Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Mark
Potreboval
sa tam vrátiť. Tajná bytosť ukrytá v ňom sa toho dožadovala. Mark bol
priťahovaný k tomu tajomstvu, ktoré ho zväzovali. Zistil veľa vecí
o sebe a o svojom partnerovi, ale stále to nebolo všetko.
Bolo to prirodzené. Bolo to jednoduché.
Nádherne jednoduché.
Vrátiť sa
domov. To by mohol byť príjemný pocit. A spolu s tým pocitom
prichádzali aj ďalšie impulzy. Silné a veľmi významné. Mal pocit, ako by
sa od neho vzďaľovala obľúbená časť jeho osobnosti. Začínal sa však obávať, že
táto osobnosť patrí len ku kontaktu s jeho milovaným partnerom.
Posledná
spomienka ho zasiahla takmer prekvapivo rýchlo. A on pochopil to, čo pred
ním bolo až dosiaľ skryté.
„Myslím, že
nemusíme nikam ísť...“
„Mark, je
ti niečo?“
„Nie, nič.
Zariadim to...“
„Mark, ale
čo tie telá a to všetko...“
„Nemaj
žiadne obavy. O chvíľu to bude vyriešené... Hneď sa vrátim...“ jemne
pobozkal svojho partnera na pery a chvíľu ho držal v náručí. Naozaj
ho nechcel pustiť. Bolo mu s ním tak dobre, ale isté veci musel vybaviť
bez akéhokoľvek ďalšieho odkladu.
Rýchlo
vyšiel von z izby. Nikto si ho nevšímal. Nikto mu nevenoval pozornosť.
„Kde sa
skrývate? Chcem vás okamžite vidieť?“
Dve tmavé
postavy zamierili rovno k nemu. A on sa ešte chvíľu zbavoval nánosov
ďalších falošných spomienok. Ich jemné úklony a mierne vystrašený výraz
naňho pôsobil takmer oslobodzujúco.
Opäť ich
mal pod kontrolou a tentoraz nemienil dovoliť, aby sa mu veci opäť vymkli
z rúk. Už bolo dosť prešľapov a nedorozumení.
„Čo mali
znamenať tie telá? Ako ste si mohli dovoliť niečo také urobiť pred mojím
partnerom...“
„Mrzí nás
to, ale nedokázali ste sa odpútať od tej ľudskej bytosti. Museli sme urobiť
niečo, aby ste si spomenuli na... Poslali sme vám aj vaše deti...“
„Neprišiel
som sem počúvať vaše výhovorky... Urobíte presne to, čo vám poviem...“
Misha
Ďalej
nespokojne pobiehal po izbe. Niečo sa mu nezdalo. Mark odišiel už takmer pred
dvadsiatimi piatimi minútami a ešte stále sa nevrátil.
Nemal
z toho dobrý pocit. Tváril sa akosi zvláštne a on nevedel, čo by mal
urobiť. Obával sa, že majiteľka príde skontrolovať izbu. Okrem toho mu
pripadalo dosť nepríjemné ostávať tak dlho v prítomností tých vecí, na
ktoré nechcel vôbec myslieť.
Práve keď
si dával ďalšie kolo okolo postele, Jeremy sa prebudil a chvíľu si
znepokojene pretieral oči.
„Už je to
dobré? Spomenul si?“ opýtal sa rozospatým hlasom.
„Nechápem
o čom to hovoríš...“ podráždene odvetil Misha.
„Na našu
rodinu predsa. Brian, ja ty a Mark... Sme predsa rodina...“
„Nie, ja s tebou rozhodne nemám nič
spoločné. A ten malý je synom mojej kamarátky Nicol.“
Jeremy
pokrútil hlavou.
„Je to môj ako tomu oni hovoria... brat. Musíš si na to
predsa pamätať. Viem, že ste boli v nádrži, ale reprodukcia sa predsa podarila...“
„Aká
reprodukcia? O čom to...“
„Stále si
nepamätáš...“ nespokojne zamumlal Jeremy.
„U nás
prebieha reprodukcia veľmi rýchlo a inak ako u ľudí... V nových telách je to trochu ťažšie. Ja
to ani len neviem posúdiť. Keďže som sa narodil v nádobe...“ jemne
priložil ruku na jeho chrbát.
Misha sebou
zdesene trhol. Do jeho mysle sa predsa len vkradol akýsi slabší náznak ďalšej
spomienky...
Bol pevne ovinutý okolo svojho partnera.
Potreboval cítiť jeho dotyk. Obzvlášť kvôli tomu, ako rýchlo došlo k rastu
tej ďalšej bytosti, ktorá bola teraz oddelená od jeho tela a spokojne
rástla prichytená na jednej zo stien nádoby. Uzavretá v ochrannom obale
a spojená s nimi oboma, až kým nenabrala dostatok informácií. Práve
počas toho rána došlo k oddeleniu...
„Dosť!
Prestaň! Už to nevydržím...“ odsunul sa od neho a klesol na zem. Ostal
sedieť v kúte. Rukami si podopieral hlavu. Bolelo to. Ten dotyk bol taký
nepríjemný až ho z toho rozbolela hlava. Nechápal, prečo to tak bolí, veď
sa ho dotklo vlastné dieťa...
Nie on nemá
deti. Nikdy nemal deti a nikdy nie takýmto spôsobom. Nie je iný. Nepatrí
k žiadnym takýmto bytostiam. Nič z toho jednoducho nie je pravda.
„Nie je to
pravda... Toto všetko... nič z toho nie je pravda...“
Začal
rozhadzovať veci po izbe. Bol kompletne vyvedený z miery
a nezaujímalo ho ani to, že ten hluk prebudil Briana.
Jeho plač
vôbec nevnímal. Nedokázal sa sústrediť absolútne na nič. Keď sa dostatočne
vyzúril na všetkom, čo sa mu postavilo do cesty, konečne klesol na zem
a ostal tam nehybne ležať. Do ruky sa mu zadreli triesky a zdalo sa
mu, že si do niečo udrel, ale to sa ani zďaleka nedalo porovnať s tým, čo
cítil vo svojom vnútri.
Niekto
vošiel dovnútra a trpezlivo sa k nemu sklonil, ale Misha odsunul
ruku, ktorá sa ho pokúšala dotknúť.
Schúlil sa do
klbka a zdesene sa pritlačil k stene.
Niečo mu
museli dať. Ešte počas toho výletu. Niečo, čo ho prinútilo uveriť všetkým tým
nezmyslom.
Nie sú
skutoční.
Nikto
z nich nie je.
Ani Mark.
Nikto mu nepomôže.
Ostal sám.
„Maličký?“
Nejaký hlas
sa pokúšal narušiť jeho vnútornú temnotu, ale on to odmietal počúvať.
Mužova ruka
mu chlácholivo prešla po chrbte. Hlas prešiel do upokojujúceho tónu, ale on sa neodvážil
zdvihnúť zrak.
Počul nejaké
zvuky pripomínajúce ťahanie, nejaké iné hlasy a zdalo sa mu, že teraz už plače
aj Jeremy, ale vôbec ho to netrápilo.
Schúlil sa do
klbka a pritisol si ruky k hlave ešte tesnejšie.
„...pôjdeme
domov...“
Zachytil tie
dve slová, ale nereagoval na ne. Nemohol. Myslenie mu ešte stále spôsobovalo bolesť.
