Pár: SS/JP
varovanie: 15+
Obsah: Severus Snape sa po prázdninách vracia do školy...
Poznámka: Toto je kompletná aktualizácia na tento víkend. Možno ešte pridám Chatu, ale okrem toho tento týždeň už nič. Potom, keď oficiálne začne skúškové tak, bude zas menšia odmlka, asi tak mesačná, ale bez toho sa to skrátka nedá. Zatiaľ ešte ostáva pridávanie raz do týždňa. Idem aj na jeden predtermín, teda skúška ešte pred skúškovým obdobím, takže to bude zaujímavé, čiže očakávajte menšiu intenzitu pridávania.poviedka bola opravená. (2. korektúra)
Hodnotenie
3.
„Svojho
priateľa som nevidel už takmer dva mesiace a... Možno o tom ešte neviete,
ale začali sme spolu chodiť...“
Severus nedokázal myslieť na nič iné, len na tie
slová. Mal pocit, akoby sa ocitol vo svojej najhoršej nočnej more.
Pravou rukou zovrel prútik. Prstami prechádzal po
ryhách, ktoré na ňom zanechal pád z okna. Otec ho raz ráno vyhodil do
záhrady. Ostali na ňom stopy, nie až také výrazné, aby to poškodilo prúdenie
mágie, ale dostatočné na to, aby sa dali cítiť. Dotýkal sa ich a bubnoval
po nich prstami.
„Váš intímny
vzťah ešte nie je dôvodom na to, aby ste zdemolovali celú učebňu. Som veľmi
sklamaný, Severus...“ pomaly k nemu
prenikol profesorov mierne pobúrený hlas. Práve sa mu podarilo dať do poriadku
väčšinu študentov, no nezbavilo ho to chuti poriadne im vynadať za to, ako mu
priam ukážkovo zničili hodinu.
Severus Snape znechutene pokrútil hlavou. Nikdy niečo
také už nechcel počuť z úst žiadneho učiteľa. Ako si vôbec mohol niečo
také myslieť? Každý predsa vie, že sa nenávidia... Nie je to žiadne
tajomstvo... Desivé poznanie prešlo jeho mysľou. A on začínal cítiť ako mu
po tele prebehol nepríjemný chlad. Potreboval si čo najskôr overiť isté veci. Bojoval
s tým pocitom ako s rozžeravenou oceľou, ktorá mu nemilosrdne drvila
dušu.
***
Severus ležal na
svojom obľúbenom tichom mieste, blízko jazera, obklopený ochrannými kúzlami.
Díval sa na hladinu, ktorá dosahovala asi ten najtmavší odtieň, akého bola
schopná. Zvedavosť napokon rozhodla. Zrušil ochranné kúzla. Vstal a pobral
sa bližšie k jazeru. Stál na brehu. Vzduch mu bolestivo prenikal do pľúc
a on si želal, aby to všetko, čo sa stalo, naozaj nesúviselo práve
s ŇOU. Na chvíľu privrel oči a nechal sa unášať falošným pokojom.
Nemusel by to urobiť. Nikdy by nemusel odkryť hladinu. Nebolo to jeho povinnosťou,
ale nemohol si dopriať taký luxus. Zvedavosť napokon prevládla nad všetkým.
Nacvičenými pohybmi mávol prútikom a potichu
zamumlal zaklínadlo. Na hladine sa zablysli akési svetlé písmená a pomaly
prechádzali do hlbších sfér. Odpoveďou na toto volanie mu bolo jemné žblnknutie,
ktoré sa zmenilo na krútiaci sa vír farieb, zaplavujúcich hladinu príznačným
svetlom. Mohol ho vidieť len on, len privolávateľ zaklínadla. Ale ostatní to
dokázali cítiť, keby boli dostatočne blízko na to, aby na nich temná mágia mala
vplyv.
Lily mu kedysi povedala, že ju to desí. Cítila tú
pulzujúcu temnotu. Žiadala ho, aby vtom nepokračoval, ale to už bolo dávno.
Vtedy ešte len neisto experimentoval s určitými vecami, ale neskôr tam už
nebola, aby ho zastavila. A už si ani len nespomenula na to, že by
v tomto smere potreboval usmerniť. Nebola s ním a on potreboval
istotu, ktorú mu ponúkla len mágia.
Príznačné svetlo sa vytratilo. Temné tiene opúšťali
hladinu jazera. Trpezlivo čakal.
Malo by to vyplávať. Mal by sa uistiť, že všetko dobre
dopadlo. Pokiaľ sa to v jeho prípade dalo tak nazvať. Nič sa nestalo.
Tiene sa stratili, hladina ostala neústupčivo chladná. Nevydala mu do rúk
žiadny poklad, okrem krátkej správy, ktorú vietor vpísal do jeho dlaní.
Dych smrti.
Zelené oči.
Chlad.
Severus mal pocit, ako mu niečo nadľudskou silou
zovrelo žalúdok. Neveril tomu. Stále tomu nemohol uveriť. Potreboval svoje
knihy. Potreboval svoje poznámky a chcel všetko ešte raz preskúmať a porozmýšľať
o tom.
Časová
poistka, to bolo to zaklínadlo, ktoré
našiel počas jedného večera v maminých starých knihách. Použil ho, hneď
ako ho Temný pán prijal medzi svojich verných. Musel. Niečo ho k tej knihe
priam magicky priťahovalo. Chcel si byť istý, že nezomrie zbytočne. Ak by
náhodou došlo k niečomu takému v službách Temného pána, mal v úmysle nechať otvorené ešte jedny
dvere, ktoré aj keď viedli cestou čiernej mágie, neboli ani zďaleka tie
najničivejšie.
Teraz sa však nemohol priveľmi zdržiavať takýmito
myšlienkami. Čakal ho trest. Horší než vyčítavý pohľad zelených očí.
Slughorn ho po hodine vzal do kabinetu spolu
s tým idiotom Potterom. Dlho ich tam držal a dával im kázeň. To,
čo povedal o ich vzťahu, nebolo ani zďaleka to najhoršie.
Udelil im povinnú prácu na jeho večierkoch. Obaja mali
robiť čašníkov počas každej akcie Slugyho klubu. Počas roka ich malo byť
požehnane a on si bol istý, že prítomní Chrabromilčania si na ňom zgustnú.
Nehovoriac o tom, čo všetko môže ten Potter ešte vyviesť.
Už len tá predstava v ňom vyvolávala znechutenie.
Bude si musieť na seba dať tú hlúpu zásteru
a celú noc obskakovať ostatných študentov. Mohol síce skončiť aj ako dozor
na toaletách, ale Slughorn zrejme tušil, že by sa zmenili na súbojovú arénu,
preto ho zrejme tejto potupnej záležitosti ušetril.
Severus sa natiahol po svojej taške a obozretne
vykročil späť do školy. Už by tam mal byť. Mal by sa prezliekať a vypočuť
si inštrukcie. Poistka bude musieť
počkať. Ešte sa ani zďaleka nerozhodol, čo s ňou urobí. Každopádne
s jej účinkom na zmenu budúcnosti neurobí nič. To v tej knihe bolo
jasne napísané. Časová poistka spôsobí zmenu magickej paradigmy, vytvorí
kľučku, slabé miesto, cez ktoré sa zmení jeho budúcnosť... Môže rozhodnúť len
o tom, čo urobí, keď sa udalosti ešte trochu viac poopravia. Nechápal, prečo
pri Merlinovi musí práve to, koho Potter chce, rozhodnúť o jeho
budúcom živote a smrti? Tú otázku odsunul na bok a pokúšal sa udržať
si absolútne Snapovský výraz tváre.
Do začiatku Slughornovho večierku už neostávalo veľa
času. A profesor mu dal jasne najavo, že ak bude meškať, celú situáciu si
tým len viac skomplikuje. Preto sa snažil na večierok toho jeho špeciálneho
klubu dostať, čo najrýchlejšie.
Napriek tomu, že sa veľmi ponáhľal, však nezabúdal ani
na bezpečnosť.
Ruku mal celý čas položenú na prútiku. Bolo síce
príjemné, že ho práve teraz nikto neotravoval, ale kedykoľvek mohol očakávať
odplatu od príslušných Chrabromilčanov.
Hneď po príchode do školy na jednej z chodieb narazil
na Pottera a Blacka.
Black sa ležérne opieral o akési brnenie
a niečo zanietene vykladal svojmu kamarátovi. James počúval len na pol
ucha, občas prikývol, ale keď prišiel bližšie, skôr to vyzeralo ako by ho
niekto preklial, lebo jeho nohy poskakovali v divokom rytme.
„Tichošľap, no tak, to nie je vtipné... Zruš to...“
„Nie, neurobím to, kým nepoprieš to, čo si povedal
v triede!“
„Prečo by som to robil?“
Sirius ďalej nahnevane gestikuloval. Severus zastal
a rozhodol sa, že ich bude chvíľu pozorovať.
Aura poistky Pottera obklopovala. Bola všade. Po
opätovnom privolaní zaklínadla, mu toto overenie úplne stačilo na to, aby
pochopil vážnosť situácie.
Severus si však nebol istý, či si chce zachrániť život
práve takýmto spôsobom. Obozretne zastal tesne pri skupinke dievčat,
ktoré ako vždy vrhali obdivné pohľady na Blacka.
„Lebo je to mastný Ufňukanec. Slizký had. Sám si to
predsa vravel...“ ďalej naliehal Sirius.
„Áno, ja viem, že som to povedal, ale to bolo
predtým...“
„Nie, tomu predsa nikto neuverí. Poď so mnou do toho
nemocničného krídla... Musia ťa vyšetriť...“
„Nejdem nikam, Slughorn na mňa čaká. Okamžite to
zruš, Sirius,“ zadychčane zavrčal James.
Jeho kumpán nahodil výraz bezradného domáceho
škriatka. Vytiahol prútik a urobil to, čo sa od neho očakávalo.
„Dobre. Ako chceš. Nič s tým nerob. Pokojne si to
s ním rozdaj, ak ti to urobí radosť...“ zhnusene sa zachvel.
„Sirius, ja...“
„Alebo ste to už robili? Nie, nehovor mi to... nechcem
to vedieť...“
Severus cítil ako v ňom narastá zlosť.
Nerobili to a ani to robiť nebudú. Nikdy. V žiadnom prípade sa
žiadnou časťou svojho tela nedotkne ničoho, čo by len vzdialene pripomínalo
nahého Pottera... Rozhodol sa radšej pokračovať v ceste.
Vďaka svojmu úprimnému rozhorčeniu však nezabočil do
chodby, ktorou si pôvodne plánoval skrátiť cestu, namiesto toho sa dostal do tesnej
blízkosti tých dvoch a pokiaľ nechcel, aby to vyzeralo, že z nich má
strach, musel prejsť okolo nich. A aj to urobil.
„Kde si bol, Fňučko? Plakal si?“ počul, ako
Black naňho zavolal, ale absolútne ho ignoroval. Dokázal myslieť len na poistku a na to, ako to jeho
budúce ja poriadne domrvilo.
Šiel radšej svojou cestou a na svoje veľké
zdesenie si uvedomil, že Potter sa k nemu pridal.
„Dohovorím Siriusovi, aby sa takto k tebe nesprával...“
prisľúbil mu ochotne.
