúšal sa zastaviť, ale vôbec sa mu to nedarilo. Zrazu v sebe cítil hroznú slabosť. Tmavé žilky na jeho pokožke sa stiahli do akéhosi nepríjemného vzoru a on nedokázal pohnúť rukami ani nohami. Bol úplne paralizovaný. Díval sa pred seba. Sledoval, ako sa čoraz väčšmi približuje do čoraz strmšej hĺbky. Auto sa naklonilo dopredu a začalo sa zúrivo kotúľať. Misha vrazil hlavou do skla. Pred očami sa mu zatmelo. Po tvári mu začala stekať krv. Podarilo sa mu zachytiť Dannyho a chrániť ho vo svojom objatí. Cítil ako sa šteňa v jeho náručí trasie. Auto sa kotúľalo ďalej, ale on to už takmer nevnímal. Bol úplne otupený bolesťou. Auto bolo zastavené akýmsi stromom, ale prudký náraz, Mishovi niečo zabodol do oboch nôh. Bolestne vykríkol.
Tmavé žilky sa stiahli a on počul samého seba kričať. Takým spôsobom, až mu prešiel po chrbte mráz. Nebol to ľudský hlas, znelo to ako nárek, ale malo to silu. Misha cítil, ako sa ten zvuk šíri ďalej rýchlosťou, ktorá by nemala byť možná.
Misha zavrel oči. Nechcel sa vzdať. Nie to nikdy, ale pálili ho od krvi, ktorá do nich natekala. Musel ich aspoň na chvíľu privrieť. Sústredil sa na ten nárek, ktorý z neho vychádzal.
Trvalo takmer dvadsať minút, kým začul agresívny štekot prichádzajúci odniekiaľ zhora. Danny im odpovedal, tak srdcervúco, až ho to úplne prebralo. Oči mal zalepené krvou a rukami hýbal len veľmi ťažko, ale aj tak dokázal čosi rozoznať. Nejaké postavy sa k nemu približovali. Videl ako šikovne zaistili lano. Upevnili auto a potom vylomili dvere. Misha pocítil Markov dotyk. Nakláňal sa nad ním a pokúšal sa ho odtiaľ dostať.
„Bude to v poriadku. Dostanem ťa odtiaľto....“ prihováral sa mu upokojujúcim hlasom.
„Nie, moje nohy...“ nedôverčivo poznamenal Misha.
„Nemôžem hýbať nohami...“
„Pokojne seď. Pozriem sa,“ Mark sa opatrne naklonil bližšie k jeho nohám. To, čo uvidel bolo dostatočne zlé na to, aby aj on nad sebou stratil kontrolu, ale nestalo sa tak. Mark mierne zbledol, ale napriek tomu sa dokázal ovládať dostatočne na to, aby nedal najavo znepokojenie.
„Cody, poď sem! Potrebujem, aby si mi pomohol!“
Markov priateľ sa na lane spustil nižšie.
„No tak. Veď to predsa zvládneš?“
„Pohni tým zadkom!“
„Mám ísť aj ja?“ zhora sa ozval ďalší hlas, ale Mark pokrútil hlavou.
Misha dotyčnú osobu nevidel, ale podľa hlasu usúdil, že je to Nicol.
„Daniel, poď aj ty... a Jeff by mohol tiež, ale opatrne...“ požiadal ich.
Muži sa spustili nižšie a opatrne sa zhromaždili pri Markovi.
„A sakra...“ zaklial Jeff.
