Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky
v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je
len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne
miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.
Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre
zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich
súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej
rodiny, ale...
Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som
sa.“
Počet kapitol: 10 + prológ a epilóg
Poznámka 2: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom násilia, vrážd ani týrania zvierat. Toľko k tomu. Už len jedna maličkosť, ako vidíte tak trochu som zmenila dizajn, na taký jemnejší a veselší, čo na to poviete?
Klinika
Súčasnosť
Mark zaujal
svoje miesto na posteli, ale neľahol si. Trpezlivo zotrvával na svojom mieste,
nehybný, aj keď so všetkého najviac práve túžil, aby neexistovali zavreté izby
a miesta s mimoriadnymi pravidlami. Chcel by sa aspoň na chvíľu
uistiť, že jeho mláďa nikto
neohrozuje. Po dlhom čase ním zalomcoval hnev. Myslel na všetky tie bolestivé
veci, ktoré by urobil tej nerozumnej osobe, ktorá by sa odvážila niečo mu
urobiť. Uvedomoval si, že musí čakať, ale každá minúta naňho čoraz viac
doliehala.
„Nespíš?“
Jeredov hlas
zaznel tak nečakane, až sa takmer strhol. Jeho spolubývajúci nezvykol veľa
rozprávať. Pár viet za deň bol preňho priam osobný rekord. Svoj vzácny čas
zvyčajne trávil vo svojom svete, kam ostatní smrteľníci akosi nepatrili.
Nepôsobil nebezpečne, aspoň nie navonok, bol len o dva roky starší ako
Misha, najprv si o ňom všetci mysleli, že je to len taká bábika, s ktorou
sa môžu beztrestne pohrať. Mark si pamätal na takých, ktorí sa ho pokúšali
dotýkať a prinútiť k veciam, ktoré akosi boli súčasťou takéhoto
uzavretého života. Čakalo ich však veľmi nemilé prekvapenie. Jered niečo také
rozhodne netoleroval a vždy si našiel spôsob ako sa danej osobe kruto a pomstiť.
Zvyčajne to končilo veľmi zle pre osoby, ktoré sa rozhodli ho takýmto spôsobom
obťažovať. Pokiaľ mu však dali pokoj, bol to vzhľadom na tunajšie pomery veľmi
milý chlapec. Rozhodne si nemohol priať lepšieho spolubývajúceho.
„Dnes sa mi
to určite nepodarí.“
„Chápem. Ten
malý ti robí starosti.“
„Poznáš tých
z céčka?“
Jered sa
obrátil k nemu. Sprisahanecky sa prisunul bližšie.
„Nie je to
dobrá izba.“
Povedal mu prosto, ale viac sa k tomu nevyjadroval.
Otočil sa späť do svojej obľúbenej polohy a zavrel oči.
Niekedy si
želal, aby preňho bolo tiež všetko také jednoduché.
Pred tromi rokmi...
Oboma rukami
sa opieral o kuchynskú linku. Bol k nej pritisnutý a pohľad upieral
akurát na nože, ktoré boli umiestnené v držiaku. Bolo to lepšie, ako
sústrediť sa na to, čo sa dialo z jeho telom. Cítil ako sa k nemu vzrušene
tisne, ako sa nedočkavo pohráva s jeho nohavicami. V ňom to
nevyvolávalo žiadne pocity, nebolo to ani príjemné ani nepríjemné a už vôbec
nie vzrušujúce. Muž ho nešetrne odsunul tak, aby sa dostal k jeho krátkym
nohaviciam. Jered cítil, ako klesli k zemi.
„Chceš to.
Viem, že to chceš...“
„Nie, nechcem,“
odvetil potichu bezvýrazným tónom hlasu. Mohol to opakovať aj stokrát, ale nič
by sa na tom aj tak nezmenilo.
Jered cítil
ako doňho vnikol. Zovrel jeho boky. Tlačil ho čo najbližšie k sebe. Mužova
ruka bolestivo stisla jeho úd.
Niečo naozaj
chcel, ale ten muž o tom vôbec nemal poňatia. Chcel to niekomu povedať.
Naozaj sa o to pokúšal, ale niečomu takému by predsa nikto neveril. On im
kupoval drahé darčeky, bol k nim vždy veľmi dobrý. Celá rodina ho
zbožňovala, len on úplne zbytočne žiarlil. Tak mu to matka povedala, keď
naznačil, že správanie jej nového priateľa nie je celkom štandardné. Každopádne
u nikoho s tým nepochopil. A začínal sa už spoliehať naozaj len
na tie nože. Udivovala ho na tom len jediná vec, hocikto iný, kto by sa o to
pokúsil by už dávno ležal na zemi celý od krvi, ale proti nemu sa akosi brániť
nedokázal. Nemohol. Nedokázal tomu vzdorovať.
Pohyboval sa
v ňom, so surovosťou nejakej neľudskej bytosti. Jered vedel, že krváca.
Tenká krvavá čiara stekala po jeho nohách.
Omnoho viac
ho zaujímali tie nože. Neboli ďaleko mohol by na ne dosiahnuť. Mohol by urobiť
to, po čom tak veľmi túžil...
Klinika
Súčasnosť
Krik. To bolo
to, čo počuli všetci pacienti. Nemilosrdne sa šíril chodbami. Mark vyliezol z postele.
Poslepiačky došiel k dverám a oprel sa o ne. Nedalo sa rozoznať,
kto to tak strašne kričí. Ďalšia zmes hlasov sa šírila z rôznych miest.
Nevedel odkiaľ to prechádza. Niektorí pacienti
začali búchať na dvere. Bola to ich reakcia na nočný nepokoj. Mark si do
tých dverí tiež udrel, inak by asi nezniesol tú hrozivú neistotu. Kopol do
nich, aj keď vedel, že ho neskôr zrejme kvôli tomu z akého sú materiálu
bude príšerne bolieť ruka.
Jered vstal a pridal
sa k nemu. Obaja hodnú chvíľu kopali do dverí, búchali po nich, rovnako
ako ostatní ľudia na svojich chodbách. Celá klinika bola plná búchania a trieskania.
Šírilo sa odvšadiaľ. Prehlušili úplne
všetko.
Po určitom
čase všetko náhle utíchlo. Mark klesol na zem. Nervózne sa kolísal. Po dlhom
čase pocítil na tvári vlhkosť svojich sĺz. Niečo také už dávno nepocítil. Slzy
boli preňho neznámym pojmom. Už takmer nevedel aké to je, ale všetko sa náhle
naňho zosypalo...
Jered si
sadol k nemu a položil mu ruku na plece a chvíľu ho dosť
neohrabane potľapkával.
Sedeli tam až
do rána. Mark sa opieral o dvere, Jered napokon zaspal s hlavou na
jeho kolenách.
Pred tromi rokmi...
„Ty nie si
môj syn!“ udrela ho po tvári. Hystericky okolo neho pobehovala a neustále mu
niečo hovorila, ale on ju nepočúval.
Pozoroval
krvácajúce telo, pohľadom zamilovane prechádzal po ranách na hrudníku. Bol na
seba hrdý. Dokázal to. Nepoužil len jeden nôž, ale rovno všetky. Každú do inej
časti tela. Krvácalo to trochu viac než čakal, ale inak to bola perfektná
práca. Rozmýšľal o tom, akoby sa tá jeho hlava dala oddeliť od tela. Niečo
také by rozhodne chcel vyskúšať, ale na to by potreboval väčšiu silu a možno
aj iný nástroj.
Vytiahol
jeden z nožov a zamával jej ním pred očami.
Čiastočne ju
tým pofŕkal krvou, ale to nebolo dôležité. Strach bol preč. Tie pocity takisto.
Cítil sa slobodný.
„Prečo si to
urobil? Jered, prečo si to urobil?!“ hlas jej preskakoval do takej miery, až to
začínalo byť pre ľudské uši neznesiteľné.
Chcel len,
aby konečne prestala kričať. Žena s krikom ustúpila. Videl ako zobrala
telefón a začala vytáčať číslo. Nezastavil ju.
Fascinovane
sledoval svoju obeť. Prekonal to. Ten pocit bol preč a on cítil ako sa
všetko okolo neho mení takmer na nepoznanie. Usmieval sa. Nemohol si pomôcť, ale
nedokázal sa prestať smiať... Na jej otázku nevedel odpovedať. On sám toho muža
zviedol, vyžadoval od neho také zaobchádzanie. Často si predstavoval, že ho z toho
obvinil pred matkou, že mu nikto neverí. Tak sa mu to páčilo, ale neskôr začal
túto hru považovať za nezaujímavú bez známky skutočného nebezpečenstva. Toho
muža len použil, aby zistil, ako ďaleko až môže zájsť, dohnal ho do úplnej
krajnosti a potom prišla tá najlepšia časť. Stal sa jeho prvou obeťou.
Klinika
Súčasnosť
Mark ho
pohladil po vlasoch. Bol to jediný spôsob ako ho zobudiť bez toho, aby
zareagoval nejakým neprimeraným spôsobom.
Jered sa nespokojne pomrvil. Chvíľu ešte zotrval na tom
mieste, ale veľmi rýchlo sa opäť presunul na svoju posteľ.
„Myslíš, že
ho aj dnes uvidíme?“
„Áno, dúfam,
že, áno,“ ochotne pripustil Mark, aj keď vedel, že spolubývajúci nehovorí o mláďati.
