Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy.
Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný
výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno
priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ
nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
varovanie 18+ pre túto kapitolu
Mark
„Nenašiel som nič užitočné. Možno tam vzadu budú nejaké náhradné...“ zarazil sa, keď ho neho mladík cúvol.
„Stalo sa niečo, Misha?“
„Pozri sa dovnútra. Niečo tam je...“
Mark si bol istý, že má pravdu. Nebolo by na tom nič nezvyčajné. Profesor mal trochu špecifický pohľad na isté morálne normy.
Mark posvietil baterkou dovnútra a naozaj si tú vec všimol. Presnejšie povedané zaregistroval, ako ruka opäť udrela na hrubé sklo nádrže.
Prudko sebou trhol a takisto cúvol čo najďalej od toho miesta. Na niečo také ani on nebol pripravený.
„Musím sa pozrieť dovnútra,“ vyhlásil upokojujúcim hlasom. Nemuselo to byť presne to, čo mali obaja na mysli.
Musel si to pozrieť úplne zblízka, aby mal možnosť sa k tomu vyjadriť, ale ostávala tu ešte jedna nevybavená záležitosť.
„Misha, ja som to tam nedal. Viem, ako to vyzerá, ale nemám s tým nič spoločné...“
Jeho mladý priateľ sa k tomu nevyjadril. Ostal stáť na svojom mieste a len sa naňho naďalej zdesene díval.
„Poď ku mne...“
Misha váhal. Nerozhodne sa obzeral po miestnosti a napriek tme bolo z neho cítiť poriadnu dávku nervozity.
„Žiješ tu sám. Je to tvoj dom. Nie je možné, aby si prehliadol takú vec. Nemôžem ti veriť. Je mi to ľúto, ale nejde to...“ pokrútil hlavou a čoraz väčšmi sa od neho vzďaľoval.
„Toto je a vždy bol jeho dom. Jeho tajné skrýše. Jeho laboratóriá. Ostal som tu, lebo nič iné nepoznám, ale naozaj...“
Vedel, že to neznie práve najlepšie, ale iné vysvetlenie nemal. Netušil, ako sa tam niečo také mohlo dostať.
Profesor mal svoje návštevy, mal všetko možné a dokonca aj ľudí, ale to bolo veľmi dávno. Tá ruka vyzerala napohľad až príliš čerstvo.
Nemohol mu zazlievať, že niečo také nepovažuje za najlepšiu správu dňa.
„Nechoď von. Pokojne sa odo mňa môžeš držať ďalej, ale kým neprejde búrka, neotváraj dvere...“
Teraz to naozaj nebolo to najvhodnejšie miesto pre rozrušeného mladíka.
Mark smutne vykročil dovnútra.
Tmavé bytosti sa pred ním rozostupovali a púšťali ho dopredu, až kým sa nedostal k tej správnej nádrži.
Bol už čiastočne pripravený na to, čo príde, ale nie až natoľko, aby sa pri pohľade na tú bytosť neotriasol.
Díval sa do tváre, ktorá bola úplne zakrytá akýmsi druhom dýchacej masky. Tajne umiestnené záložné zdroje stále bežali.
Mark zvedavo priložil ruku na nádrž a jemne po nej poklopal.
Ruka sa stiahla zo svojej pozície a cez sklo sa takmer lačne dotkla tej jeho.
Mark pocítil nezvyklé teplo, akoby sa naozaj držali a medzi nimi nebola žiadna prekážka.
Tvor naňho upieral mimoriadne lačný pohľad, presýtený niečím čo by sa dalo nazvať istým druhom vášne.
Mark pocítil tepanie istého vnútorného poradcu, ktorý sa chcel dostať k tomu tvorovi čo najrýchlejšie.
Zároveň však pocítil silnú vlnu nevoľnosti. Nebolo to vôbec príjemné. Pod kožou cítil napätie a ledva dýchal.
Toto takmer šialené vyčíňanie vnútorného tvora sa zmenilo na prudké trasenie. Mark klesol na kolená, neschopný sa vôbec pohnúť.
Tá bytosť naňho hľadela. Premeriavala si ho takým spôsobom, až mu z toho začínalo byť nevoľno. Zosunul sa na zem a ostal sedieť obklopený tými vecami.
A Mark si bol zrazu istý, že všetko čo sa tu stalo, všetky tie šialené a vrcholne nepravdepodobné veci súvisia s maskovaným človekom v nádrži. Nevedel, prečo z toho obviňuje osobu, ktorá tu bola takpovediac pripútaná a to obvinenie ani nevyšlo z jeho hlavy.
Srdce mu tĺklo šialenou rýchlosťou a svet sa s ním točil, čoraz rýchlejšie, akoby ho niečo držalo a nedovolilo mu dýchať.
„Misha, poď na chvíľu sem,“ požiadal svojho priateľa.
„Prosím, poď...“ naliehal, keď nedostal žiadnu odpoveď.
S námahou sa oprel o nádrž. Tie oči. Oči toho tvora spod masky, poznal tak dôverne až sa to nedalo ani len vypovedať.
Podobali sa na profesorove, ale to sa mu muselo len zdať. Profesor zomrel pri jednom výbuchu, počas akého experimentu.
Mark videl jeho telo, presnejšie povedané to, čo z neho ostalo. Ukázali mu aj testy na základe, ktorých sa jednoznačne preukázala totožnosť mŕtveho. Nepochyboval o tom. Ani na chvíľu, dokonca ani teraz.
Misha
Nerozhodne stál pri dverách. Nechcelo sa mu tam vojsť. Tie veci sa mu nepáčili. Nechcel sa s nimi kontaktovať.
Markov hlas znel zúfalo takmer bolestne. Psi nespokojne brechali a natlačili by sa dovnútra, keby im to Misha dovolil.
On ich len nasmeroval ďalej od toho miesta a prikázal im, aby ostali. Potom neochotne vykročil dovnútra.
Tá hmota sa mu pod nohami prispôsobovala, ako nejaký mimoriadne živý krém. Kráčal po nej opatrne a svietil si baterkou tak, aby do niečoho nevrazil.
Došiel až k Markovi a kľakol si k nemu. Jeho partner si držal tvár v dlaniach a sedel v takmer úplnej tme.
„Som tu. Poď, bude lepšie, keď vstaneš...“ pokúšal sa upútať jeho pozornosť, ale Mark sa nehýbal.
Misha sa jemne dotkol jeho rúk a odtiahol ich od tváre. To ho trochu prebralo.
Svetlovlasý muž ho pevne zovrel do objatia, pričom to čiastočne vyzeralo, akoby sa chcel od neho oprieť.
„Tá vec v nádrži je živá. Dýcha to a vyzerá ako... Ja ani neviem, vlastne neviem, ako vyzerá, má... áno, má masku, ale nepozeraj sa naňho... nepozeraj...“
„Nebudem. Pôjdeme od tej veci, čo najďalej. A keď búrka prejde, zavoláme pomoc... Hocijakým spôsobom...“
Misha ho začal pomaly viezť k východu. Nebolo to vôbec jednoduché. Mark ledva vládal chodiť a vyzeral, ako tesne pred nervovým zrútením.
„Nikto nám nepomôže. Všetci sú... Odišli a nechali nás tu, ale nie preto, lebo som im to prikázal. Nechali nás tu kvôli nemu... Kvôli tomu... Nie sme tu v bezpečí... Myslel som, že sme ale nie sme...“
Mark sa takmer otočil, ale Misha mu to nedovolil. Pevnejšie ho zovrel a ťahal späť k psom. Akékoľvek pochybnosti sa vytratili. Cítil, že jeho priateľ veľmi trpí, akoby mu niečo nesmierne a neprekonateľne ublížilo.
Ich domáci maznáčikovia nespokojne pobiehali okolo nich a čoskoro pochopili dôvod ich nepokoja.
Misha začul akýsi zvuk. Nepríjemný, akoby niekto rozbíjal veľmi hrubé sklo.
Psi sa pustili do behu, Misha a Mark ich mierne chaoticky nasledovali. Už ani nevedeli kam presne idú. Riadili sa ich inštinktom.
Vbehli do akejsi menšej izby, ktorú ešte Misha nenavštívil. Podľa zabudnutého plagátu usúdil, že tam kedysi býval nejaký chlapec.
„Dá sa to tu zamknúť?“
„Nie, podložíme tam tú skrinku...“
Spoločne sa im podarilo dotlačiť ju k dverám. Obaja sa pritom poriadne natrápili. Nebola práve najľahšia.
Psi nespokojne pobiehali okolo dverí.
