15+, rodinné
Snape vyslovil kúzlo, ktoré bránilo akémukoľvek odpočúvaniu, ale zároveň bolo dostatočne nenápadné.
„Nie je to úplne tak. Ty si len horcrux exit...“
Elias priam komicky zavretel hlavou a natiahol ruku k Snapovi, akoby sa ho chystal pohladkať.
„Temný pán dnes nemá dobrú náladu. Nemohol som konať inak. Chce niekoho mučiť... Vieš, že doma už nemôže...“
„Počkaj, Elias. Nič ti nerozumiem. Pekne po poriadku mi to všetko vysvetlíš...“
Snape si prisadol k nemu a pevne zovrel podávanú ruku.
„Po prvé Temnému pánovi sa nepáči, že sa pomaly ale isto rozvíja ďalší vzdor proti jeho osobe. Tentoraz hrozba prichádza možno aj odtiaľto... Čarodejníci u nás doma nie sú spokojní, nie sú zvyknutí na také tresty, aké sa teraz udeľujú na Rokforte... Okrem toho, si väčšina z nich začína oprávnene myslieť, že Voldemort chce úplne zničiť ich deti. Taký tlak vydrží len málokto. Veď predsa vieš, ako sa podobné správanie podpísalo na tebe...Skôr či neskôr sa niečo stane, niekto sa postaví na odpor a celé sa to môže zrútiť tak rýchlo ako to prišlo. A on to vie. Ako iste vieš, Temný pán sa dosť uzavrel, medzi svoju komunitu, ostatných len vraždil. Jeho meno nevyvoláva rešpekt, ale odpor... A trpí aj istou dávkou paranoje. Každé čarodejnícke dieťa, môže byť ako Potter. Ak sa mu znepáčiš, ak prejavíš slabosť, postará sa aj o tvoju rodinu,“ žmurkol naňho.
„Nehovoríš mi nič nové, ale čo sa týka tej poslednej veci. Nedovolím to. Urobím, čokoľvek, aby...“ Snape stíšil hlas takmer tak, že Harry sa musel nakloniť tesne nad neho, aby vôbec počul, čo hovorí.
„Toľko k tej prvej veci. A teraz to mučenie. Svojho chlapca už mučiť nemôže, a to podstatne zvyšuje jeho nervozitu. Kedysi totiž vyslovil istý veľmi neuvážený sľub. Ešte vtedy, keď mal dušu celú a ani teraz sa to nedá zrušiť, lebo ho spečatil mágiou, ktorú ako iste vieš, môže nemôže sám použiť proti prelomeniu svojho vlastného slova...“
Harry cítil, ako sa mu motá hlava. Eliasova posledná veta bola každopádne až príliš čudná.
„Tieto veci nemáš zisťovať. Kázal som ti len, aby si našiel spôsob, ako nájdeme jeho druhú podobu...“
Elias chápavo prikývol, ale vzápätí nasadil jeden z tých najhorznejších výrazov, aké Snape zvyčajne krášlili nahnevanú tvár profesora elixírov.
„Ak tomu dobre rozumiem, ty chceš aby sme mu poskladali dušu bez jeho vedomia a uvoľnili všetky tie emócie, ktoré boli za celé tie roky...“Elias prikyvoval čoraz rýchlejšie.
Takmer nehlučne naznačil perami slová, ktorým Harry porozumel. Vytušil, že zrejme mierne fascinovane povedal, zabije ho to.
„Takže tušíš, čo musíme urobiť?“
Snape prikývol.
„A je ti jasné, akú prísadu do toho potrebujeme?“
Snape ešte raz kývol hlavou už o niečo menej razantne.
„K mojej rodine nepôjdeš. Vrátim sa ešte pred odchodom a potom sa vymeníme...“
„Dohodnuté.“
Harry stále šokovane hľadel na dvoch úplne identických Snapov. Bolo mu jasné o čo sa tí dvaja šialenci pokúšajú.
Severus sa mal vrátiť? Prečo sa nevrátil. Táto spomienka bola Eliasova. To mu bolo viac než jasné. Nemohla byť predsa...
Jeden z nich sa zrejme vrátil k nemu a nebol to ten skutočný Snape. Musel to byť Elias. Snape by mu nezveril takú dôležitú úlohu. Nepochybne ho nechal len sprevádzať Temného pána, ale...
Harry cítil, ako sa spomienka končí. Mysľou mu horúčkovito prechádzali rôzne teórie.
Jedna z nich sa týkala aj toho, prečo Snape nechcel, aby o tom niečo vedel. Temný pán sa mu mohol kedykoľvek dostať do hlavy. Kedykoľvek to mohol zistiť... Ale... Ako Snape obišiel to, čím ich predtým donútil k poslušnosti? Čo urobil, aby mohol opäť konať proti Temnému pánovi...“
„Ocko?“
Harry sa zlboka nadýchol a obrátil sa k svojmu malému synovi. Pokúšal sa vymazať zo svojej tváre akékoľvek obavy. Teraz, keď vedel všetko, ale zároveň nič, čo by mu pomohlo, necítil sa o nič lepšie. Strčil ruku do misy a vybral z nej spomienku. Bola nebezpečná a on netušil, čo by s ňou mal urobiť.
„Prečo nespíš, Brian?“
„Nemôžem. Prichádzajú odtiaľ nejaké zvuky...“
„Brian, ja...“
Harry naozaj nič nepočul, ale keď potriasol hlavou a prestal neustále blúdiť v spomienkach, naozaj niečo zachytil. Znelo to čudne, ako rev. Doslova hrozivý krik. Dorian pokojne spal. Nič to s ním neurobilo, ale Briana to okamžite prebudilo.
„Vráť sa do postele... Pozriem sa...“ potichu ho požiadal Harry.
„Ocko, nie... asi to prichádza z tých dverí...“ prstom ukázal na dvere vedúce do izby Temného pána.
Harry tentoraz už zreteľne počul zmučený krik. Miešal sa s plačom malého dieťaťa. Pristúpil k tým dverám a pozorne počúval, ale neodvážil sa ich otvoriť. Brian sa našťastie vrátil do postele. Harry dúfal, že Eliasove slová boli pravdivé a Voldemort naozaj neublížil Nevillovi. Dokonca to ani neznelo, ako hlas jeho kamaráta.
Dvere nad ktorými váhal sa zrazu otvorili a niekto ho surovo schmatol. Harry počul, ako Brian vykríkol, ale nemal možnosť sa tým zaoberať.
V spálni Temného pána sa svietilo a jeho držal na rukách podľa všetkého Elias Snape.
Neville sa krčil v kúte, držal na rukách malého a nezdalo sa, že by mu nejak fyzicky ublížili. Sammie plakal čoraz hlasnejšie a dôvod bol celkom jasný. Temný pán niečo držal v rukách. Bolo to zabalené do plátenného vrecka a smrdelo to viac, než by bolo vhodné. Podobne ako spálené mäso, alebo niečo také. Neville dieťaťu horlivo zakrýval oči a pokúšal sa ho utíšiť.
Vymenil si ustarostené pohľady s Harrym.
Harry cítil, ako si ho Elias privinul tuhšie k sebe. Držal ho ako nejakú bábiky a Harry mal akýsi nepríjemný pocit, že toto nočné stretnutie sa nebude vyvíjať podľa jeho želania. Temný pán držal v ruke akýsi magický druh sekery. Na zem z nej melodicky odkvapkávala krv. Harry zbadal aj pokrútené telo, spadnuté a ešte stále sa mykajúce pri nohách Temného pána.
„Čistý úder, Elias. Naozaj čistý a presný.“
Harry cítil, ako ho zamrazilo. Temný pán oslovil Snapa Elias. On musel vedieť, on vedel...
„Tak je, môj pane...“
Harry prudko zalapal po dychu.
„Ó Harry, ty asi netušíš čo sa to tu deje. Toto je Elias. Pozostatok jedného pokusu, ktorý som s vami tam dole urobil... Za zmienku stojí aj to, že je otcom tvojho drahého Doriana...“
„Ale to... ale to...“
„A toto táto kopa hnoja je...“ Temný pán kopol do toho bezhlavého tela.
„NIE!“ vykríkol Harry.
