Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: 18+, sex, smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto.
Hlavný spoločník chvíľu
váhal, ale napokon nemal na výber a musel si sadnúť k nim. Obaja sa
pustili do rozhovoru. Raňajky prebiehali v celku príjemnej atmosfére.
Spomínali len bežné veci, ktoré preňho neboli v žiadnom prípade zaujímavé,
až kým sa Tsutome neprisunul bližšie k nemu. Už mal všetko zjedené
a celkovo sa dalo povedať, že skončil aj s pitím. Telom mu prebehlo
bolestné zachvenie, keď tretí majster nadvihol jeho oblečenie a aj on si
pozorne prezrel tetovanie.
„Výborne. Zahojilo sa to
naozaj veľmi pekne. A reakcie sú také, akú majú byť...“
„Neviem, čo tým
myslíte...“ chladne odsekol Kei. Začínal chápať, čo znamenala tá ranná
prehliadka. Aj toľká ochota dotýkať sa jeho tela.
„Áno, všetko je
v absolútnom poriadku,“ prisvedčil Toru.
„Veľmi dobre.
Predpokladám, že dnes večer, keď sa vrátim, bude všetko tak, ako má byť...“
„Postarám sa o to.“
„Tak sa uvidíme
o ôsmej. Nateraz mám veľa povinností. Prejdite do študijnej miestnosti
a venujte sa tomu, aby Kei získal všetky vedomosti, ktoré potrebuje.“
Hneď ako Tsutome odišiel,
Toru vzal svojho mladého pána do miestnosti, ktorá sa mu ani trochu nepáčila.
Bola tmavá, bez okien,
bez nábytku, len s akýmsi mäkkým kobercom na dlážke. Kei nechcel ísť
dovnútra, ale spoločník ho jednoducho zdvihol a odniesol. Keď sa jeho bosé
nohy dotkli koberca pocítil ako mu telom prešiel podobný chlad ako počas
prebúdzania.
„Sadni si.“
„Nepáči sa mi tu.“
„Kým ťa budem učiť, budeš
ma poslúchať. Inak to za mňa prevezme Tsutome – sama, a to by sa vám vôbec
nemuselo páčiť.“
Kei si napokon sadol.
Veľmi opatrne a len na okraj.
„Rodina, do ktorej si bol
vybraný sa už oddávna venuje starým umeniam. Umenie mučenia, umenie vedenia
duší a množstvo iných aktivít s tým spojených. Deti z takýchto
rodín sú už od malička vychovávané tak, aby sa čo najlepšieho zhostili svojho
poslania, vzhľadom na svoje schopnosti. Učia sa všeobecnému základu, ale
špecializujú hlavne na to, čo im ide najlepšie. Nie sú to zločinci, nie sú sudcovia, aj keď to
tak na prvý pohľad nevyzerá, majú svoj svet, svoje vlastné zákony a nikto,
kto má dosť rozumu, sa nepostaví proti nim.“
„To som si všimol. Aj keď
niekedy naozaj ako zločinci vyzeráte. Čo to otroctvo a tie ostatné
zvláštnosti?“
„K tomu sa dostaneme, ale
teraz to nie je predmetom nášho rozhovoru. Prvá vec, ktorú dieťa, prípadne
osoba prijatá do rodiny musí urobiť, je objaviť rozsah svojich schopností. Predpokladám,
že aj vy to zvládnete bez problémov. Budem vám radiť, ale musíte to zvládnuť
sám.“
Kei pocítil ako niečo
pevne zovrelo jeho telo. Nemohol dýchať. Nemohol myslieť.
„Musíte im povedať, aby
vás pustili. Všade na okolo v našom dome sú duše. V tejto izbe je ich
najviac, ak sa vám podarí vyhrať, dnešná lekcia skončí, ak nie budete musieť
zaplatiť, aby vás prepustili...“
Kei sa nedokázal ani len
pohnúť. Cítil ako mu niečo šepkajú, nejaký príbeh, ktorý sa odohral už veľmi
dávno...
PRED MNOHÝMI ROKMI...
Chlapec pokrytý tetovaniami sa smutne díval na izby,
v ktorých boli umiestnené otrokyne. Jedna z nich bola jeho matka, ale
on nevedel ktorá. Nemal právo ju vidieť, lebo jej pán sa ho zriekol
a neuznal ho za svojho syna. Nikoho nepomenúval. Niektorí to robili, ale
on mená pre otrokov považoval za smiešny luxus. Mal vlastné deti so svoju
partnerkou, nepotreboval ho a hneď po narodení ho nechal vložiť do
databázy a ponúknuť na predaj. Zatiaľ ho však nikto nekúpil, dôvodom bolo
to, že nebol veľmi atraktívny a na svoj vek vyzeral dosť zraniteľne
a zoslabnuto, preto zostával
v ich dome, ale len ako pomocná sila.
Napriek tomu sa nevzdal myšlienky, že možno raz bude zblížiť
aspoň s ňou. Predstavoval si, že jedného dňa ho vezme za ruku a spolu
odtiaľto utečú. Nenávidel to. Celé to divadlo, keď si ho vždy obzerali
potencionálni záujemcovia, ale napokon ho nikdy nikto nekúpil, povedali pánovi,
že niečo také možno ani len nepredá. Čas plynul a on vedel, že pán ho už
nebude dlho trpieť pod svojou strechou. A to všetko len preto, lebo jeho
matku kedysi jej rodičia predali vďaka peniazom a výhodám. To vedel,
všetkých otrokov vždy predal niekto z rodiny. Predpokladal, že aj
v jej prípade to bude tak. Chystal sa zanechať svoje posledné nádeje
a odísť, dvere boli zavreté, z niektorých izieb sa ozývali stony,
z iných krik. Pán mal veľa otrokýň, možno aj viac než by bolo potrebné.
Pocítil ako ho niekto bolestivo pritlačil k zábradliu.
„Čo tu robíš, otrok?“
„Nič.“
Muž ho obrátil k sebe. Bol to jeden z pánových
priateľov. Dosť brutálne zovrel ten kúsok šiat, ktorý na sebe mal a ťahal
ho preč od zábradlia. Do jednej z bočných izieb. Bránil sa, chcel kričať,
ale vedel, že ak by ho prichytili práve na tomto mieste, rozhodne by si
vyslúžil ešte mnoho horší trest. Tak sa nechal vliecť tou osobou, ktorú
nenávidel rovnako ako tých ostatných.
„Ako sa voláš, otrok? Och, zabudol som. Vy nemáte poriadne
mená, však?“
Tsutome.
Pomyslel si chlapec. Také meno by si dal, keby to niekedy
bolo možné. Nahlas však povedal len to, čo sa od neho očakávalo. Počítal si aj
roky, aj keď ani to nebolo pre pána dôležité, mal už sedemnásť a stále
nebol predaný. To sa však nepokúšal vôbec zdôrazňovať.
„Som váš služobník.“
Muž si rozopol nohavice. Sadol si na posteľ a stiahol ho
zo sebou. Chytil ho za vlasy
a naznačil mu, čo bude potrebovať.
Vzal ho do úst a začal sa jazykom venovať citlivým
oblastiam. Muž mu však nedovolil, aby sa tomu prispôsobil. Správal sa
k nemu ako k nejakej podradnej bytosti, ktorú sa chystá len použiť. Nebolo
to všetko. Ani ďaleka nie. Skončil hodený na posteli, preniknutie bez prípravy
zanechalo v jeho energii bolestné stopy.... Niečo v ňom sa v tej
chvíli navždy zmenilo, niečo podstatné, čo už nikdy predtým nenašiel.
Ostal tam v tej miestnosti, dlho potom ako muž konečne
odišiel. Neplakal, aby tam potichu ležal, až kým sa dvere neotvorili
a dovnútra nevošiel druhý chlapec. Takisto pokrytý tetovaniami, takisto
bez vlasov ako on.
„Čo tu robíš? Potrestajú ťa...“
„Ja potrestám ich. Jedného dňa ja potrestám ich ...všetkých...“
Kei sa vymotal zo
zovretia tých ťaživých obrazov. Nevedel prečo mu ukázal práve toto, ale bol si
istý, že práve kvôli takýmto veciam sa nikdy nechce stať členom rodiny, ktorá
uznáva otroctvo v akejkoľvek podobe.