Obsah: sériový
vrah odhaľuje svoju pravú tvár...
Pár: hlavne SH/JW, 18+
Pár dní som nejako nemala inšpiráciu, tak sa mi nedarilo napísať vôbec nič. Niekoľkokrát som to dokonca prepísala.
Nespokojne
chlípal policajnú kávu a pohľadom hypnotizoval dvere. Niečo sa dotklo jeho
hrude a jemne sa presunulo na plece. Strhol sa. Na zem dopadlo pár
horúcich kvapiek. Rukou pevnejšie zovrel plastový pohár. Na pokojnej hladine sa
objavili jemné vlnky. Iracionálny strach zahnal do toho najtmavšieho kúta
svojej mysle. Áno, mohol tam teraz ležať nehybný ako ostatné voskové tváre.
Odstrániť svoju nepatrnú osobu z cesty. Opäť ho od toho delilo len pár
okamihov a mal možnosť si všetko pekne zrekapitulovať. Celý život mu
prešiel pred očami ako už mnohokrát predtým, ale veľmi dobre vedel, že aj tak
by nič nevymenil za zvuk Sherlockových huslí. Za nesmelý dotyk priateľových
rúk, za jediný úsmev, ktorý dokáže rozjasniť aj ten najhorší deň. A aj keď
to všetko bolo počas jeho neprítomnosť zastreté tieňom bolestnej neistoty
a naháňaním sa za voskovými preludmi, bol rád, že sa k nemu vrátil.
Nech by to trvalo akokoľvek dúfal, že si vždy nájde cestu k osobám, ktoré
ho milujú a potrebujú. Nehneval sa naňho kvôli tomu, že mal
o Voskovom mlčať. Hneval sa na seba, za svoje reakcie v prítomnosti
toho vraha. Za to, čo po nich ostalo na zemi... Nemalo by to tak byť. Mal sa
brániť, mal urobiť niečo... Mal mu vzdorovať, ale namiesto toho všetko dopadlo
úplne inak. Hneval sa. Myslel si, že tieto reakcie sa týkajú len Sherlocka.
Nikdy ani len nepomýšľal na kontakt s iným mužom. Nemyslel si, že
s niekým takým by mohlo dôjsť k... Ale fakty hovorili za všetko
a jeho spomienky tentoraz prezrádzali viac než by si želal. Nechcel si to
priznať. Nechcel hovoriť o tom, čo nastalo po vyslovený priateľovho mena.
Nahováral si, že sa nič nestalo. Nič čo by mohlo znamenať akýkoľvek problém,
ale bolo tu niečo, čo chcel v sebe nadobro uzamknúť... Niečo čo vytláčal
až úplne na okraj, ale vtom tichu sa jeho pamäť otvorila a vydala zo seba
úplne všetko...
„Ak budeš poslušný, ešte ťa nechám žiť...“
Podmienka. Jasná a stručná. A on mal čas na rozmyslenie len pár
sekúnd.
Rozopol mu opasok a stiahol nohavice. Chlad na pokožke bol takmer
neznesiteľný. Mužove prsty sa presunuli k napätému otvoru. John bolestne
zastonal, keď jeden z nich hravo vnikol dovnútra. Sherlock sa ho tam nikdy
nedotýkal. Rešpektoval to, že s touto polohou sa jednoducho zmieriť nedokáže.
Tento muž nevedel, čo je rešpekt. A on sa pokúsil brániť. Nechcel, aby ale
muž siahol do vrecka a vybral z neho zbraň. Ďalší nôž, takmer
bolestivo zahnutý a nepochybne veľmi ostrý.
„Nebudeš sa brániť. Nemám to tak rád. Dobre si to rozmysli. Budeš žiť
a možno ma raz dostaneš alebo tu zomrieš. Ostane sám a zničený,
bezbranný. Záleží mu na tebe a ja viem, kde ho mám najviac zasiahnuť. Tak
čo si zvolíš?“
Čas zastal. Srdce takmer rozdrvilo hrudník. John nemohol nič povedať.
Nedokázal sformulovať žiadnu vhodnú vetu. Pred očami mu tancovali pásy svetla.
Všetko sa zlievalo do jednej pestrofarebnej masy. Vrahov hlas v jeho mysli
nadobúdal
„Hmmm...“ hlesol zdesene.
„Budeš spolupracovať. Nebudeš sa brániť. To sú moje jediné podmienky...“
Muž pokračoval akoby s tým súhlasil, ale on zo seba už nedokázal
dostať ani jedinú súvislú vetu.
Zúfalo privrel oči , keď pocítil ako niečo omnoho väčšie zatlačilo na
zakázané miesto.
Uhryzol ho do pier a on pocítil slabý záchvev bolesti.
Niečo muža surovo odtislo od neho. Chcel otvoriť oči, ale bolo to priam
nadľudské úsilie. Počul tichý pridusený výkrik. A niečo ťažké dopadlo na
zem. Podarilo sa mu otvoriť jedno oko a napokon aj druhé. Voskový kľačal
na kolenách, telo sa mu chvelo a z chrbta mu trčalo niečo ostré.
Niekto pri ňom stál, ale on to už nedokázal rozoznať.
Prebudil sa, až keď nad ním stáli všetci. A on sa len zahanbene
krčil na svojom mieste.
A on
pochopil, prečo by mal mlčať. Niekto pravého Voskového zabil kvôli nemu. Kvôli tomu, aby mu neublížil. Nemohol
by ho identifikovať, ale akosi podvedome vycítil, že s tým má niečo
spoločné mladík, ktorý prerušil ticho.
Nemali však čas
čokoľvek si povedať, lebo dovnútra nakráčala pokojnejšia verzia Lestrada.
„Zatiaľ môžete ísť, ale ešte sme spolu
neskončili. A nemyslite si, že Mycroft Holmes za vás vyrieši všetky
problémy!“ varoval ich chladne.
„Nič také by sme
si nedovolili,“ pobavene poznamenal Sherlock. Ešte stále nevyzeral veľmi dobre.
Tých pár hodín spánku mu síce prospelo, ale bolo jasné, že potrebuje ešte
omnoho viac.
Lestrade ho
prebodol nespokojným pohľadom, ale nič nenamietal proti vráteniu prikrývky
a naloženiu detektívov do taxíka. Pričom nezabudol pripomenúť, že ich
osobne bude oboch vypočúvať. A púšťa ich len preto, lebo isté osoby
jednoducho vedia ako zaťahať za tie správne nitky.
V taxíku sa
oňho Sherlock spokojne oprel. Ešte stále bol veľmi unavený, tlmene zazíval
a pokúšal sa udržať oči otvorené.
„Nedokončili sme
tú vec tam v kúpeľni. Budeme na tom musieť zapracovať...“ pošepol mu.
„Najprv sa
poriadne zvítaš so svojou posteľou.“
Sherlock poslušne
prikývol. Proti tomu nemohol nič namietať.
„S našou
posteľou. Dobre sa mi spí, keď si pri mne,“ opravil ho zmierlivo.
John niečo také
od neho ešte nikdy predtým nepočul, ale rozhodol sa považovať to za kompliment.
