2. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.

Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen

Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 10 + prológ a epilóg

Poznámka 2: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom násilia, vrážd ani týrania zvierat. 
Poznámka 3: Kapitola obsahuje sexuálnu scénu. "Nedobrovoľný" sex! Vhodné len pre čitateľov od 18 r. 

Podarilo sa mu ho schmatnúť za krk. Zatriasol ním. Najlepšie by bolo, keby mu mohol čo najrýchlejšie zlomiť väz. To by dokonale všetkých odradilo.

Ďalší ošetrovatelia zasiahli príliš skoro. Odviedli ho preč od ostatných. Potom mu už natiahli mu na hlavu istú veľmi nepríjemnú pomôcku, vďaka ktorej nevidel ani na krok. Dostal aj injekciu na upokojenie. Zabrala pomerne rýchlo. Cítil únavu znásobenú prebdetou nocou.

Bolo mu jasné, kam ho vedú. Chvíľu počítal kroky, ale napokon ani to už nebolo potrebné. Chystali sa ho umiestniť do kocky. Malej miestnosti, zvnútra ohraničenej mäkkými bielymi stenami. Bola to pomerne neobľúbená miestnosť. Vzhľadom na isté klaustrofobické pocity, ktoré sa tu niektorých zmocňovali. Mark práve z tohto efektu nemal strach. Obavy v ňom vyvolávali skôr otvorené priestory, v ktorých sa cítil byť až príliš odhalený. Zrejme si tam posedí pár dní, aj keď nie je zodpovedný za tú roztržku. Stačilo len to, že svojím konaním vyvolal rozruch. Bol pripravený na také dva dni samoty. Možno mu povolia sedenie, pokiaľ si ho doktor zavolá, ale inak mu ostávalo veľa času na premýšľanie o tom, čoho bol práve svedkom. Dúfal, že Jered bude dbať na jeho želania a postará sa o mláďa. Nemal čas o tom s ním hovoriť. Nenapadlo ho, že bude tak dlho preč, ale predpokladal, že jeho spolutrpiaci sa o to postará. Preto ani priveľmi neprotestoval a viac než čokoľvek iné ho tešila predstava Jacka, ktorý bude zrejme zavretý ešte omnoho dlhšie. Naslepo kráčal vedení ošetrovateľmi a predstavoval si, aké by to bolo, keby ho nestihli zastaviť a on by použil to svoje obľúbené a mimoriadne profesionálne trhnutie, ktorého následkom by bol okamžitý koniec akéhokoľvek vzdoru. Posedel by si o samote omnoho dlhšie, možno by mu aj zvýšili dávky liekov, ale vzhľadom na neskutočnú drzosť toho indivídua by to bola prijateľná cena.

Zastali. Počul, ako otvorili dvierka vedúce do kocky. Rozviazali mu oči a postrčili ho dovnútra. Schúlil sa do klbka a okamžite zaspal. Nevšimol si, že o pár minút sa dvere otvorili ešte raz a dovnútra bol vpustený ďalší pacient.

Mark sa prebral, keď pocítil ako ho niekto nešetrne poplieskal po tvári. Uvedomil si, že už neleží voľne na mäkkej podlahe. Bol pripútaný do postroja určeného pre obzvlášť nepokojných pacientov. Remienky boli utiahnuté natoľko, až sa mu takmer zarezávali do kože. A ani tisíc upokojujúcich prostriedkov nemohlo zahnať zúrivosť, ktorá prerazila na povrch hneď ako si uvedomil s kým zdieľa to svoje malé väzenie. Jack sa nakláňal nad ním, spokojne sa uškŕňal. Rozhodne sa práve udiala ďalšia veľmi neštandardná vec. Dvoch pacientov do jednej takejto miestnosti nikdy nedávali. Nebolo to vôbec dovolené ani bezpečné.

„Zabijem ťa. Prisahám, že ťa...“ naťahoval sa po ňom. Napriek tomu, že bol čiastočne pripútaný, stále mal ešte voľné ruky.

Jack smutne pokrútil hlavou.

„Obávam sa, že niečo také nebudeš môcť urobiť. Nezabúdaj, že tvoj malý priateľ býva na mojej chodbe. A deň ešte ani zďaleka neskončil. Moji ľudia ma prídu skontrolovať, ak sa mi niečo stane, tak bohužiaľ na to doplatí práve to tvoje zvieratko. Tak sa radšej upokoj a zbytočne neplytvaj silami...“

Mark odtiahol ruku. Nenávidel sa za to, že nemôže nič urobiť, ale s niečím takým naozaj nepočítal. Pokiaľ sem naozaj pustili toho druhého šialenca, tak to mohli urobiť len oficiálni zamestnanci. Čo znamenalo, že tu má nasadených svojich ľudí. A tí by sa veľmi rýchlo mohli postarať o to, aby veci dopadli presne podľa ich predstáv. Nechápal ako je možné, že získal taký vplyv, ale rozhodne by to vysvetľovalo aj tú záležitosť s nožmi.

„Tak vidíš ani to nebolelo...“ pobavene poznamenal Jack. Stále udržiaval medzi nimi odstup vzhľadom na nedostatok priestoru povedzme, že dosť veľkú vzdialenosť.

„Čo chceš? Zdá sa mi, že s takouto mocou si môžeš dovoliť takmer čokoľvek. Tak prečo vynakladáš toľko úsilia práve na moju maličkosť?“

Nebol si istý či naozaj chce počuť odpoveď, ale bola to aspoň dobrá zámienka na to, aby radšej došlo k neškodnému rozhovoru, ten by bol momentálne omnoho bezpečnejší ako strata kontroly.

„Na toto ti asi nedám jednoznačnú odpoveď. Možno len takú, ktorá bude vyhovovať mne. Patrím k ľudom, ktorí si vedia veci zariadiť podľa svojich predstáv. Mal som možnosť sa tu poobzerať a poviem ti, naozaj netúžil po nejakej z tých... ako to povedať jednoducho dosiahnuteľných zábaviek. Ty si tu mal istý rešpekt, istú nedotknuteľnosť. Práve to je pre mňa výzva. Už dávno som uvažoval o tom, čo také by na teba platilo. Na každého sa dá niečo nájsť a zdá sa, že šťastie mi tentoraz prialo. Tvoj malý priateľ. Večer som ho trochu postrašil, asi si počul ten krik. No tak to bol on. Donútil som ho prezradiť mi pár vecí. Musíš chápať, že to bolo nevyhnutné, ale neobávaj sa, neprišiel k žiadnej viditeľnej ujme. Povedal mi, že sa dobre poznáte, a že budem mať problémy, ak naňho siahnem. To mi od neho stačilo. Nemám oňho záujem. Takých precitlivených deciek je na každom kroku požehnane. Ja chcem pokračovať v tom, čo bolo dnes tak neuvážene prerušené...“

„Nezabúdaj, že aj ja tu niekoho mám,“ chladne odsekol Mark.

„Áno iste. Takmer som zabudol na Jereda a toho jeho ako to len nazvať priateľa. Pokiaľ sa však záznam s ich hrami počas prehliadok dostane na verejnosť nebude tu veľmi dlho. Stačí upozorniť pár ľudí. Ja mám vždy veci pevne pod kontrolou. Obávam sa, že si budeš musieť zvyknúť na môj prístup.“

Dostal sa bližšie k nemu. Mark už nemyslel na to, že by ho mohol veľmi rýchlo opäť zložiť. Díval sa na červené stopy, ktoré mal na krku po jeho starostlivosti.

„Takže si dospel k presvedčeniu, že ja ti budem robiť kurvu, len preto, aby som ochránil svojich priateľov?“

„Naozaj výborne si to vystihol. Lepšie by som to nevyjadril ani ja sám. Nebude to také ťažké už si predsa súhlasil,“ odvážil sa dotknúť jeho pleca. Mark sebou trhol. Remence sa zarezali ešte tesnejšie, ale bolo mu to jedno.

Chcel odmietnuť. Všetko v ňom kričalo, aby povedal, že niečo také nikdy neurobí. Bolo mu jasné, že to je jeho cieľom. Zlomiť ho. Donútiť ho, aby urobil to, čo bude od neho chcieť.  Nevedel, čo by mal robiť. Obetoval by všetko, okrem toho jediného čo mu ešte ostalo. Jediných priateľov, jedinú lásku. Bol presvedčený o tom, že niečo také už nikdy nevysloví, ale Misha bol tou osobou, ktorú ešte dokázal istým svojským spôsobom milovať. Bol posledným spojením, ktoré ho pútalo k svetu. A jeho mláďa by nemalo žiť v strachu. Nemalo by byť trápené nikým a ničím. Nemalo by v noci prežívať strach. A len kvôli nemu bol ochotný urobiť takmer čokoľvek.

Keď sa Jack k nemu prisunul nepokúšal sa ho odstrčiť. Cítil na sebe tlak jeho tela.

„Tak to má byť. Budeme si dobre rozumieť...“

Ovinul okolo neho ruky a úplne ho pritlačil k mäkkej stene. Bolo to ako objatie, ale Mark na tom nenachádzal nič také, čo by bolo natoľko príjemné. Všetko ho tlačilo a blízkosť mužovho tela bola nepríjemná. Jeho ruky sa ho drzo dotýkali všade. Jackove pery sa bolestne prisali k tým jeho, dokonca ho jemne pohrýzol, keď ich odmietol pootvoriť. Mužov jazyk doňho vkĺzol a nútil ho prispôsobiť sa jeho tempu. Ešte nikdy sa s nikým takto nebozkával. Fyzický kontakt nepovažoval za dôležitý. Najbližšie k bozku mal asi vtedy, keď Mishu počas jednej príležitosti pobozkal na líce. Teraz sa naňho tlačilo telo, ktoré s ním nemalo také počestné plány. Sťahovalo ho k zemi a neúprosne sa obtieralo a isté partie, ktoré vďaka tomu, neostávali až tak ľahostajné voči fyzickému kontaktu. Jack si sadol na zem a stiahol ho zo sebou na toľko, že remence boli napnuté až na prasknutie. Jack ho netrpezlivo prinútil rozšíriť nohy takým spôsobom, aby mu neprekážali. Vstupoval doňho mučivo pomaly, sledoval každú reakciu, bozkami umlčal jeho bolestné stony. Mark cítil, ako sa jeho penis stvrdol pod skúseným dotykom. Nenávidel sa za to, akú reakciu to v ňom vyvolalo.

Jack sa spokojne odlepil od jeho pier. Presunul svoju pozornosť na krk a zanechával na ňom hlboké značky svojej pozornosti.

„Ešte chvíľu vydrž... zvykneš si...“  pošepol mu.

Mark tlmene zastonal, keď pocítil ako sa v ňom dotkol miesta, ktoré v jeho tele vyvolalo okamžitú odozvu. Jackovo telo sa naňho ešte viac natlačilo, jeho pohyby, zladené so slasťou, ktorú mu spôsobovala mučiteľova ruka ho prinútila opäť zastonať. Jack dráždil jeho telo, bozkával ho, vyvolával v ňom slasť, pre ktorú nenávidel každý kúsok svojho tela. Mark sa snažil zrýchliť jeho pohyby, chcel, aby to čo najskôr skončilo. Jack mal však všetko pevne v rukách, až kým nepocítil ako ho zaplavili pocity, ktoré nikdy predtým nepoznal. Podľa toho, ako sa Jack tváril zrejme prežíval to isté. Oddelil sa od neho až po dlhšej dobe.

Poznámka: Neobávajte sa, nebudú to len samé sexuálne scény, ale túto sem potrebujem. V ďalšej kapitole očakávajte viac deja. Je to však poviedka 18+ takže občas nejaké aj očakávajte. Každopádne Misha/Mark budú časom spolu a tak, čiže to, čo sa stalo v žiadnom prípade neznamená zmenu hlavného páru.