Pár: SH/JW
obsah: Sherlock a John sa zaplietajú do prípadu sériového vraha...
Voľné pokračovanie jednorázovky Múzeum voskových figurín 2
Tentoraz sa mi to nepodarilo dopísať celé tak, to opäť budem deliť na časti. Opäť to tak vyšlo, že som chorá a máme aj úlohy zas do školy, čiže som stihla asi len toľko. Okrem toho sa mi zdá, že všetko nejako veľmi rýchlo ubieha. (Nedávno som začínala a už je letný semester, i keď počasie ešte tak ani zďaleka nevyzerá.
O 9 mesiacov
neskôr...
(od poviedky Múzeum voskových figurín 2)
„Pán doktor
na trojke máte pacienta...“ usmievavá tmavovlasá sestrička ho dobehla na ceste
do lekárskej izby.
„Áno,
Sally, už idem,“ John si rýchlo pozapínal lekársky plášť. Trochu meškal kvôli
rannej hádke s pani Hudsonovou.
Tentoraz
šlo o nového nájomníka, ktorého chcela nasťahovať do Sherlockovej časti
bytu. Trvala na tom, aby začal baliť jeho veci do krabíc. Odmietol
a povedal jej veci, ktoré by teraz len veľmi ťažko zopakoval. Deväť
mesiacov bola dosť dlhá doba. To musel uznať, ale nemienil sa vzdať. Nechcel
ani len počuť o tom, že by sa tam mal nasťahovať niekto iný. To bol radšej
ochotný zobrať si viac služieb a platiť nájom. Hneval sa naňho, že mu nič
nepovedal, že po noci strávenej milovaním len tak odišiel a nezanechal mu
ani žiaden odkaz. Okrem svojej kreditky, tá ostala položená na stole, ale John
sa jej odvtedy ani len nedotkol. Vyhľadal jedného so svojich starých známych
a našiel si prácu v nemocnici. A práca sa stala jedinou náplňou
jeho času. Nič iné aj tak nemohol urobiť. Voskový vrah stále používal jeho tvár
a on nechcel ľudí zbytočne ohrozovať. Jedine s Lestradom
a s Mycroftom, ale ani jeden z nich mu nevedel poskytnúť žiadne
informácie o nezbednom detektívovi.
Práve preto
sa teraz pokúšal všetky svojej starosti pustiť z hlavy a sústrediť sa
na Johna-lekára a jeho momentálne pôsobenie v ordinácii.
Na lôžku
naňho čakal bezdomovec. Jedna noha mu
visela akosi neprirodzene, ale inak sa nijako zvlášť neodlišoval od takýchto
pacientov.
„Dobrý deň,
som doktor Watson...“
„Ahoj,
John...“ bolestne hlesol muž. Stiahol si
čiapku a odlepil si falošnú bradu.
Pocítil ako
ho niečo bodlo pri srdci a šialená radosť sa začala šíriť jeho telom. Ten
hlas. Ten pohľad. Tie oči. Tá tvár. Tie pery.
„Sherlock?“
Pristúpil
k lôžku a nehľadiac na tom, v akom stave bol ho pevne objal.
Nemohol sa tomu ubrániť. Nedokázal to potlačiť. Cítil ako ťažko dýcha, ako jeho
telo zareagovalo trasením. Preto mierne povolil zovretie, ale stále ho
nepúšťal. Nedokázal uveriť tomu, že opäť drží v náručí svojho priateľa.
Maznal sa s ním ako s nejakým vzácnym pokladom.
„Prezriem ťa a potom mi všetko povieš.
Dúfam, že sa nechystáš mi opäť niekam zmiznúť?“
prísne sa zahľadel na svojho priateľa. Nemienil ho už len tak ľahko
niekam pustiť úplne samého.
„Nepotrebujem
ošetrenie. Chcel som ťa len vidieť... Nemôžem sa zdržať dlho.“
„Obávam sa,
že potrebuješ. Tvoja tvár, čo sa ti to stalo...“ okamžite si všimol menšiu podliatinu
pod okom.
„Nič vážne.
Naozaj, ja len...“
Sherlock sa
opäť odtiahol, keď sa ho John pokúsil dotknúť. Posúval sa, ako by sa obával, že
mu niečo urobí.
„Prezriem
ťa. A potom sa porozprávame. Trvám
na tom.“
Sherlock
napokon neochotne prikývol, ale počas prehliadky sa niekoľkokrát nespokojne
zavrtel a niekoľkokrát takmer spadol z lôžka.
„Prečo sa
ma bojíš?“
„Prepáč, to
nič nie je. Pokojne pokračuj. Už sa nebudem zbytočne hýbať...“
John
starostlivo prezrel svojho pacienta. Okrem pár modrín a škrabancov- jeden
z nich bol nebezpečne blízko pravej bradavky a Johnovi sa vôbec
nepáčilo to, že mu niekto urobil niečo také- bol v úplnom poriadku.
„Tak vidíš,
nič mi nie je,“ vyhlásil mrzuto.
„Nie tak
celkom, potrebuješ sa okúpať. Vezmem ťa do našej súkromnej kúpeľne...“
„Nie, to
nemôžeš...“
„Osobne sa
o teba postarám. Trochu sa pozhovárame... A urobím pre teba, všetko,
čo budeš chcieť...“ lákal ho nežne.
„Máš
pacientov.“
„To sa dá
zariadiť.“
„Nemôžem
ostať. Nechcem ťa do toho zaťahovať.“
