Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Shevo
Mark
„Čo od nás
ešte chcete?“ nie príliš priateľským tónom sa spýtal Mark.
Nechcel,
aby jeho partnera ďalej trápili takýmito hrami. On sám už toho začínal mať
dosť. Všetci stáli proti nim a tvárili sa, akoby to, čo urobili bolo tou
najprirodzenejšou vecou na svete. Ani
trochu ich netrápilo, že potrebujú istý čas pre seba. Nikomu nezáležalo na tom,
ako sa cítia a čo si myslia. A rozhodli sa využiť všetky možné
prostriedky.
„Ty by si
to mal vedieť najlepšie. Bol to tvoj plán. Ty si to všetko pripravil.
Postupovali sme len podľa tvojich inštrukcií,“ podráždene mu pripomenul
Chester.
„To už
nepatrí mne. Nie som viac ten, ktorého ste považovali za súčasť vašej
spoločnosti. To, čo bolo predtým sa už nevráti. Ak ste nás nechávali
v nádrži, kvôli tomu, tak ste sa prepočítali. Ani, keby sme tam boli čo
len o deň dlhšie, ani jeden z nás už nebude taký ako predtým.
Nechajte nás ísť svojou cestou.“
„Ľutujem,
braček, ale to nepôjde. Máš isté povinnosti. Musíš sa vrátiť domov a tvoj
priateľ tiež. Nemáme čas na dlhé reči. Prišli sme po vás v takejto podobe,
aby ste nás konečne vypočuli a...“
Caroline
bolestne sykla a priložila si ruku na hruď.
„Prosím,
Mark... Nenechávaj nás samých.“
Nohy sa jej
podlomili a zosypala sa na zem. Za iných okolností by to považoval za
teatrálne gesto, ale veľmi jasne vnímal jej bolesť.
„Toto mi
nerob, Carol. Takto sa nedohodneme. Choď už. Neviem, ani kto vlastne si
a nemám žiadny...“
Jej telo sa
začalo čoraz väčšmi triasť. Mark si podvedome kľakol k nej. Rozopol jej
gombíky, čisto lekárskym spôsobom. A na jeho veľké prekvapenie, aj Mishovi
rodičia skončili na zemi v podobnom zovretí bolesti.
Mladík
ustúpil dozadu a udrel sa do steny. Potom sa zosunul na zem.
„Čo im je?“
opýtal sa zmučene.
„Pozriem
sa,“ opatrne vyhlásil Mark. Začínal mať tušenie, o čo ide. Mrzelo ho, že
to musí povedať pred svojím partnerom.
Rozopol
Caroline šaty.
Na hrudi
mala akúsi červenú škvrnu. Bolestivo sa rozširovala a pulzovalo v nej
niečo, pripomínajúce neznámy druh ochorenia.
„Pretrhnutie
a silná alergická reakcia. Nemali ste si vybrať tieto telá. Nie sú pre vás
vhodní. Je mi to ľúto, ale už pre vás nemôžem nič urobiť.“
„Mark?“
Obrátil
pozornosť na svojho partnera. Misha mal oči plné bolesti, zľahka sa chvel.
„Nemôžeš
ich takto nechať... Oni... nechcem, aby sa im niečo stalo...“
Mark si
želal, aby mu mohol povedať lepšiu správu, ale obával sa, že toto nedokáže
zmeniť.
Caroline mu
bolestivo zovrela ruku. Nechcel, aby sa jej niečo stalo. Stále ju vnímal ako
sestru, jeho telo aj istá časť neho to takto vnímala, napriek všetkému, čo sa
odohralo.
„Pomôž mi.
Ja nemôžem... Moje dieťa... Jeremy... On je sám v izbe. Ak nemôžeš pomôcť
mne, pomôž aspoň jemu... Prosím sľúb mi...“
„Pôjdem
poňho...“ prisľúbil jej.
„Misha,
choď za malým. Nemal by si...“
„Nikam
nepôjdem. Nie ja...“
Mark mu
pohľadom naznačil, aby neodporoval. Vedel, že to, čo sa stane, nebude nič
príjemné. Aj on sám by rád niekam zmizol.
„Oni sú
moji rodičia, ja som...som alebo nie...“ zdesene zaboril ruky do vlasov.
Mark sa
tiež pokúšal nehľadieť na nich. Umierali bolestivo a aj keď zo seba na
ľudskej úrovni nevydali ani hláska, tie druhé súčasti kričali tak nahlas, až
zobudili aj malého. Jeho plač prinútil uboleného mladíka, tackavo sa vrátiť do
izby.
Misha
opatrne vybral malého z postieľky. Držal ho na rukách. Kolísal ho
a pokúšal sa odpútať pozornosť od toho, čo sa tam dialo.
Mark smutne
pozoroval príslušníkov svojho druhu. Bolo to nerozumné a hlúpe, len tak
ich natrieskať do hocijakých tiel. Bola to vyhrážka. Cítil ju v ich
pohľadoch, aj keď nebola vyslovená priamo.
Toto boli
len ďalšie obete, vybraté z nádob. Nikto k nim neprišiel
a nepodelil sa s nimi o nič. Povedali im len to, že Mark im môže
pomôcť.
A on
vedel, že v nádobách je ešte veľa takých, mladých nič netušiacich bytostí.
A oni mu ich budú posielať aj naďalej.
Jeho stará
osobnosť by do nich len nemilosrdne kopla. Bolo by mu jedno, koľkých by
poslali. Len by sa im vysmial.
Nový Mark
cítil v nohách slabosť. Bolo toho naňho priveľa a emócie, ktoré
získal ním bolestne lomcovali.
Musel sa
premáhať, aby neodvrátil zrak. Ich telá postupne prestali javiť akékoľvek
známky života. Ostali tam jednoducho ležať.
Zhlboka sa
nadýchol, pokúšal sa uzavrieť tú bolesť hlboko. Nemohol teraz všetko nechať
tak. S námahou vstal a neistým
krokom zamieril do izby.
„Misha,
idem sa pozrieť na Jeremyho. Zatiaľ odtiaľto nevychádzaj.“
„Dobre.“
Odpoveď,
ktorú dostal k nemu doľahla takmer akoby z veľkej diaľky. Šiel ďalej,
dúfajúc, že Misha zvládne situáciu lepšie ako on.
Rozbehol
sa. Cestou vrazil do nejakých hostí, vracajúcich sa z večierka. Muž za ním
zakričal akúsi nadávku, ale Mark si to nevšímal.
Bežal
ďalej, až kým nezastal pred príslušnou izbou.
Zaklopal.
„Kto je?“
opýtal sa neistý hlas.
„To som ja,
Jeremy. Môžeš mi otvoriť?“
„Kto si?
Nepoznám tvoj hlas.“
„Som Mark.
Istý čas sme predsa...“ zarazil sa, keď si uvedomil, že toto dieťa si na to
nepamätá. To bola závažná chyba.
„Mama ti
o mne určite hovorila. Som skrátka strýko Mark.“
„Áno, áno
už viem...“
Chlapec
chvíľu zápasil s dverami, ale napokon sa mu ich podarilo otvoriť.
Bol menší,
vychudnutý a pôsobil zvláštnym dojmom. Pohyboval sa nemotorne, ako úplne
malé dieťa, ktoré len nedávno začalo chodiť. Pokožku mal na niektorých miestach
úplne dodriapanú, akoby sa neustále škriabal. Iné časti boli zas priveľmi naplnúte
a sieť tmavých žíl sa začínala objavovať, čoraz intenzívnejšie.
„Bál som sa
tu. Nechali samého...“ ponáhľal sa do
jeho objatia a pevne sa ho držal.
Mark
pocítil teplo sálajúce z jeho tela. Mal horúčku a mierne sa aj
triasol.
„Máš tu nejaké
veci?“
„Áno, mama zbalila
batoh.“
Mark s ním
vošiel dovnútra. Nebol si istý, či si vôbec
niečo môžu zobrať. Každopádne mu bolo jasné,
že producenti po sebe určite poupratujú.
Preto neváhal
a zobral to, čo patrilo jeho synovcovi. Momentálne nemali dosť peňazí na nákup
ďalších vecí.
Vyložil si batoh
a na plecia a pre istotu sa ešte spýtal.
„Mala so sebou
mama, nejaké vybavenie.“
„Čo je to vybavenie?“
„Hranatá červená
taška...“
„Áno, mala ju.
Mala, je tam pod stolom...“
„Dobre, vezmeme
aj tú a pôjdeme, ale najprv sa zahráme takú hru. Ty teraz pekne zavrieš oči
a otvoríš ich, až keď ti to poviem. Chcem ťa s niekým zoznámiť a je
to prekvapenie...“
„Dobre, tak
sa budeme hrať.“
Jeremy súhlasne
prikývol. Zavrel oči a oprel sa o Marka.
Svetlovlasý
muž opatrne zobral aj kufrík. Nebolo v ňom nič výnimočné, iba základná lekárska
výbava. Samozrejme z dielne producentov. Nepotreboval celý kufrík vybral len
zdravotnícku výbavu.
Potom opatrne
prešiel do ďalšej izby. Počul ako majiteľka s niekým telefonuje. Sťažovala
sa na nefunkčnosť kamier.
Mark vedel,
čo to spôsobilo, ale nemienil jej pridávať ďalšie starosti. Už aj tak sa toho odohralo
viac než dosť a oni museli urýchlene odísť.
