Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural, sci-fi
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Shevo
Misha
vošiel dovnútra. Pohľadom prechádzal po známom priestranstve. Psi ho naďalej
ochraňujúco obklopovali. Dokonca aj Soul ostal pri ňom a mimoriadne
spokojne si sadol k svojej gumovej kosti.
Mark ešte
niečo vybaviť. Bol tam sám, ale neprekážalo mu to. Cítil zvláštne oslobodenie,
ako by z neho spadli všetky ťarchy, ktoré až doteraz nosil. A čakala
ho cesta objavovania a prispôsobovania sa tomu, čo on sám bude považovať
za vhodné. Izba bola uprataná, všetko na svojom mieste a on ešte stále
cítil hrejivú silu partnerovho dotyku. Učenie ani zďaleka neskončilo, len sa
presunulo na znesiteľnejšiu vlnu.
Ľahol si na
gauč a díval sa ako sa psi hrajú. Nič nenarušovalo príjemnú atmosféru. Potreboval
to ticho. Ohraničené len miernym ťapkaním psích labiek a iných zvukov,
ktoré neboli až natoľko silné, aby to v ňom vyvolalo čo len náznak
strachu.
Sedel tam
nehybne a nechal sa unášať príjemnými myšlienkami. Bol doma a celý
význam toho slova sa mu vlieval do žíl.
Možno nie je
človek, ale cíti. Možno už nepatrí k nim, ale stále dokáže milovať aj
nenávidieť. Má strach z neznámeho. Má pocit, že zlyhal a niekde
urobil chybu. Zdá sa mu, že spomienky sú až príliš mätúce.
Na chvíľu
vstal. Presunul sa do kuchyne a vybral plechovku z pivom. Bola to
pomerne dobrá značka, jedna z tých lepších. A on cítil ako sa jeho
ruka pohla a otvorila ju. Napil sa. Najprv trochu váhavo, ale neskôr to
šlo už celkom ľahko.
Vrátil sa
späť na svoje miesto a pomaly popíjal. Neponáhľal sa. Všetko mohlo počkať.
Celý svet mohol tam vonku robiť, čo sa mu len zachce.
Vrátil sa
späť do kuchyne, Miracle cupkal za ním a nespokojne sa díval na svoju
misku.
Misha mu
dolial čerstvú vodu. Hltavo sa do nej pustil a okamžite prestal vnímať
všetko okolo seba.
Vzal si aj
niečo na jedenie. Nechápal, ako je to možné, že práve teraz môže jesť, ale jeho
telo si to jednoducho vyžadovalo.
Zahryzol sa
do sladkého pečiva a chvíľu sa
díval z okna. Patrilo k tým trvanlivým veciam, ktoré by mali chutiť
akosi umelo, ale jemu to neprekážalo. Potreboval si len niečo rýchlo odštipnúť.
Jeho oči upreli zrak na niečo, čo sa pohlo. Knísavým krokom sa to dostalo až do
tesnej blízkosti domu. Srdce sa mu
prudko rozbúchalo. Ruky sa začali potiť a triasť. Musel sa nimi zachytiť
o drsný povrch nejakej skrinky.
Miracle
zdvihol hlavu a začal vrčať.
Ochraňujúco
sa presunul k Mishovi a ostal stáť pri jeho nohách. Mladík sledoval
ako sa mu srsť na krku zježila. Dokonca neváhal vyceriť zuby. A jeho
štekot zaznel aj na tej druhej rovine komunikácie. Telom mu prešli tmavé žilky.
Misha si nevedel spomenúť ako sa nazývajú ich domáci maznáčikovia, ale vedel,
že to čím sa stal tento pes je niečo úplne iné ako to, čím je on. Napriek tomu
to okamžite zabralo.
Postava sa
okamžite otočila. Tackavo sa rozbehla čo najďalej od chaty. Nepokúšala sa
komunikovať. Misha si nebol istý, či sa naozaj zľakla jeho psa, alebo len
dostala príkaz, ktorý ju donútil nepribližovať sa k domu. Nebol tam nikto,
kto by túto skutočnosť potvrdil alebo vyvrátil, preto venoval spokojný pohľad
práve spomínanému maznáčikovi.
„Dobrý
chlapec,“ pochvalne zamumlal Misha.
Miracle
ešte chvíľu štekal, ale napokon sa úplne utíšil.
Misha sa
rozhodol, že sa pre istotu pozrie do Markovej pracovne. Mal by tam byť počítač
a napojenie na vonkajšie kamery. Chcel si radšej všetko poriadne
poobzerať. Miracle sa ťahal za ním a jemne doňho štuchal ňufákom.
Misha
nakukol dovnútra.
Nebolo tam
nič čoho by sa mal obávať.
Spokojne
došiel až k počítaču a rýchlo si prezrel všetky vonkajšie záznamy.
Okrem toho krátkeho stretu s nejakou ženou nenašiel nič podozrivé. Všade
bol pokoj a niektoré kamery akurát odhalili pár lesných zvierat, ale to
nebolo nič výnimočné.
Chvíľu si
ešte obzeral chatu z rôznych uhlov. Prepínal sa na jednotlivé kamery.
Trojka mu ukázala zadnú časť. Štvorka pohľad z bočnej strany... Striedal
intenzitu tak dlho, až to začínalo byť bolestivé...
Počas
jedného takého rýchleho preblesknutia sa svet náhle otočil. Zošmykol sa zo
stoličky a rukami si zúfalo podoprel tvár. Pálilo ho. Niečo ho neskutočne
štípalo v očiach a nedokázal sa toho pocitu zbaviť. Po lícach mu
stieklo niečo vlhké, ale neboli to slzy.
Miracle sa
zúfalo schúlil k nemu. Takmer žalostne zavrčal a vyslal do sveta tam
vonku náhlivú prosbu.
„To nič. Je
to dobré...“ Misha si zotrel z tváre pramienok krvi. Ďalej to už
nekrvácalo, ale bolo to nepríjemné. Pripadalo mu to, ako by sa proti nemu
vzbúrila jeho vlastná ruka. Vôbec to nechcel robiť. Hneď ako to začalo byť
nepríjemné, chcel prestať, ale nemohol.
„Misha...“
Jeho pery
takmer potichu vyslovili to slovo.
Mal pocit
ako by mu niečo vrazilo do žalúdka.
Zapotácal
sa. Zúfalo sa rukou dotkol rozboľaveného miesta.
Miracle sa
mu v panike motal pod nohami. Obával sa, že naňho spadne. Len to mu
bránilo klesnúť na zem.
Keď sa ešte
raz rýchlo pozrel na posledný záber. Uvidel na ňom tmavovlasého mladíka. Opäť
ho obklopil závoj strachu a nedovolil mu dýchať.
Napriek
tomu zdvihol hlavu a pozrel sa naňho. Díval sa na príčinu choroby. Na
pravý dôvod neprispôsobenia. Na svoju prekážku stvorenú zo strachu.
Na svoju
súčasť, ktorú nikdy nechce úplne potlačiť.
„Nie som už
ty. Mrzí ma to, ale nie som. Nechcem zaujať tvoje miesto. Ja nie som ten Misha.
Nie som on a nebudem on. Aj keď poznám jeho strach a obavy. Nie som ani tá bytosť z nádoby, ani to
nie som ja. Už nie. Ešte neviem, ako sa mám definovať, ale nemusíš sa báť,
nemienim ťa vytlačiť a dať tvoju ľudskosť úplne preč. Nebudem ťa nútiť,
aby si odišiel. Sme niekto iní. Sme niekto noví a na to, aby sme to
prijali, nesmieme spolu viac bojovať. Nechcem ti ublížiť, nechcem na teba
zabudnúť a nebudem tvrdiť, že si mŕtvy, lebo to nie je pravda. Tvoje
spomienky, tvoja myseľ tvoja duša, napriek tomu, čo sa stalo sme stále tu, ale
aj ty to musíš prijať, lebo sa nepohneme ďalej. Áno, hneval som sa. Hneval som
sa na to, že nie som človek a že nie som úplne...Je ťažké to prijať
a stále s tým mám trochu problém, ale viem, že navzájom si môžeme
pomôcť. Zvládneme to. Povedz, že to spolu zvládneme...“ s očakávaním sa
díval do tých zúfalých očí.
Svet sa
opäť rozkrútil a on cítil ako mu niečo vlhké oblizuje tvár. Cítil ako
všetko zapadlo na to správne miesto.
Pokoj,
ktorý zavládol hlboko v ňom bol priam neopísateľný. Strach prestal dorážať
na citlivé miesta jeho duše. Bol úplný tak ako nikdy predtým.
Bolesť
spôsobená týmto márnym bojom utíchla. Misha od seba jemne odsunul psa
a pomaly sa vybral späť do izby.
Buchnutie
dverí ho prinútilo zrýchliť krok. Doslova sa vrhol do náručia osobe, ktorá
pomaly vošla dovnútra.
Vedel, že
je to Mark. Vedel to skôr než vošiel, preto sa ničím nezdržiaval.
Markove
ruky ho objali a on stále vnímal tú zvláštnu spriaznenosť.
„Stalo sa
niečo? Čo tá krv?“
„Mal som
menší rozhovor sám so sebou, ale to asi nebude problém...“
Mark ho
zovrel pevnejšie.
„Obával som
sa toho. Preštudoval som všetky materiály, aj tie, ktoré mali od profesora. Tá
choroba bola len...“
„Vina,
strach, odmietnutie prechádzajúcej osobnosti...“ potichu mu zamumlal do ucha
Misha.
„Áno,
s tým som zrejme nepočítal, keď som o tom uvažoval. Netušil som, že
ľudia dokážu niečo také...že sú takí komplikovaní...“ dodal spokojne.
Misha sa
oprel o jeho rameno. Chýbal mu. Každú sekundu, čoraz viac a chcel
toho toľko vedieť. Toľko pocítiť.
„Misha sa
už na mňa nehnevá. Myslím si, že je stále veľmi spokojný, hlboko tu, hlboko
v tom, kým sme teraz...“ jemne sa vymanil z jeho zovretia. Súčasťou
toho bolo aj prijatie, kým bol Mark. To mu bolo jasné a potichu to opäť
opakoval svojmu spokojnému ja.
„Tebe je dobre?
Už si prijal to...“
„Áno, myslím,
že Marka plne rešpektujem a on rešpektuje mňa, ale musíme sa toho ešte veľa
naučiť...“ pripustil neochotne.
„A čo Nikol?
Ona naozaj...“
Mark zaváhal.
„Bude lepšie,
ak si sadneme...“
Misha sa jemne
vymanil z jeho objatia. Chytil ho za ruku. Jednoducho len preto, že to bolo
príjemné a chcel sa od neho učiť. Chcel byť pripravený na to, čo príde.
Spoločne došli
späť do obývačky. Miracle sa hnal za nimi a po celý čas na nich veselo vyskakovať.
Bol šťastný, lebo ho nikto nenapomínal.
Sadli si na
gauč. Mark sa obrátil k svojmu partnerovi a pokúsil sa mu to šetrnejšie
vysvetliť.
„V tejto veci
nám neklamali. Naozaj to nezvládla. A jej dieťa prežilo, ale nie je to Brian.
Tým nás naši ľudia pomýlili, lebo sa obávali našej reakcie. Videli sme ako sa k nemu
správali zle. Robili to zámerne, lebo si mysleli, že nás tým donútia spomenúť si
na to, že ich máme chrániť. Donútili nás myslieť si, že je to on, lebo to dieťa
ešte stále bojuje so svojimi dvoma podobami. Trvá to dlho. Nevieme, či to zvládne.
Je v ochrannej nádrži.“
