Partner

 Fandom: Teen wolf

 pár: Stiles/Derek

 varovanie: bez obmedzenia
 Obsah: Stiles nedokázal povedať Scottovi o svojom probléme.
Poznámka: poviedka prešla AP.

O PÁR DNÍ NESKÔR...

„Opíšte si charakteristické znaky...“

Stiles neprítomne hľadel na tabuľu, a zrejme by vôbec nezaregistroval, že niečo treba robiť, nebyť toho, ako ho Scott štuchol do chrbta. To ho okamžite prebralo, ale namiesto písania si len čmáral. Nezaujímalo ho to. Riešil oveľa zložitejšiu dilemu ako hlavné znaky niečoho vskutku nudného.

„Si v pohode?“ pošepol mu Scott.

Stiles prikývol. Dosť neisto a mierne previnilo. Nepovedal svojmu priateľovi o Derekovi a tej záležitosti. Akosi namiesto toho tvrdil, že teraz je si už istý, že to nebol alfa a tí ostatní nemôžu nikoho premeniť. Prichytil sa pritom, ako mu hovorí približne niečo také. Nemal z toho dobrý pocit, ale akosi sa mu nechcelo k tomu práve teraz priznávať. Bol presvedčený o tom, že zatiaľ bude lepšie, ak to nezistí, už len preto, aby mali aspoň pár dní pokoj.

Rozhodne netúžil po ďalších konfliktoch. Bol si istý, že nájde spôsob ako sa Derekovi vyhnúť, a keby aj, neprinúti ho urobiť niečo zlé. Scotta jeho alfa takisto zavolal a nikdy sa nič hrozné nestalo. Preto sa rozhodol to nateraz nevyťahovať, kým nenájde nejaký šetrný spôsob ako to kamarátovi oznámiť. Dovtedy sa ešte prehraboval na nejakých stránkach, našiel niečo, čo si nikdy predtým nevšimol a teraz nemohol ani len poriadne obsedieť v škole kvôli tomu, že si to chcel vyskúšať. Nazývalo sa to NÁVRAT SPÄŤ. A podľa tých pár riadkov, čo sa mu podarilo nájsť, by mu to malo umožniť podrobnejšie sa rozpamätať na všetko, čo v noci robil. Písalo sa tam aj to, že ak to bude dlhodobo trénovať, tak si aj počas premeny dokáže udržať nad sebou kontrolu. To bolo rozhodne dôležitejšie ako akékoľvek charakteristické znaky, ktoré boli práve teraz vytláčané tou stránkou, na ktorú nedokázal prestať myslieť. Nateraz si nedokázal vybaviť ani to, či s Derekom vôbec bol alebo nie. Všetko bolo akési zahmlené a počas svojho pobytu v triede, sa rozhodol takúto skúsenosť radšej neriskovať.

Scott však nemal v úmysle ho nechať na pokoji.

„Viem, že ti niečo je. Tak mi to už koneč...“ zavrčal.

„McCall, k tabuli... Poď nám nakresliť...“

„Čo mám nakresliť?“ Scott vrhal zúfalé pohľady na svojho najlepšieho priateľa, ale ten len pokrútil hlavou. Nemal ani len tušenie, akú tému to dnes preberajú.

Úprimne sa mu uľavilo, keď sa tá nekonečná posledná hodina skončila. Scotta ešte chvíľu zdržal nespokojný učiteľ.  Stiles sa chystal čo najskôr vrátiť domov. Rozhodne by mal tú techniku začať nacvičovať skôr než...

Pri svojom aute našiel osobu, ktorú absolútne nepotreboval vidieť. A kvôli ktorej, bola potreba zvládnuť túto techniku ešte o niečo naliehavejšia.

Derek sa ležérne opieral o jeho auto.

„Môžeš uhnúť. Ponáhľam sa...“ zamumlal potichu a bez akéhokoľvek náznaku odvrávania. Znelo to skôr ako prosba.

„Obávam sa, že to nepôjde. Potrebujem od teba istú službu.“

„Na to máš tých svojich...“ Stiles vrhol nespokojný pohľad na zvyšok jeho svorky.

„Ty si tiež môj...“

„Tak by som to nenazval...“

„To mi je jasné. Ani Scottovi si nepovedal o tom, čo sa stalo. Ak chceš, môžem tu naňho počkať a povedať mu to ja, ak teda nebudeš náhodou ochotný...“

Stiles nevedel, prečo sa toho tak veľmi bojí. No už len myšlienka na to, že sa to Scott dozvie ho privádzala do zúfalstva.

„Čo potrebuješ? Nemysli si, že kvôli tebe budem...“

„Tvoje auto. Potrebujem si niečo vybaviť, vezmeš ma tam.“

To vôbec neznelo tak zle.

„Tak dobre, len nikomu ani len slovo. A tí tvoji nech sa do toho tiež nemiešajú...“ nebol si istý, či sa tým nerúti do pekla, ale nič iné mu nenapadlo. Okrem toho od neho nechcel nič strašné. Obaja nastúpili do auta.

„Kam to bude?“ opýtal sa mierne podráždene.

„Zatiaľ choď len rovno. Poviem ti, kde máš odbočiť.“

„Čo máš so svojím autom?“

„Nič, ale idem na miesto, kde by som uvítal spoločnosť.“

„Tej máš až-až.“

Na stehne pocítil dotyk ostrých pazúrov.

„Dívaj sa na cestu a mlč!“

Znelo to dostatočne výhražne na to, aby sa mu prestal klásť otázky. Derek svoju ruku neodtiahol. Stiles mal pocit, akoby ho zovrel ešte pevnejšie. A zrazu si nebol až taký istý, či chce vedieť všetko, čo sa deje počas tých nocí, keď sa mu akosi viac páči behanie po lese.

Po pár náhlych zmenách smeru a dlhšej ceste, ktorá ich doviedla von z mesta,  sa ocitli uprostred ničoho.

„A čo teraz?“

Stiles musel zastaviť. Ďalej sa už ísť ani len nedalo. Rozhodne nie bez toho, aby jeho auto neprišlo k úrazu. Derekova ruka sa konečne stiahla.

„Vystúp z auta!“ prikázal mu.

„Tak počkať. Na tomto sme sa nedohodli. Chceš ma tu nechať uprostred tejto...“

„Vystúpiš sám, alebo ti mám pomôcť...“ díval sa naňho dostatočne vražedne na to, aby stratil akúkoľvek odvahu bojovať. Nebolo to až také hrozné. Nič nebolo až také hrozné, ako musieť čeliť nahnevanému alfovi.

„Dobre, dobre... už idem... ale nie je to fér, vôbec to nie je fér...“

Stiles nervózne rozopol svoj pás a vystúpil z auta. Rozhodne nebol vôbec nadšený tou dlhou prechádzkou, ktorej sa zrejme nebude môcť vyhnúť. Cítil zmes rôznych vôní, niektorých príjemnejších, iných mierne dráždivých.

Prekvapilo ho, keď sa aj na Derekovej strane otvorili dvere a jeho spoločník vystúpil z auta. Niečo také rozhodne neočakával.

„Pôjdeš so mnou...Ešte sme neskončili...“

„Nie som si istý, či...“

„Nechcem už počuť ani slovo!“

Donútil ho kráčať pred sebou. Stiles bol neustále postrkovaný dopredu. Nohy sa mu šmýkali na kamenistom povrchu a počas celých tých dvoch hodín, keď bol nútený vydržať dosť rýchle tempo a neskôr aj liezť sa začínal obávať o svoj život. Po dlhom čase akosi nemal náladu na rozprávanie, len sa pokúšal sústrediť všetky svoje sily na to, aby nespadol. Napokon sa dostali až úplne nahor až k nejakej chatke, ktorá pôsobila pomerne opustene. Pomaly sa začínalo stmievať.

Derek ho dotiahol až k dverám.

„Prečo mi to robíš? Snáď to medzi nami nie je až také zlé, aby si musel robiť takéto rozhodnutia... Vieš, predsa, že som úplne neškodný... Trochu otravný a ukecaný, ale inak úplne...“  musel ostať úplne pokojný, aby sa nezačal premieňať, potom už nezodpovedal za to, čo urobí a jeho vlk by rozhodne mohol prísť k úrazu, keby sa pokúšal provokovať. Svoje nové ja ešte nepoznal natoľko, aby sa zaňho mohol zaručiť.

„Naozaj je to nutné?“

Ruka staršieho vlkolaka sa presunula na jeho chrbát. Bolo to istým spôsobom príjemné, upokojujúce. Tá druhá jednoducho zaklopala na dvere.

Otvoril im akýsi menší muž, taký celkom bežný typ, vo veku jeho otca, aj keď mierne pri sebe a zdalo sa, že nie veľmi často prijíma návštevy, lebo ich príchod očividne veľmi potešil.

„Derek, aké milé prekvapenie. Som rád, že si prišiel.“

„Máš všetko pripravené?“

„Áno, samozrejme. Všetko, čo si chcel, ale najprv mi predstav svojho partnera... Je trochu mladší než som čakal, ale je to podmienka na to, aby  mohla naša dohoda pokračovať...“

„Jake, toto je Stiles...“

„Počkať ja...“

Pocítil ako ho Derek zovrel o niečo pevnejšie. Dokonca to začínalo byť bolestivé.

„Áno, nuž rád vás spoznávam...“ potriasol si s mužom rukou a pokúšal sa ignorovať bodavú bolesť v chrbte.

„Napriek tomu, ako dobre spolu vyzeráte, skôr než ti to dám, potrebujem dôkaz, že sa ma len tak náhodou nepokúšaš oklamať.“

„Aký dôkaz?“

„Pobozkajte sa.“

„To je všetko?“ posmešne sa spýtal Derek.

„Mne to stačí na to, aby som dokázal posúdiť, ako sa veci majú. No tak, nenechajte sa prosiť... Ak nebudem spokojný, pocítite to na vlastnej koži.“

Derek len prikývol. A pristúpil bližšie k svojmu zajatcovi. Stiles cúvol. Nebolo mu jasné, čo táto hra znamená, ale rozhodne nebol presvedčený o tom, že to dokážu urobiť správne. Vedel, čo tým ten muž myslel. Chcel posúdiť, či to medzi nimi naozaj takýmto spôsobom funguje a Stiles si naozaj nebol istý, či niečo také dokáže predstierať.

„Zdá sa, že nepotrebujem viac dôkazov. Pokúšaš sa ma oklamať?“

„Nie, to v žiadnom prípade...“

Stiles zdesene sledoval, ako niečo Dereka prudko odhodilo do steny. Nebol to vôbec príjemný pohľad. Začínal chápať, že sa to môže skončiť veľmi zle a nielen preňho. Prinútil alfu kľaknúť si pred ním. Bolo to desivé. Dokonca sa ani nemohol premeniť, aj keď to očividne chcel urobiť.

Jake sa potom s úsmevom obrátil k nemu. Rozhodne to nebol len nejaký obyčajný čudák žijúci na samote. To mu okamžite zrýchlilo pulz natoľko, že pocítil nepríjemný úder bolesti.

„Prosím, nechajte ho. Ja som len... nemám rád, keď sa niekto díva... som kvôli tomu trochu vystresovaný...“ vyjachtal znepokojene. Pokúšal sa dostať pod kontrolu vlka. Ten človek predsa zložil  na kolená aj Dereka, neočakával, že jeho mierumilovný vĺčik si s tým poradí.

„Tak dobre. Dám vám ešte príležitosť. Ľahni si k nemu!“

Stiles poslúchol. Zem bola studená, cítil len chlad. Privrel oči. To jediné mohol urobiť pre to, aby sa zbavil akýchkoľvek obáv.

Na perách pocítil dotyk iných pier. Predstavoval si, že sa bozkáva s niekým na kom mu naozaj veľmi záleží. Nechal svoje telo robiť to, čo mu pripadalo prirodzené. Nič príliš prešpekulované, len sa nechával viesť svojimi pocitmi. Úplne zabudol na Jaka, cítil pri sebe len blízkosť  svojho partnera a chcel, aby bol čo najbližšie. Nechal sa viesť tým inštinktom a všetko bolo v poriadku...

Spamätal sa, až keď opäť na tele pocítil chlad. Derek sa od neho prudko odsunul. A všetku svoju pozornosť zameral na ich hostiteľa.

„Tak čo hovoríš teraz?“

„Mrzí ma, že som sa unáhlil. Rozhodne si mi neklamal. Vidím, že to medzi vami dobre funguje. Tu máš to, po čo si prišiel.“

Odovzdal mu akýsi predmet zabalený v modrom balíčku.

„Nech ti slúži dobre a nezabudni naňho dávať pozor. Ďalší už nedostaneš... Dnes večer už nikam nechoďte. Nie je to tu bezpečné. Vyspite sa tam vzadu...“

Potom už zavrel dvere a počuli ako zamkol. Derek si ten predmet schoval pod bundu. Získal to, čo chcel a možno aj niečo navyše. 

 predchádzajúca časť  nasledujúca časť