Fandom: Star trek
2009
Pár: Kirk/Spock,
Simmons
Varovanie: 15+,
akademy AU
Obsah: Kirk sa pokúša upútať Spockovu pozornosť...
Nadväzuje na predchádzajúce jednorázovky, ale len nepriamo.
„Kadet Kirk, Kadet Simmons, od
oboch očakávam vyjadrenie k tomu, čo som mal možnosť vidieť na chodbe.
A nebudem to opakovať dvakrát...“ Spock chladne hľadel na dvoch študentov,
ktorí mierne skláňali hlavy, ako by sa pokúšali utiecť pred jeho vyčítavým
pohľadom. Obzvlášť od Kirka však takúto skromnú reakciu neočakával. Napriek tomu,
že ich ostro pokarhal, skôr počítal s tým, že sa dočká nejakej drzej
poznámky z jeho strany. Jeho mysle sa pre istotu nedotýkal. Nechcel, aby
ho opäť zatiahol do svojich pocitov, aj keď by sa tým zrejme vyhol ďalším
zbytočným otázkam. Bol ochotný ich tam nechať stáť aj do rána, ak by to bolo
potrebné.
„O nič nešlo, komander Spock. Len
sme sa trochu pohádali. Nebolo to nič dôležité...“ po pár minútach ťaživého
ticha sa konečne ozval Jim.
„O tom rozhodnem ja.“
„Nemám vám čo povedať.“
„Simmons, vy mi k tomu nič
nepoviete? Bitka, ohrozovanie zbraňou... To všetko by mohlo viesť
k nepríjemnému vyšetrovaniu...“ naznačil výhražne.
„Len som mu povedal to, čo sa
povráva. Nič viac...“ zamumlal tmavovlasý mladík.
„Môžete byť konkrétnejší?“
„Klebetí sa, že...“
„Drž hubu!“ zahriakol ho Kirk.
Opäť by sa doňho pustil, keby
Spock neskončil medzi nich a nedonútil ho cúvnuť.
„Ostaňte tam a ani sa
nepohnite!“ prikázal mu.
Mladík nespokojne pokrútil
hlavou, ale podarilo sa mu ostať na mieste.
„Už dlhší čas sa hovorí o tom,
že vy a Uhura... veď viete...Ja som len zažartoval na túto tému a on
ma hneď chytil pod krk. Bol ako šialený... Nemal som v úmysle použiť
zbraň, ale nedal sa zastaviť... A bola nastavená len na omráčenie...
Naozaj som nemal v úmysle spôsobiť
problémy...“ vyjachtal Simmons.
„Budete o tom uvažovať počas sobotňajšej nakládky nových zásob. Chcem, aby
ste sa hlásili u zásobovacieho dôstojníka ako dobrovoľník. Na vykladanie
novej zásielky.“
„Pane, ale...“
„Pokiaľ máte záujem o disciplinárny trest môžem zariadiť
aj to...“
„Nie, pán profesor. To nebude potrebné. Budem to považovať
za česť...“
„Dobre, Simmons. Môžete ísť...“
Mladík si očividne poriadne vydýchol a chystal sa
opustiť miestnosť, ale vo dverách sa ešte raz otočil.
„A čo, Jim, on nebude...“
„Samozrejme, že aj kadet Kirk bude musieť zabudnúť na svoje
sobotňajšie plány... Takéto správanie nemôžem tolerovať.“
Spokojný Simmons vyšiel zo Spockovho kabinetu.
Komandér sa obrátil k svojmu tvrdohlavému študentovi.
„Chcete mi k tomu ešte niečo povedať alebo pristúpime
rovno k...“ Spock neupustil od oficiálneho tónu. A nemal v úmysle mu
veci zľahčovať. Chystal sa mu ešte raz zdôrazniť aké správanie sa očakáva od
budúceho kapitána hviezdnej flotily, ale nedostal sa k tomu. Jim podišiel
celkom blízko k nemu a pobozkal ho. Drsne. Zúfalo, takmer ako by sa
bál, že ho pošle preč, tak ako počas jeho predchádzajúcich návštev. Privinul si
ho k sebe a jemne spojil ich mysle. Plával na vlnách silných pocitov,
bolesť, žiarlivosť, túžba, sklamanie,
hnev, láska... Celý ten chaos bol svojím spôsobom nádherný... A on cítil,
že tam patrí. Nemusel nič potláčať, ničoho sa obávať.
A Jim ho odmietal pustiť. Nechcel, aby sa vzďaľoval na
príliš dlhé obdobie, ale on sa vrátil späť do bezpečia svojej vlastnej mysle. Bolelo
to. Časť z neho sa zúfalo naťahovala a pokúšala sa udržať ho vo
svojej prítomnosti, čo najdlhšie, ale túto svoju slabosť musel potlačiť.
Nemohol mu ponúknuť nič viac.
Uvedomil si, že sa objímajú v jeho kabinete a nie
je vylúčené, že niekto sa nezastaví kvôli nejakej záležitosti. Pričom by nebolo
vhodné, keby ich takto našli. Už aj tak sa dopustil dostatočného prešľapu, keď
ho držal za ruku. Jemne svojho študenta nasmeroval do kresla a sadol si za
svoj stôl.
„Je logické, že aj ty si mi chýbal, Jim, ale napriek nášmu
spojeniu ťa musím požiadať, aby si sa v sobotu zúčastnil pri vybaľovaní
nového vybavenia pre exenolingvistické laboratórium. Prídu nové prístroje,
ktoré treba priniesť, rozbaliť a pomôcť pri ukladaní...“
„Budem tam, ale mám jednu podmienku. Povedz mi o tebe
a Uhure... Potrebujem vedieť, či...“
„Nyota ťa bude mať na starosti. Ja mám v ten deň iné
povinnosti. To je všetko čo potrebuješ vedieť. Mal by si sa vrátiť na hodinu.“
„Odkedy je pre teba Nyota? Ty si s ňou snáď tykáš?“ prudko
vstal a nespokojne sa k nemu približoval, až kým ich tváre neboli tak
blízko, že sa takmer dotýkali nosmi. Jimove pery boli preňho momentálne až
príliš veľkým lákadlom. To, že boli takmer na dosah, by možno dokázalo roztopiť
jeho nezlomné sebaovládanie, ale jeho ľudské ja bolo momentálne pevne pod
kontrolou toho vulkánskeho a on ho nemienil len tak ľahko pustiť na
slobodu.
„Do toho, čo robím ti
absolútne nič nie je,“ Spock sa opäť vrátil k učiteľskému tónu
a nemienil sa nechať vyprovokovať.
„Čo si to práve povedal? Ja nedovolím, aby si sa so mnou
zahr... Sakra, už zniem takmer ako jedna z tých mojich dievčat...“
„Tak vidíš. Možno ti prospeje vidieť veci z ich uhlu
pohľadu...“
„Zahrávaš sa so mnou. To budeš ľutovať,“ spokojne sa uškrnul
a sadol si na operadlo jeho kresla. Tak blízko neho, až sa ho mohol takmer
dotýkať.
Spock naňho len neveriacky hľadel. Neočakával, že si niečo
také dovolí. Nie potom ako ho od seba chladne odháňal.
„Jim, mal by si už naozaj ísť,“ neľútostne zopakoval
profesor. Bolo čoraz ťažšie nevšímať si ho. Nenechať sa ovládnuť spomienkami na
ich nedávne zážitky.
„Pôjdem, ale až keď mi sľúbiš, že na mňa budeš dohliadať ty...
Postaráš sa o mňa, Spock?“ sprisahanecky sa k nemu naklonil. Svojím
pohľadom naznačujúc aj ďalší nie až tak veľmi skrytý význam svojej výzvy, ale
Spockovi nebolo jasné, prečo na tom tak veľmi trvá. Šlo predsa len o obyčajný
trest.
„Potvrdzujem. Súrne potrebuješ, aby na teba niekto dohliadal
a bolo by logické, keby som sa toho ujal ja.“
Jeho študent ho ešte raz pobozkal a potom už naozaj
poslušne opustil miestnosť.
