Chata 11.kapitola 2/3

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Varovanie: slash, first time, romantika, h/c,  sweet innocent, hurt Misha...
Obsah:  Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. 
Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný 
výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno 
priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ  
nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...

Mark

Cítil sa čudne.  Niečo na tej veci ho takmer na smrť vystrašilo. Nebolo to ani tým, že by vyzerala ktovieako desivo, ale ten pocit sa rozšíril do jeho tela ako explózia bolesti. Mark klesol na zem, sťažka dýchal a pokúšal sa trochu spamätať.

Niečo také bolo v jeho chate a on o tom nevedel. Do tej miestnosti ani len nemal dôvod vkročiť. Nechcel si pripomínať minulosť.  Nebolo by vhodné s tým opäť začínať, nie teraz, keď bol v jeho živote niekto, na kom mu veľmi záležalo.

Misha sa posadil k nemu a dával pozor na dvere. Pokúšal sa upokojiť psov, aby nerobili príliš veľký hluk. Miracle sa napokon usadil pri svojom pánovi a ľahol si. Tí ostatní sa dosť dlho ponevierali okolo nich a trochu aj vrčali na dvere, ale napokon sa mu podarilo ich upokojiť.

„Si v poriadku? Bolí ťa niečo...“

Misha si prisadol k nemu a vrhal nespokojné pohľady na skriňu. Zrejme sa obával, že táto ochrana nebude úplne dostatočná.

„Je to dobré. Už sa to zlepšuje. Tam vzadu pri okne by mala byť, niečo ako tajná priehradka. Pod uvoľnenou doskou nájdeš nejaké veci, ktoré budeme asi potrebovať. Pokús sa ho opatrne vybrať... Urobíš to pre mňa?“

Misha  prikývol a opatrne sa presunul na dané miesto. Pod doskami našiel dve batohy a nejakú modrú vec, ktorá bola skrútená a zabalená, ale nemal čas to skúmať.

Priniesol to k Markovi a opatrne tie veci uložil vedľa neho.

Markovi sa očividne uľavilo, keď sa na ne pozrel.

„Čo to je?“ opýtal sa v snahe odpútať ich konverzáciu od možného nebezpečenstva v dome.

„Núdzová výbava. Ak by sa náhodou niečo pokazilo, prípadne by sa niektoré miestnosti uzavreli kvôli poškodeniu laboratória, tak by som musel opustiť chatu a všetko uzavrieť. Rozmiestnil som to vo viacerých miestnostiach. Pre prípad, keby som náhodou niečo z toho potreboval.  Všetko, čo je tam sa nám zíde. Hlavne, keď istý čas zrejme strávime vonku. Kým si nebudeme úplne istý, čo sa tu vlastne deje, mali by sme sa od všetkých tých ľudí držať čo najďalej. Ale ak nesúhlasíš, tak môžeme...“

„Najlepšie by bolo opustiť oblasť.“

„Pochybujem, že sa nám to podarí. Pokiaľ vtom všetci naozaj idú, zrejme to nebude také jednoduché. Pokúsime sa o to, ale pre prípad, že by sme boli úplne odrezaní od sveta sú tieto veci mimoriadne vhodné.  Každopádne to chvíľu potrvá. Je to veľmi rozsiahla oblasť. Malo by tam byť aj pár Profesorových menších zlepšovákov.  Aj keď si už nespomínam, ktoré presne som dal do tohto balíka. Pozri sa ešte nižšie... Niekde by tam malo byť aj vhodné oblečenie....“

Misha sa rýchlo pohrabal vo veciach a našiel to, čo potrebovali.

Niektoré súčasti odevu mu boli síce veľké, ale čo sa týkalo topánok tie sadli, akoby boli stvorené priam preňho. Bolo mu jasné, že bude potrebovať takúto obuv, ak sa chce pohybovať  v lese bez zranenia.

Mark sa díval na to, ako si zaväzuje šnúrky a pokúšal sa neprepadať panike. Nemalo by to naňho až takto účinkovať. Videl predsa rôzne veci, ale nikdy nemal  práve takýto pocit. Akoby sa všetko zrútilo do seba a on nevedel, kam by mal pred tou vecou utiecť. Čeliť jej bolo preňho nepredstaviteľné.

Siahol po svojich topánkach. Kedysi nechápal, prečo mal profesor také čudné zvyky ako napríklad nechávať tieto veci vo viacerých izbách. Pripravovať sa, akoby raz prísť niečo, čo ich donúti opustiť chatu.

To všetko vtedy považoval za menšie šialenstvo a neskôr aj zabudol na to, že niečo také robili. Niekedy sa k tomu vracal z nudy. Hlavne, keď nemal toľko práce ako predtým. Teraz mu to prišlo mimoriadne zvláštne, ale pred svojím priateľom sa o tom radšej nezmienil. Už aj tak musel vyzerať ako totálny blázon, ktorý ani len nevie, čo sa nachádza v jeho vlastnom dome.

Bol rád, že má pri sebe svojho priateľa. Inak by už zrejme naozaj úplne prišiel o rozum. Jediné, čomu bránilo úplne sa z toho zrútiť bol on. Nechcel ho nechať samého a bez akejkoľvek ochrany. Kvôli nemu musel vydržať a pokúšal to všetko ešte nejaký čas zvládať... Prudkú hladinu jeho myšlienok narušil Mishov dotyk.

Dvere zapraskali a on cítil, ako do nich niečo vrazilo. Psi opäť nahnevane štekali.  Vydržali to, ale nebolo isté ako dlho to ešte potrvá.

„Pôjdeme dolu. Tuším nám nič iné neostáva...“ Mark uchopil jeden z batohov.

Misha nervózne prikývol, ale aj on usúdil, že čokoľvek bude lepšie, ako čeliť tej veci.

Mark odsunul dosky a odhalil priechod. Spolu so schodmi, ktoré viedli do nejakej zdanlivo tmavej chodby.

„Vezmi Dannyho a počkaj ma pri schodoch. Ďalej neurob ani krok.“

Misha si vyložil na plecia batoh, zobral šteňa a čo najrýchlejšie zliezol dolu. Mark zatiaľ opatrne posielal oboch psov. Boli zvyknutí chodiť po rebríku, lebo ich tadiaľ párkrát previedol, aby z toho nemali strach. Netušil, prečo to urobil, ale šlo im to celkom dobre a postupovali rýchlo, ale dvere boli už na polovicu vylomené a on sa musel veľmi rýchlo rozhodnúť.

Dostal sa už asi do stredu rebríka, keď pocítil ako sa postava dostala dovnútra. Vedel to bez toho, aby musel zdvihnúť hlavu. Cítil tú bytosť, ako príslušníka svojho vlastného druhu, ale to neznamenalo, že ho prestala desiť.

„Uzavrieť a zapnúť svetlo,“ prikázal zreteľne.

Horná časť sa za nimi automaticky zavrela. Toto fungovalo vždy, dokonca aj v núdzovom búrkovom režime.

Svetlá sa zažali a on mohol bez váhania postúpiť nižšie.  Horná časť by tú bytosť nemala vpustiť dovnútra.

Mark zliezol až úplne nadol, ale pre istotu odstránil rebrík a uložil do uschovávacieho miesta.

Potom sa obrátil k mierne znepokojenému mladíkovi.

Svetlá ani na okamih nezbavili miestnosť úplnej pochmúrnosti.  Mark vybral zo skrinky ďalšie baterky. Tie čo mali zo sebou pustili, aj keď si zrejme ani jeden nepamätal, kedy presne to urobili.

Potom už čo najrýchlejšie postupovali chodbami. Mark svojho priateľa a psov viedol čoraz hlbšie. Všetci podliehali horúčkovitej túžbe dostať sa čo najďalej od spomínanej bytosti. A dosť rýchlo napredovali.

Mark ich zaviedol k nejakému výklenku, ktorý nebol dostatočne široký na to, aby tam preliezli na raz. Otvoril prednú časť a najprv to sám skontroloval. Misha zatiaľ čakal so psami a batohmi.

„Je to v poriadku. Tu chvíľu ostaneme. Môžeš sem preliezť...“

Misha to ochotne urobil. Psi vošli cez pomerne menší priechod a Mark potom dvere  zabezpečil.

Ocitli sa v prázdnej miestnosti, ktorú pokrýval akási mäkká tkanina. Bola tam ešte jedna menšia obrazovka a klávesnica, ale inak nič také, čo by stálo za zmienku.

Mark si sadol. Bolo na ňom vidieť, že ho ten beh unavil. Misha si takisto potreboval oddýchnuť. Opatrne sa zložil vedľa neho a nespokojne hľadel na obrazovku.

„Kde je zvyšok počítača?“

„Klávesnica sa pokazila. A je to len taký...“ chcel dodať Mark, ale prekvapilo ho, keď obrazovku odtiahol a našiel niečo, čo mu rozhodne nepridalo na nálade.

„Toto tu predtým nebolo. Nič také sme sem nedávali. Pozri, čo všetko tu... Oni... Niekto sa napichol na môj kamerový systém a ... Nejaké umiestnil aj dovnútra...“

Misha sa privinul bližšie a Mark mu postupne izby z viacerých uhlov a vyzeralo to tak, že nahrávky niekto premazával, ale nebolo vylúčené , že si urobili aj kópie.“

Búrka už bola za svojím vrcholom a nebezpečná časť ustúpila, preto sa systémy začínali opäť zapínať, až na Markovo uzavretie, ktoré urobil pred pár minútami.

Na obrazovke sa objavila izba, v ktorej sa predtým ukrývali. Tajomné stvorenie sedelo na dlážke a dívalo sa priamo do kamery.

Pred ich zrakmi si zložilo masku a odhalilo obyčajnú ľudskú tvár.  Bol to muž,  pomerne mladý, úplne obyčajný, možno z trochu výraznejším nosom, ale nijak  inak poznačený.

Markovi teraz väčšmi pripomínal profesora. Podobal sa na neho, ale zároveň aj nie, akoby mal v sebe niečo svojské, niečo čo profesorovi chýbalo.

Spôsobne si zložil na kolená a nasadil absolútne vážnu tvár, aj keď mu občas mykalo kútikmi úst.

„Nemusíte sa ničoho báť. Nikto vás tu neohrozuje a ani sa nebudem pokúšať ísť až za vami. Z domu môžete odísť, ak chcete, ale musím vás požiadať, aby ste neopúšťali naše lesy.  Nebolo by to pre vás bezpečné. Okrem toho je pred vami ešte záverečná fáza procesu a viem, že ty Mark sa necítiš práve najlepšie. Dôvodom tvojej slabosti je...“ zastavil sa uprostred vety a chvíľu sa zabával len nadychovaním a vydychovaním, akoby to ešte nikdy predtým nerobil.

„Prepáčte, ale je to naozaj fascinujúce. To, ako to máte všetko usporiadané, ale už nebudem odbiehať. Poďme sa venovať dôležitejším veciam. Kde som to skončil? Ach, áno tvoja takzvaná slabosť. Súvisí to s tvojim novým orgánom. Teda počul som, že ty nás tak nazývaš, aj keď to nie je celkom presné, ale pre zjednodušenie nás pokojne ďalej nazývaj producentmi. Pokiaľ sme si vyjasnili toto, tak už naozaj nemáme dôvod pre tebou a tvojím novým priateľom niečo tajiť. Vráťme sa k teda k tomu, čo ťa teraz trápi. Nová sústava, ktorá sa v tebe vytvára, potrebuje ešte niečo, aby mohla byť kompletná. Presnejšie povedané je to len nejaký úkryt pre istý druh ďalších kultúr, ktoré tvoria nás producentov. Bez nich sme len veľmi jednoduché bytosti. Preto sme ich zhromaždili okolo seba a všetci si samozrejme myslia, že sú určitým druhým druhom producentov, ale nie je to tak. Oni sú akoby naším mozgom. Tento proces prirodzene dovršuje v tvojom tele a ak to budeš ignorovať, príde utrpenie s tým spojené. Nie, nechceme sa ti vyhrážať ani nič podobné, ale je to prirodzený dôsledok toho, čo ťa môže v blízkej budúcnosti zastihnúť. Aj Misha bude mať tieto problémy a časom aj tak prídete k nám, aby sme vás toho zbavili. Najlepšie by samozrejme bolo, keby ste sa tu objavili hneď. Vyriešili by sme to za pár dní, ale nepredpokladám, že vás dokážem tak rýchlo presvedčiť. Každopádne budem tu na vás čakať. Vaši priatelia už podstupujú tú poslednú fázu. Sú tam, kde si myslíš, že sú a povedzme, že oddychujú. Predpokladám takisto, že chceš poznať všetky podrobnosti a keďže patríš k nám, nemáme dôvod už naďalej niečo pred tebou tajiť.  Na usb kľúč sa ti práve sťahujú dôležité videá. Pozri si to, keď si budeš myslieť, že si pred nami v dostatočnom bezpečí. Prepáč, ale pripadá mi smiešne schovávať sa pred rodinou, aj ostatní to už pochopili. A vy dvaja ste doma kedykoľvek vítaní, ale aby ste sa počas toho rozhodovania mali o čo opierať, tak si to pozrite. Takisto sme si dovolili nahrať vám tam aj kópiu Profesorovho denníka. Predpokladám, že sa teda uvidíme až o pár dní, prípadne týždňov, každopádne na vás budem čakať.“

Mark sledoval, ako sa kopírovanie dokončilo. Vyzeralo to tak, že prebiehalo aj počas búrky, čo bolo krajne nezodpovedné. Zdalo sa, že už naozaj stratil kontrolu nad svojím vlastným domom, a to ho neskutočne štvalo.