Pár: Gareth David/John B. (Ianto Johnes/Jack Harkness z Torchwoodu)
Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Poznámka: V prvom rade prajem všetkým príjemné sviatky. Ja sa teším na tie veľkonočné jedlá. Oblievať sa už neoblievame u nás, takže sa nemám čoho báť. Max. pár kvapiek, ktoré prežijem.
Nasledujúcu poznámku čítate na vlastné nebezpečenstvo!
____________________________________________________________________________________________
Ako vidíte tak mi tu na blogu pribudlo počítadlo nedokončených seminárok. Zajtra začínam dejinami filozofie. Budem robiť Jaspersa a jeho filozofiu, našla som si knihy, takže už len študovať a písať. Dnes ešte som si dala takpovediac voľno :D
Na literatúru mám už vybraté, že chcem rozoberať Draka :D a existencionalizmus (ako smer)
Z realizmu nemám vybraté ešte nič ale určite budem riešiť postavy v dačom... A tie ďalšie veci no jedno mám ako tému aj knihy, ale ešte som nezačala... a jedno z literatúry je taká šupa, ako sa vraví, že až... Nemám ani poňatia, čo s tým, to čo sme doteraz čítali ma nejako ktovieako neoslovilo... teda nie natoľko, aby som vedela, čo k tomu písať, okrem Tristana a Izoldy to sa mi páčilo, ale i tak akosi cítim, že neviem, čo by som o tom písala :( Takže ešte čakám na niečo lepšie... keďže tú prácu treba aj "obhajovať" čo nie je vôbec sranda.
Každopádne je to fakt hrozný rok, no cítim sa desne, je mi ľúto takých veci, nad ktorými som minulý rok len mávla rukou, darí sa mi fakt úžasne a zas sme vyfasovali... no skrátka povedzme, že sa cítim ako na Rokforte na istých hodinách elixírov :D Ani nehovorím o tom, že by som si fakt mala vybrať o čom budem písať na bakalárku :(
Ale musím to niekam napísať, lebo povedať to nemôžem a hneď mi bude akosi lepšie no, blogová terapia naozaj zaberá :D Hneď mi je veselšie.
_______________________________________________________________________________________________________________________________________
Na záver ešte niečo k poviedke. Predlžujem túto kapitolu na tri časti, lebo som niečo pridala do osnovy, ale chcem zachovať aj to, čo bolo v osnove, takže bude delená na tri časti.
Po niekoľkých hodinách...
Gareth nedokázal zaspať. Dlho sa
prehadzoval na posteli, snažil sa nahovoriť si, že je to tým, že vonku vypukla
búrka, ale napriek tomu, že už čiastočne ustala, on nedokázal nájsť pokoj a aspoň
trochu si oddýchnuť.
Preto pomaly vyliezol z postele,
obul si papuče a potichu vyšiel zo svojej izby. Takmer naslepo kráčal po
chodbách, dával si pozor, aby náhodou do niečoho vrazil, ale bol natoľko
sústredený na svoj cieľ, že mu to naozaj netrvalo dlho a ocitol sa pred
tými dverami. Čo najšetrnejšie ich otvoril a zamieril dovnútra. Nebol si
istý, či už náhodou nespí, ale vedel, že zvyčajne aj tak chodí spať dosť neskoro,
dokonca aj cez víkendy.
V izbe sa ešte svietilo. Pán
B mal notebook na kolenách a niečo písal, len jednou rukou, tá druhá ho
zrejme ešte stále trochu bolela.
„Ty ešte pracuješ?“
Pán B sa naňho prekvapene pozrel.
Zrejme neočakával, že sa práve teraz objaví v jeho izbe a dokonca bez
klopania, ale veľmi rýchlo sa z toho spamätal a nasadil absolútne
neutrálny výraz pracujúceho obchodníka.
„Je to len taký menší projekt.
Nič vážne, ale potrebujem to mať do pondelka hotové. Chcem sa s tým postaviť
pred správnu radu. Ruka mi nedovolila začať na tom pracovať skôr, ale nakoniec
to ide dobre aj s jednou... A čo ty? Prečo ešte nespíš?“
„Nemôžem zaspať. Mohol by som ostať
s tebou?“ pokúšal sa, aby to znelo čo najnevinnejšie.
„Samozrejme, aj tak už o chvíľu
končím...“
Gareth sa zobul, odhrnul
prikrývku a ľahol si na svoju stranu z minulej noci. Sledoval ako pán
B ukončil posledný odsek.
Prihodil ešte nejaký graf a prešiel
svoje poznámky k prezentácii. Podľa toho, čo stihol zachytiť šlo o nejaký
podnik v krachu, ktorý sa chystal odkúpiť. Nateraz ho však viac zaujímalo
to, aké to bude opäť byť tak blízko neho.
Trpezlivo čakal, kým urobil
posledné úpravy, sledoval ako všetko rýchlo uložil, vypol notebook a odložil
ho späť na stôl. Vrátil sa späť do postele. A zhasol svetlo.
Gareth pocítil ako ho jeho telo
akosi zradilo a on sa zrazu prichytil pritom, ako svojho poručníka
bozkáva. Stále bol ešte trochu neobratný a rozhodne mu to nešlo až tak ako si to predstavoval, ale
rozhodne to bol bozk. Nechal sa
vtiahnuť do objatia, uvedomil si, že sa akosi prirýchlo ocitol pod ním, ale
neprekážalo mu to. Objal ho, pritiahol ho k sebe a pocítil prvé
náznaky začínajúceho vzrušenia.
Keď sa od seba po dlhšom čase
odtrhli, obaja prudko dýchali a boli vzrušení.
„Gareth, naozaj to chceš?“ tá
otázka ho zrejme stála dosť úsilia, keďže si dával záležať na to, aby nemal
dôvod ho len tak pustiť.
„Nemusíme už dlhšie čakať.
Poznáme sa dosť dobre...“
„Ty ani zďaleka nevieš, kto som.“
John sa od neho odtiahol.
Sálal z neho hnev.
„Vráť sa do svojej izby!“
„Ale ja...“
„Odíď!“ znelo to dosť
rozkazovačne. Akoby bol nejaký jeho podriadený, ktorého môže poslať kedykoľvek
preč.
Nerozumel tomu. Najprv mu hovorí,
že ho miluje, ale do postele ho nechce? To mu pripadalo nadmiernu zvláštne.
„Tak dobre. Ako si želáš...“
Takto si to naozaj
nepredstavoval. Cítil sa zahanbený, nevedel, čo si o tom má myslieť. Kontroloval
sa, aby za sebou dvere nezaplesol prudšie, ako plánoval. Bol to len momentálny
nápad o nič predsa nešlo.
Nepatril však k osobám,
ktoré by sa tým dlho trápili.
Možno ho trápi, že ešte nemám osemnásť.
Pomyslel si.
Ale kdesi hlboko v sebe pociťoval
akúsi istotu, že toto nebude ten hlavný dôvod. Prehrával si tú scénu ešte raz,
ešte niekoľkokrát, ale stále nechápal, čo iné by ho na tom mohlo tak rozčúliť.
Rozhodol sa to celé pustiť z hlavy.
Až potom sa mu konečne podarilo zaspať.
Ráno mu niekto skočil do postele.
Najprv sa zľakol o koho, ide ale keď nad sebou uvidel Lucy, črty jeho
tváre sa uvoľnili a venoval jej spokojný úsmev.
„Dobré ránko...“
„Ahoj, prečo nevstávaš... Už je
takmer po desiatej...“ mierne ho karhala.
„Neviem, akosi som zaspal a aj
tak je nedeľa.“
„Chceš ešte spať, alebo mi pôjdeš
pomôcť. Potrebujem niečo dostrihať. A vieš, že mne sa vždy trasú ruky a nikdy
to nie je rovné....Včera som akosi pozabudla na ten školský projekt. Pomôžeš
mi, prosím...“ poriadne ho vyobjímala a takmer ho zvalila do postele.
„Samozrejme. Som pripravený, len
chvíľku počkaj...A moja izba bude pripravená tiež...“
